Benjamín Škreko (*1949 v Hrnčiarovciach nad Parnou) vyštudoval knihovedu a vedecko-technické informácie na FFUK v Bratislave, od skončenia školy pracuje ako redaktor, najdlhšie v satiricko-humoristickom časopise Roháč (1974 – 1991), t. č. v denníku Národná obroda. Ženatý, dve deti, autor takmer dvoch desiatok rozhlasových hier pre dospelých i deti a mládež (naposledy získal ceny v autorských súťažiach roku 2000 a 2001). Slovenský rozhlas mu odvysielal rad zábavných scénok, pásma a kabaretné hry (hlavná cena na Festivale rozhlasového humoru Bardejov 1990 za satirickú hru Kameňolom). Knižne publikoval humoristické poviedky v spoluautorstve s Milkou Kostrovou a Tomášom Janovicom (Výhovorka, 1988). Víťaz anonymnej súťaže Poviedka Eurotel 2002 Vydavateľstva L.C.A. Levice.
Na súťaži Poviedka Eurotel 2002 sa zúčastnili väčšinou mladí autori s priemerným vekom okolo tridsať rokov. Pri určovaní víťaza vznikla medzi porotcami veľká polemika. Dnes už zo zborníka Poviedka 2002 poznáte aj práce ostatných odmenených. V čom sa od nich ako päťdesiatnik odlišujete? – Ako som sa s miernym pobavením dozvedel, moja poviedka asi neznela priveľmi starecky, pretože niektorí členovia poroty, zloženej z víťazov predchádzajúcich ročníkov, zo štýlu mojej poviedky Spomínala dedukovali, že som mladá žena, ktorá sa štylizuje do drsnej chlapskej polohy. Pri rozlepovaní obálok vraj nastalo mierne prekvapenie. Najviac som však bol prekvapený ja sám, pretože poviedka ako žáner naozaj nie je moja doména, hoci na druhej strane tridsaťročná prax autora krátkych humoristických útvarov od aforizmu cez epigram až po fejtón a ich cibrenie vo vtedajšom prostredí kvalitnej roháčovskej konkurencie vytvára určité predpoklady na jej zvládnutie. Podľa záveru poroty som sa teda od ostatných až tak veľmi neodlišoval, dokonca v mojej forme koláže nachádzali zhodné črty s postmodernistickými postupmi.
V štýle mladých autorov prevláda sebairónia, ktorá by nemala byť cudzia ani vám, ale v poviedke Spomínala absentuje. Nezdá sa vám váš prístup trochu ťažkopádny a anachronický? – Sebairónia je základom mojej životnej filozofie a nemám s ňou najmenšie problémy ani ako človek, ani ako autor. V ocenenej poviedke som však zámerne zvolil formu priraďovania zdanlivo triviálnych spomienok bez akejkoľvek ich štylizácie. Iba postupne sa z nich vylupuje a nadobúda jasnejšie črty obraz ženy, ktorá nikdy nemala prehnané predstavy o šťastí, a predsa sa jej ho nepodarilo udržať v hrsti.
Ostali ste rozhlasovým autorom aj pri písaní poviedky Spomínala? – Teraz pri spätnej analýze vidím, že áno. Akoby som podvedome cítil jej rytmus a tempo, div nie aj ruchy a zvuky či scénickú hudbu. Dokonca mám dojem, že by ju bolo celkom ľahké transformovať do podoby rozhlasovej hry, a to považujem za jej prednosť.
Ale dnes sa zdá, že rozhlasová hra ako žáner zaniká… – Pokiaľ viem, ešte stále jej patrí označenie kráľovský žáner. Ale chápem to tak, že to vaše zaniká znamená stráca svoje postavenie v ľahšie stráviteľnej ponuke televízie, filmu a ďalších, nových médií. Rozhlas však zatiaľ nestratil svoju hlavnú prednosť, a to že kým človek musí ísť za kinom, televízorom či počítačom do nejakého vymedzeného priestoru, on chodí za svojím poslucháčom sám, môžete ho počúvať pri práci, na prechádzke či na rybách. Samozrejme, že rozhlasová hra predpokladá sústredenie, ale za to sa bohato odmení prebudením citu, fantázie a predstavivosti. Každý poslucháč je sám sebe scénografom, kostýmovým výtvarníkom, osvetľovačom i kameramanom. Rozprávanie príbehov asi nikdy nestratí svoje čaro. Je to najvyššia forma ľudskej komunikácie, tak ako sa vyvinula zo škrekov, gest, oznamov a povelov.
Asi väčšou výhrou ako cena za prvenstvo býva v súťaži Poviedka ponuka vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu vydať autorovi ešte v tom istom roku knihu. Od vášho úspechu však už plynie druhý a knižka ešte nie je na svete. Kde sa stala chyba? – Chyba, ak sa to tak dá nazvať, je vo mne. Pán Kertész Bagala mi hneď po súťaži navrhol, aby som poviedku rozpísal na novelu a chcel ju uviesť ešte na vlaňajší vianočný trh. Určite by to nebolo ťažké, ale keď som si sadol k počítaču, niečo sa vo mne vzoprelo. Ovládol ma zlý pocit, ako zrejme každého čo len trochu seriózneho kuchára, keď má priliať kvôli návalu hostí do hotového guláša vodu. To, čo si hrdinka poviedky spomínala, sa mi zdalo zaujímavé akurát len v takej zhustenej podobe, ako to uzrelo svetlo sveta. Druhou možnosťou bolo dopísať takých poviedok ešte pár a mohol som sa kochať svojou prvou samostatnou knižkou vo výklade. Nie som však autor typu „ani deň bez riadka“, ktorý píše a zahadzuje a pri troche talentu napokon z veľkej produkcie predsa len dá dohromady prijateľný súbor. Moja poviedka má pätnásť strán a trápil som sa s ňou tri mesiace. Na druhej strane iný autor, ktorý iba zhodou okolností ostal v súťaži tesne za mnou, napísal svoju takisto pätnásťstránkovú poviedku od večera do rána. A všetka česť, je to naozajstná literatúra. V čom je teda medzi nami rozdiel, ktorý z nás to nevie a ktorý vie? To je nesprávne položená otázka. Moje otáľanie s knihou možno vysvetlí môj názor na manželstvo. Podľa mňa by doň mali vstupovať ľudia z rozumu, ak po primerane dlhom čase sebapoznávania zistia, že sa napriek všetkému ľúbia.
Poviedka Spomínala opisuje časový oblúk od päťdesiatych rokov až do súčasnosti. Možno ju považovať za vašu generačnú výpoveď? – Človek je dvakrát šokovaný. Prvý raz, keď si uvedomí, ako veľa si toho pamätá, a druhý raz, keď zistí, ako veľa si toho už nepamätá. Dúfam, že som stihol poviedku napísať ešte v tom prvom štádiu. Za generačnú výpoveď by som sa ju však neodvážil označiť. Lepšie povedané, bol by som sklamaný, keby sa zdalo, že vypovedá iba o mojej generácii. Aj dnešní mladí predsa žijú svoj nehrdinský súkromný život a ponad nich sa valia dejiny. Darmo si niekto povie, že vysoká politika ho nezaujíma, je to netvor, ktorý sa živí mŕtvolami našich ideálov a ak chceme ostať aj po takýchto tragédiách ľuďmi, musíme sa otriasť a čeliť jej zas o niečo silnejší.
Nie je v týchto vašich slovách a možno aj v poviedke priveľa pátosu? – To je to posledné, čo by som chcel, byť patetický. Skôr si myslím, že na príklade jednoduchého človeka a jeho túžby po jednoduchom šťastí sa mi podarilo jednoduchými slovami ukázať, že takto svet jednoducho nestojí. Šťastie si nemožno zakonzervovať ako uhorky a potichu v špajzi rátať poháre, či nám vystačia na celú zimu. Uviaznuť vo vlastnom šťastí je nebezpečné a obyčajne za to príde trest.
Šťastie je teda to isté ako vina? Komu ním ubližujeme? – Byť definitívne a s konečnou platnosťou šťastný znamená prestať túžiť, a to je koniec. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme akademicky v tejto našej debate dotiahli projekt komunizmu do konca a preniesli sa do spoločenstva všeobecného šťastia. Ako žiačikovi mi vŕtalo v hlave, či to bude naozaj výhra mať uspokojené všetky potreby zo spoločných zdrojov bez ohľadu na vlastný vklad, iba za predpokladu, že každý bude robiť podľa svojich síl a schopností. Okamžite mi vyskočila nutnosť kontroly a rozdeľovania, a bolo po komunizme. Neskôr sa školské rozprávky zreálnili do podoby, že komunizmus nie je cieľ, ale iba smerovanie, orientácia, a to mi už bolo trochu zrozumiteľnejšie. Zato už ako starý chlap som koncom osemdesiatych rokov s vytreštenými očami na školeniach počúval, že ku komunizmu možno dospieť aj kapitalistickou cestou. Nejako asi bolo treba ten rozvoj pracovných síl a vzťahov na Západe legitimizovať. Ale je na tom kus pravdy. Napríklad do Ameriky sa naozaj možno dostať cez Atlantik i cez Áziu.
Považujete sa za ľavicového intelektuála? – Nepovažujem sa za nič, o čom neviem, čo to presne znamená. Isteže, s cudzími slovami nijaký zvláštny problém nemám a viem aj to, že novinárčina patrí medzi intelektuálne povolania. Slovo intelektuál mi však pripadá na moju nádenníčinu príliš vznešené a určite mi na takéto sebaurčenie chýba aj nejaký ten relevantný myšlienkový predstih pred spoločenskou praxou. Z hľadiska ortodoxného chápania politickej orientácie to nebude ktovieaké ani s mojou ľavicovosťou. Blízke je mi čínske príslovie, že je hriechom dať človeku rybu, ak ho môžeš naučiť chytať. Som za maximálnu osobnú zodpovednosť každého zdravého jednotlivca za svoj osud. Sociálna sieť má podržať nad vodou iba bezvládnych, chorých a starých či inak, napríklad z objektívnych príčin a dočasne, hendikepovaných. Čo mi však na slovenskej politike dvíha adrenalín, to je zjednocovanie istých skupín obyvateľstva na inej báze, než akú tvorí hospodársky záujem štátu. Nechápem napríklad, ako ešte dnes môžeme mať v ústave odvolávku na kresťanské tradície národa. Náboženstvo sa v politike stáva mocenským nástrojom, a to sa musí priečiť akémukoľvek Bohu. Gott mit uns, God Save the Queen! Boh povýšil človeka nad zvieratá tým, že mu dal slobodu voliť medzi zlom a dobrom so všetkými dôsledkami. Ktovie, či s dôsledkami rátajú aj tí, ktorí si trúfli Boha skrotiť a zapriahnuť ho do politickej káry, a stavať sa tak nad Boha. Boh s nimi.
Vy sám sa cítite slobodný? – Sloboda vždy mala a aj bude mať svoje limity. Nikto nemôže byť slobodnejší ako spoločnosť, v ktorej žije, a slovo spoločnosť už samo osebe naznačuje existenciu určitých pravidiel, nevyhnutných pre jej fungovanie, ktoré sa potvrdzujú donucovaním, čiže obmedzovaním absolútnej slobody. Ja sám som neslobodný už tým, že som ženatý, neslobodný som preto, lebo musím rešpektovať príkazy zamestnávateľa, všeobecne záväzné nariadenia mesta, dopravné predpisy, zákaz kúpania vo fontáne di Trevi, štátne hranice. Najhoršie by som však urobil, keby som si naťahal ostnaté drôty ešte aj v hlave. Neverili by ste, čo všetko povystrájam vo svojej fantázii. Preto chodím rád na huby, a to aj, či najmä tam, kde nerastú a kde môžem byť sám len so svojimi myšlienkami. Škoda len, že mi už odchádzajú nohy, práve teraz, keď je mladosť v keli a do dôchodku ďaleko. Ale už mám riešenie. Urobím si na chalupe hrnčiarsky kruh a budem sa celé hodiny prechádzať prstami hlinou. Napokon, aj moja rodná obec vyrástla na hrncoch, ktorými zásobovala Trnavu.
Musí sa človek zachraňovať iba útekom? – Niekto tomu hovorí útek, iný hľadanie. Vždy sa poteším, keď počujem, že ten či onen niečo zmenil vo svojom živote a konečne sa našiel. Možno aj ja sa utiekam, respektíve utekám do seba preto, aby som vyšiel na opačnom konci tej jaskyne citlivejší, vnímavejší, chápavejší, ľudskejší. Aby som vedel pozornejšie počúvať a prípadne aj rozprávať tak, aby iní radi počúvali mňa.
