Nevera

Premeškali sme vhodnú príležitosť byť ticho. A boli sme detinskí. Podobne sa vyjadril aj francúzsky prezident na adresu štátov kandidujúcich na členstvo v EÚ. Na druhej strane nás môže „hriať pri srdci“, že sme ešte vždy tou „novou Európou“ a geopolitik Rumsfeld nás nezaradí ku krajinám, ktoré pomáhajú teroristom, tak ako sa to opakuje o Líbii, Kube a dnes aj o Nemecku. Chiracove výroky na adresu stredoeurópskych krajín vyvolali prirodzene búrlivú odozvu. Nebola to iba urazená hrdosť. Všetci previnilci sa chystajú do Európskej únie. A tam bude názor Paríža jedným z rozhodujúcich. Pri hodnotení situácie sa ľahko zabúda, že k Chiracovým vyhláseniam viedol konkrétny vývoj. Nebudeme si nič nahovárať, každý politik má svoje muchy a Chirac určite nie je ikonou demokracie vo svete. No v tomto prípade jeho slová o nás určite neboli prejavom „francúzskej streštenosti“, ako sa nám to usilujú nahovoriť niektorí nekritickí proamerickí konzervatívci na Slovensku. Na pražskom summite NATO desať nových pozvaných krajín vyhlásilo svoje „so Spojenými štátmi na večné časy a nikdy inak“. Nazvali ich Vilniuskou desiatkou. To sa ešte dalo pochopiť. Priateľstvo s USA spájali politické elity týchto krajín (a aj tá slovenská) so snahou o vstup do aliancie a teda so snahou o svoj vlastný vnútropolitický úspech. Akékoľvek úvahy o reálnej prospešnosti tohto kroku, nie pre elity, ale pre ľudí, nechajme na chvíľu stranou. Dôležité je, že zapôsobila ustavične opakovaná mantra – pozvanie do aliancie znamená nálepku „západnosti, demokratickosti a serióznosti“. Tým sa dá bezbrehé nadšenie celkom dobre vysvetliť. Potom sa však začala vyostrovať kríza okolo Iraku a rozdiel medzi americkou a európskou predstavou o jej riešení bol čoraz väčší. Do kodanského summitu boli kandidátske krajiny pekne ticho. Je však pravda, že sa ich ešte nikto ani veľmi nepýtal. No až keď bola pozvánka do únie viac-menej „v suchu“, zistili európski partneri, že ich budúci kolegovia majú v tejto otázke omnoho bližšie k Washingtonu. Začali sa množiť reči o presune gravitačného centra, Rumsfeld hovorí o „starej a novej Európe“ a korunu všetkému nasadzuje aj list uverejnený vo Wall Street Journal, v ktorom osem európskych lídrov, medzi nimi aj predstavitelia Česka, Poľska a Maďarska, vyzýva k solidarite so Spojenými štátmi. Aby nik nepovedal, že zaostávajú, rýchlo sa pridala slovenská i slovinská vláda. Tento postoj ešte potvrdili rýchlou reakciou na žiadosť americkej vlády, aby jej v prípade irackej vojny otvorili vzdušný priestor a umožnili i presuny vojsk po železnici a cestách. Text listu neobsahoval formulácie, pod ktoré by sa, minimálne Chirac, nebol za žiadnych okolností podpísal. Až na to, že vychádzal z nedokázaného predpokladu, že Irak zbrane hromadného ničenia vlastní. Problém bol skôr v okolnostiach, za akých list vznikol. Európa samotná je v otázke Iraku rozdelená. Napriek tomu sa vo všeobecnosti rešpektujú princípy, ako sa aj pri tejto rozdielnosti správať. Keď vydali Francúzsko s Nemeckom vo Versailles spoločnú deklaráciu, v ktorej požadovali, aby principiálnym nástrojom riešenia irackej krízy ostala Bezpečnostná rada OSN, jej obsah najprv konzultovali s Gréckom, predsedajúcim Európskej únii. Osmička z Wall Street Journal však svoj postoj nekonzultovala ani s jednou európskou inštitúciou. Je síce pravda, že vlastný názor je právom každého zvrchovaného štátu, no zároveň je to dôkaz nedostatku dôvery a rešpektu k myšlienke európskej integrácie. Pokiaľ ide o londýnsku vládu, nikoho to už veľmi neprekvapí. No kandidátske krajiny, ktoré európsku integráciu vyhlasujú za svoju prioritu, tým urobili veľmi neopatrný krok. Bolo by nezmyselné odmietnuť postoj kandidátskych krajín z „principiálneho“ hľadiska. Nekritický „proeuropeizmus“ je takisto iracionálny ako bezhraničný „proamerikanizmus“. Napriek tomu existujú dve línie, pozdĺž ktorých môžeme takúto politiku kritizovať. Predpokladajme, že európska integrácia je skutočne záujmom kandidátskych krajín (ako to ony samy, nakoniec, tvrdia). V takom prípade sa dá ich jasne proamerické správanie označiť za oslabenie európskej solidarity. Nehrozí im síce, že veto niektorej z členských krajín únie zabrzdí ich dlho očakávaný vstup. Chirac asi nebude nasledovať politiku svojho predchodcu de Gaulla, ktorý takto blokoval Veľkú Britániu niekoľko rokov (len humorne dodávame, že mnohí francúzski aj európski politici to dnes ľutujú pri pohľade na britsko-európsku politiku). Lenže 1. mája 2004, keď pribudnú noví členovia, sa proces integrácie nekončí. Nato sa často zabúda. Po diskusii o vonkajších hraniciach Európy bude nasledovať (a vlastne sa už dávno začala) druhá – o hĺbke integrácie. Ak noví členovia nebudú ochotní rozširovať spoluprácu na nové oblasti, ak sa budú brániť odovzdávaniu kompetencií na európske inštitúcie, vytvorí sa „vnútorný kruh“, ktorý povedie integráciu ďalej. Naplnia sa varovania o vytvorení európskeho „jadra“ a „periférie“. Z nových členov, a možno niektorých ďalších krajín, sa stanú členovia druhej kategórie. Paradoxne, vlastným pričinením. Na jar roku 2000, keď sa odštartovala diskusia o budúcnosti EÚ, Jacques Delors, dlhoročný predseda Európskej komisie, pobúril verejnosť tým, že zapochyboval o rýchlej integrácii nových štátov do únie. Pozrime sa na to ešte z pohľadu globálnych súvislostí. Kagan vo svojej novej knihe hovorí, že rozdielne predstavy a politika USA a európskych krajín (s výnimkou Veľkej Británie) pramenia aj z rozdielneho videnia sveta. Spojené štáty ho vnímajú ako hobbesovský priestor konfliktných záujmov, kde platí jediný zákon – sila. Naproti tomu Európa chce okolo seba vidieť kantovský svet, kde štáty rešpektujú medzinárodné normy, lebo je to v ich vlastnom záujme. Z toho vyplýva i rozdielny pohľad na použitie vojenskej sily a medzinárodné právo. Korene možno vidieť v nerovnakej historickej skúsenosti, ale predovšetkým v neporovnateľných možnostiach. Výrazná vojenská prevaha Spojených štátov je podstatou ich hegemonistického postavenia. Ich politika samozrejme smeruje k udržaniu tohto stavu. To je základnou príčinou uprednostňovania vojenského riešenia a unilateralistického presadzovania vlastných záujmov. Na druhej strane Európa sa nemôže správať hegemonisticky, ani keby chcela. Jej vojenská sila nie je dostatočná. Jej hlavnou chybou je, že nič ako európska vojenská sila v zásade neexistuje. Ktoré z týchto dvoch chápaní medzinárodnej politiky je pre stredo- a východoeurópske krajiny výhodnejšie? Krátky pohľad na ich možnosti a potenciál jednoznačne ukáže, že to európske. Z pohľadu procesu integrácie, ale aj kvôli globálnym súvislostiam by mali v otázke Iraku stáť teda oveľa bližšie k Chiracovi a Schröderovi než k Bushovi s Blairom. Z čoho teda pramení ich paradoxný postoj? Predovšetkým, ako už bolo zdôraznené, podpora USA je spájaná s úsilím vstúpiť do NATO. Janez Drnovšek varoval na stretnutí Svetového ekonomického fóra v Davose, že unilateralizmus Spojených štátov ohrozuje rozširovanie NATO. Napriek tomu sa o týždeň a pol ponáhľal podporiť list z Wall Street Journal. Aj slovenský minister obrany Šimko sa vyslovil jasne – ideme do Iraku, lebo chceme ísť do NATO. Politické elity stredo- a východoeurópskych krajín považujú vstup do Severoatlantickej aliancie za prioritu. A pre nich to je organizácia, kde rozhodujú najmä Spojené štáty. To však nerieši otázku, prečo sú proamerické aj tie kandidátske krajiny, ktoré už sú v aliancii. Treba vziať do úvahy, ako ony samy vnímajú medzinárodný priestor, čo charakterizuje ich zahraničnú politiku. Tá je totiž jednoznačne zameraná na euroatlantický či európsky región. Všetky kalkulácie sa pohybujú v jeho hraniciach. Spojené štáty teda nie sú vnímané ako hegemón, ktorý svojou unilateralistickou politikou ohrozuje stabilitu globálneho systému. Svet je redukovaný a v takto obmedzenom obraze sú celkom iné hrozby hegemonizmu – zo strany Francúzska, Nemecka či, všeobecne, „veľkých európskych štátov“. Spojené štáty sú potom vonkajšou silou, ktorá môže nebezpečenstvo neutralizovať. Tieto obavy vyjadril pre Guardian istý český diplomat slovami: „Nie tak dávno nám hovorili, že Berlín chce európske Nemecko. Teraz sa zdá, že EÚ má byť nemeckou Európou.“ K nedostatku globálnej vízie treba priradiť aj vlastné záujmy. Európa, po ktorej elity z pristupujúcich krajín túžia, je paradoxnou zmesou veľkej miery solidárnosti a malej jednotnosti. Noví členovia sú chudobnejší ako európsky priemer. Vysoká solidárnosť preto znamená veľa fondov prerozdeľovaných v rámci únie s cieľom vyrovnania životnej úrovne. Malá jednotnosť pri tom však znamená široký priestor pre nezávislé konanie národných vlád. Je to prostriedok, ako si naše politické elity budú môcť pripísať zásluhy za oživenie ekonomiky (vďaka eurofondom) a zároveň sa nemusia báť o stratu moci v prospech nejakého celoeurópskeho centra. Úspešná menšina z nich by sa totiž, za predpokladu, že EÚ bude vytvárať nadštátnu štruktúru, zaradila medzi tvoriacu sa európsku elitu. Veľká väčšina by však, pre nedostatok skúseností, finančného a sociálneho kapitálu, klesla na úroveň provinčnej, druhoradej kvázielity. Zabrániť sa tomu usiluje práve svojou orientáciou na Spojené štáty – a nadväzným oslabovaním európskej jednotnosti. Aj NATO nemá byť podľa týchto predstáv prebudované na európskejšiu organizáciu. Jeho potrebnosť vyplýva z faktu, že je predovšetkým americké. Z toho potom vyplýva pozorovaný paradox – predstavitelia kandidátskych krajín sú vo vzťahu k budúcnosti EÚ silno antifederalistickí, napriek tomu, že z takého vývojového scenára by ich obyvatelia ťažili najviac. V neposlednom rade si za „nevernosť“ budúcich členov môže aj sama Európska únia. Základnou slabinou európskeho postoja ku kríze okolo Iraku je, že neexistuje. Plán, ktorý presadzujú Spojené štáty, je takto síce krátkodobý a v dlhodobejšom horizonte hrozí katastrofou, no „je na stole“. Francúzsko-nemecký návrh je zaujímavou alternatívou, no nemožno ho označiť za európsky. Nedostatky nenapravil ani mimoriadny summit v Bruseli. Konečné vyhlásenie bolo tak poznačené úsilím nájsť kompromis, že sa jeho význam strácal vo všeobecných frázach. Európska integrácia nie je len o tom, koľko bude mať únia členov. Rozhodujúca bude hĺbka integrácie. Predstavitelia kandidátskych krajín k tomu zatiaľ pristupovali prísne výberovo. Je prirodzené, že sa z procesu snažia získať čo najviac prostriedkov – ich podvyživené ekonomiky to potrebujú. Na druhej strane len čo sa začne hovoriť o federalizme a jednotnom postoji vo vážnych otázkach, dostávajú alergické reakcie. Nerobia to v záujme svojich voličov.