Prečítala som si poslednú knižku Ballu – De la Cruz. Bola „dobrá“? Bola „zlá“? Ťažko povedať. Meno Vlada Ballu sa v našej literatúre vyskytuje už desať rokov. Dalo by sa očakávať, že za taký čas autor prešiel experimentmi a našiel si svoju cestu, chodník, po ktorom sa mu bude dobre kráčať a kráčanie ktorým bude spôsobovať radosť aj čitateľovi. Mne radosť spôsoboval, ale nie často. Oveľa častejšie som na tomto chodníku cítila malé, no za to dostatočne otravné kamene v topánke. De la Cruz je zbierka próz a (ako bolo viackrát spomínané) niektoré z nich svojou krátkosťou pripomínajú aforizmy, iné nadobúdajú ráz poviedky. Ballove kratšie prózy sú také stručné, až svojou údernosťou dopadnú na správne miesto (Vzťah, Predstav si). Naopak, v dlhších útvaroch sa čitateľ ťažko zbaví dojmu zbytočného balastu slov zaobalených okolo banálnej podstaty príbehu (Blízke duše). V niektorých ďalších autor získal svižnosť a svieži, ľahký rozbeh otvára príbeh vetou po vete (Sebec). V iných tento rozbeh následne ubrzdil a otrávil ťaživou atmosférou. Takýmto spôsobom sa uberá všetkých 26 próz – s občasnými vrcholmi a častejšou nevyrovnanosťou. Je to škoda, lebo práve tieto „miniatúrne“ útvary sú autorovou silnou stránkou a počiatočný dojem celistvosti zbierky je rozbitý vsúvaním rozsiahlejších útvarov. Hlavným motívom takmer všetkých textov je skepsa, apatia, nezáujem a až sebaľútostný postoj k svetu a situáciám okolo seba, s občasným výskytom vulgarizmov, ktoré však vyvolávajú viac rozpačitosť ako pocit trefnosti. Naopak, príjemným zážitkom z čítania je Ballova dlhá, na malé časti rozkúskovaná veta, zvlášť efektná na malom priestore. Škoda, že autor nepracoval s touto formou syntaxe častejšie a s väčšou rozvahou. Vo väčších útvaroch (Modlivka) totiž podobný spôsob zbytočne ruší čitateľovu pozornosť a vyvoláva konfrontáciu medzi dejom poviedky a spôsobom vyjadrovania. Autor výborne pracuje s rôznymi druhmi rozprávača, v ja-rozprávačovi sa dostáva do popredia najmä subjektívnosť prežívania, dojem vyvolávania osobnej skúsenosti – v tomto prípade je skepsa až ľahostajnosť najvýraznejšia. Naliehavosť vypovedaného sa zvyšuje najmä pri použití špecifického oslovenia čitateľa („Predstav si, môj skeptický, nudný, smutný, nekonečne zatrpknutý priateľu, že v budúcich štyridsiatich alebo päťdesiatich rokoch, čiže v celom tvojom zostávajúcom živote, sa ti neprihodí už vôbec nič zlé, nech by inak okolo teba hoci aj dochádzalo k obludným katastrofám.“) Z niektorých poviedok sa stáva akoby krátky prepis odpozorovaného zážitku (próza Teológ), ostáva však len pri prvoplánovom prepise a ak mala byť daná téma nejakým spôsobom exkluzívna, tak tento zámer vyznel do prázdna. Pár poviedok z De la Cruz ostane v mojej pamäti, možno sa k nim rada vrátim po nejakom čase. A tie ostatné? U Ballovych verných čitateľov si hádam nájdu svoje miesto a prepáčia im istú tematickú obohranosť. Veronika Svoradová študuje slovenský jazyk a literatúru na FiFUK v Bratislave
