Nesmrteľný antimečiarizmus

Vrcholová politika nie je žiaden biznis pre slabé povahy. Vie byť neuveriteľne neúprosná a často nepozná zľutovania. Uplynulý víkend nás o tom opäť raz presvedčil. Samozrejme, v priamom prenose. Vyzeralo to pre neho tak sľubne. Dva roky dôslednej cielenej práce. Zmizol konfrontačný tón, zmizla agresivita, zmizli krivé slová na novinárov, o fyzických výpadoch ani nehovoriac. Nastúpila nekonfrontačná, konštruktívna opozičná politika, pozitívne myslenie, ústretové gestá voči koalícii a do zahraničia, úsmev a uvoľnené vystupovanie, politická korektnosť sama. Aj Elektra už novinárov viac-menej prestala baviť, atraktívnejšie boli škandály a kauzy SDKÚ. Na zahraničnej akceptácii pracoval aj sám premiér a dosť usilovne. Všetko vyzeralo byť na najlepšej ceste. Obdivuhodný úspech v prvom kole a vytúžený post pre jediný možný dôstojný politický dôchodok na dosah. A potom … a potom toto. Porážka 40:60, rozdielom celých 350-tisíc hlasov. Ani len dôstojná prehra po vyrovnanom súboji. Nie, absolútna a zdrvujúca, možno definitívna porážka. Stačilo jedno televízne vystúpenie, zopár účelových titulkov vo vplyvných denníkoch, zopár dní na rozmyslenie pre voličov a … a sme tam, kde sme boli, v bode 0. Dva roky usilovnej práce v kýbli. Toto by úplne bez problémov nezvládol ani psychicky úplne bezchybný jedinec. Zhrozené reakcie na to, ako tento výsledok zvládol, resp. nezvládol kandidát Mečiar sú preto nie celkom pochopiteľné. Napriek jasným číslam sa obrovský rozmer víkendovej porážky nepohybuje v rovine štatistických čísel, ale v rovine osobnostno-politickej. Mečiara neporazil Kukan s výdatnou pomocou všetkých možných vplyvných zložiek tejto spoločnosti. Nie, porazil ho jeho dlhoročný tajomník a pravá ruka, človek, ktorého on vtiahol do politiky, ktorý vďačí svojej dnešnej sláve do veľkej miery práve Mečiarovi, ktorého pokyny dlhé roky vykonával, až kým sa jeho ambície nestali preňho ohrozením. Človek, ktorého potom v roku 2002 ponížil a odstránil z kandidátky, aby sa mu dnes vrátil presne tam, kde ho najmenej chcel a potreboval, a to ešte spôsobom a rozmerom, ktorý by na Slovensku dlho hľadal obdobu. Aj takto to môže v politike nevychádzať. Starý „dobrý“ Mečiar v priamom prenose Odpoveď na otázku príčin zdrvujúcej prehry Mečiara a nečakaného úspechu Gašparoviča je rovnako jednoduchá ako krátka. Obyčajný strach zo starého Mečiara. Stačilo na to doslova zopár televíznych sekvencií a bol tu. Starý „dobrý“ Mečiar z 90-tych rokov, taký, ako ho všetci poznáme z jeho „najslávnejších“ časov. Mečiar o tomto riziku samozrejme vedel. Základnou stratégiou pre druhé kolo bolo najmä neprovokovať, nemobilizovať masu svojich latentných odporcov. Aj preto, napriek vyhláseniam o zredukovaní kampane na mediálne výstupy, Mečiar odmietol viacero príležitostí na veľké rozhovory v denníkoch či týždenníkoch. Vedel, že čím menej bude na očiach, tým vyššia je pravdepodobnosť jeho úspechu. A predsa, nakoniec aj to mediálne minimum, ktoré absolvovať musel, stačilo na to, aby mu zlomilo krk. Úplne bez zásluh však nie je ani volebný štáb kandidáta Gašparoviča. V nie ľahkom rozhodovaní po prvom kole zvolil evidentne tú najoptimálnejšiu taktiku. Jeho úspech z prvého kola spočíval do veľkej miery v tom, že bol z relevantných kandidátov najmenej konfrontačný, pozitívne naladený, veľa toho nepovedal, ale najmä nešiel do hádok. Evidentne to na veľkú časť populácie zapôsobilo ako dostačujúca prezidentská kvalita. Logicky by sa teda dalo predpokladať, že stačilo zotrvať v tejto pozícii a úspech sa dostaví. To by však bola chyba. Potrebné preskočenie 10 percentného zaostávania za Mečiarom z prvého kola by sa nikdy nedostavilo len tak samo od seba. Bolo potrebné urobiť niečo naviac, niečo, čo by voličov zmobilizovalo do opätovnej antimečiarovskej vlny, ktorá by vyniesla I. Gašparoviča až do prezidentského kresla. Gašparovič v tejto chvíli urobil to najsprávnejšie, čo urobiť mohol. Vyprovokoval V. Mečiara do konfrontácie a on sám v nej ostal uvoľnený a pozitívny. Mečiar na túto hru skočil úplne a do bodky, ukázal svoju starú známu tvár, a to úplne stačilo. Nezaujaté médiá – opäť raz Nestačilo by to možno úplne, keby svoju rolu nezohrali, ako vždy, médiá. Ak dnes niekto médiá chváli za správne poňatie svojej historickej úlohy, ide o ťažké nepochopenie situácie. Samozrejme, ak nechápeme ich úlohu ako spojenca v hre na definitívnu porážku a odstránenie V. Mečiara zo scény. Toto ich úlohou ale samozrejme byť nemôže. Ich úlohou je vytvárať platformu pre férovú politickú súťaž. A hotovo. Všetko naviac pokrivuje rámec pre štandardnú politickú súťaž a je nezlučiteľné s ich poslaním a funkciou v rámci politického systému. A to je neprípustné, nech je súper Mečiar, Lukašenko alebo Husajn, pretože to ide do samej podstaty demokracie a neskôr sa to vždy vypomstí. Ale v poriadku, teraz sme v rovine teoretických rozprávok. Nič to ale nemení na fakte, že titulky minulotýždňových vplyvných denníkov sa nedajú chápať inak ako politicky účelové zasahovanie do súboja dvoch kandidátov, pretože všetci veľmi dobre vedeli a vedia, že vyššia účasť pomáha jednému kandidátovi a poškodzuje druhého. Tieto médiá teda zlyhali a štáb V. Mečiara je pobúrený oprávnene. Príliš mu to ale nepomôže. Okrem toho, že sa Mečiar porazil sám, porazili ho aj médiá. A aj minulý víkend by mal byť pre všetkých ponaučením, že ich sila je naozaj rozhodujúca. Samozrejme, že za svoju reputáciu, vytvorenú v 90-tych rokoch, nesie najväčší diel viny sám Mečiar. Médiá majú ale moc správnymi titulkami, citáciami či obrázkami v pravý čas vyvolať alebo oživiť v mysliach ľudí konkrétne obrazy a predstavy tak, aby viedli k správnym politickým rozhodnutiam. Presne toto sa stalo minulý týždeň a nikoho so zdravým zmyslom pre férovú súťaž to nemôže nechať chladným. Netreba mať ale obavu, nikto sa priveľmi sťažovať nebude, všetci sme si predsa v nedeľu ráno viac-menej spokojne a s odľahčením vydýchli. Koaliční lídri vs. koaliční voliči Z pohľadu koalície sa prezidentské voľby ako celok nedajú interpretovať inak ako dvojitá porážka. Prvou je, samozrejme, fiasko Kukana. Druhou absolútny rozpor medzi volebným apelom koaličných elít a volebným správaním koaličných voličov. Dilemu z prvého kola, ktorú koalícia vyriešila veľmi rýchlo v prospech kandidáta Mečiara, s ktorou sa však bratislavská intelektuálna elita trápila dva týždne, koaliční voliči vyriešili pomerne rýchlo a dosť jednoznačne. I. Gašparoviča do prezidentského kresla poslali mestskí a mladší voliči. Bratislava volila pomerom 73 ku 27, účasťou 45 %. Inak ako totálnym odmietnutím volebného odporúčania koalície sa to nazvať nedá. Mečiar je jednoducho symbol, proti sile ktorého protichodné odporúčania koaličných lídrov nemajú najmenšie šance. Nakoniec, oni ten symbol sami spoluvytvorili. Po týchto voľbách tento hlas ľudu pochopili asi všetci koaliční priaznivci črtajúcej sa spolupráce s mečiarovým HZDS, a tak sa po oznámení výsledkov poponáhľali vyhlásiť voľby za definitívnu porážku predsedu HZDS. Pozoruhodný obrat. Čo s Vladom? Pre koalíciu sa teda situácia s prezidentom Gašparovičom mierne skomplikovala. Tlak na jej vnútorné usporiadanie a stabilizáciu sa ešte zvýšil. Podstatne zaujímavejšia je však iná otázka. Otázka, čo teraz s Mečiarom, čo bude robiť on a čo s ním budú chcieť urobiť ostatní. Napriek oficiálnym vyhláseniam, najmä koalície, pre mnohých bolo Mečiar = prezident mimoriadne pohodlným riešením. Koalícia potrebuje partnera, HZDS by tiež chcelo vládnuť. Kým HZDS s Mečiarom je v izolácii, aspoň oficiálnej, z HZDS bez Mečiara na čele sa v perspektíve parlamentných volieb, či už predčasných alebo riadnych, stáva nielen štandardný, ale priam kľúčový hráč, ktorý bude rozhodovať o podobe budúcej vlády. Deliaca čiara totiž už dávno neleží medzi HZDS a ostatnými, ale medzi koalíciou a Smerom. Smer chce robiť zásadne inú vládnu politiku a nevynechá jedinú príležitosť, ako to vláde pripomenúť. HZDS bez Mečiara by teda v budúcich voľbách rozhodovalo, či bude vládnuť so Smerom, alebo s niektorými stranami súčasnej koalície. Samozrejme, všetko s ohľadom na parlamentné počty po voľbách. HZDS s Mečiarom, ktorý v návale emócií zavelil na hyper-opozičný kurz, a to voči všetkým, to už bude problém. Otázky, či to bola len skratová reakcia politika, ktorý sa ocitol v politicky absolútne bezperspektívnej, priam zúfalej situácii, či to bola už oficiálna línia strany, či sa voči tomuto v strane, ale najmä v poslaneckom klube zdvihne aspoň aký-taký odpor, a aký môže mať takýto odpor šancu, sú stále otvorené. V každom prípade sa pre všetkých, ktorí by chceli Mečiara definitívne odstaviť, dnes ponúka príležitosť, aká sa naskytá naozaj len zriedka. Prezident Smeru? Najväčšie obavy koalície a takisto „nezávislých“ komentátorov v súvislosti s výsledkom prezidentských volieb sa sústredia do otázky vzťahu budúceho prezidenta k opozičnému Smeru. Všetkým je jasné, že okrem strachu z Mečiara vďačí I. Gašparovič za svoj nečakaný úspech najmä podpore Smeru. Bez nej by nikdy nebol v druhom kole, a teda ani tam, kde je dnes. Otázka, aký veľký bude vplyv Smeru na reálny politický výkon nového prezidenta, je však nanajvýš otvorená. To, že politik I. Gašparovič je politicky inde ako koalícia, je známe, on sám sa tým vôbec netají. To, že je národne orientovaný, vieme tiež, že deklaruje podporu reformám, ale nie chudobe, tiež. To je ale asi tak všetko, o reálnom výkone jeho funkcie vo vzťahu ku koalícii a opozícii nám to nič konkrétneho a najmä istého nehovorí. Nakoniec, v priebehu ďalšieho politického boja prídu rozhodnutia, pri ktorých bude musieť aj on priznať farbu. A potom môžeme hodnotiť. O skúsenosť bohatší Prezidentské voľby sa ukazovali byť neuveriteľne nudnou záležitosťou. Všetci sme si boli viac-menej istí výsledkom. Ten je dnes však úplne iný. Či dobrý, alebo zlý, to záleží, samozrejme, na uhle pohľadu pozorovateľa. V každom prípade sme o skúsenosť bohatší a azda by sme sa z toho mohli všetci poučiť. Politici, médiá, voliči. n