V rôznych konšpiračných, ultrakonzervatívnych a neofašistických magazínoch či weboch sa v poslednom čase mimoriadne rozmáha takzvaná „krčmová politológia“. Odborným termínom s ustáleným významom sa priraďujú úplne iné významy a vzniká z toho neuveriteľný guláš, ktorý mi pripadá ako vysokoškolskému učiteľovi politológie striedavo humorný a striedavo nebezpečný.
V minulosti som si všimol, ako sa prekrúcajú pojmy „fašizmus“ a „nacizmus“, pri ktorých krajná pravica na Slovensku často využíva svojské definície, pod ktoré by sa nezmestili ani Adolf Hitler či Benito Mussolini. Ale ešte vtipnejšie pôsobí zmätok v používaní pojmu „neomarxizmus“, ktorému som sa podrobne venoval v piatich vedeckých knihách (najviac v knihe Späť k Marxovi?) a nevychádzam z údivu, čo všetko podľa našich krčmových politológov toto slovo označuje, či už vo vzťahu k hodnotovým alebo európskym otázkam.
Neomarxizmus je vraj liberalizmus
Krajná pravica je z nejakého bližšie nešpecifikovaného dôvodu presvedčená, že pojem „neomarxizmus“ označuje výlučne zástancov kultúrno-liberálnych názorov (obhajcov ľudských práv, menšín, ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ženskej rovnoprávnosti, multikulturalizmu a pod.). Túto absurdnú definíciu neomarxizmu neofašisti aplikujú na tých najrôznejších politikov a aktivistov, a to dokonca bez ohľadu na to, či sú socialisti alebo pravičiari, a teda sa pod pojem „neomarxizmus“ občas dostane aj vyhranene kapitalistický a pravicový politik, napríklad Martin Poliačik, z čoho by si nejeden politológ trhal vlasy. Pravičiari vždy Marxa a všetky formy marxizmu odmietali. Marxizmus je výlučnou doménou ľavice. Aspoň toľko by pravicoví extrémisti mohli vedieť.
Niektorí „krčmoví politológovia“ dokonca považujú „neomarxizmus“ za prejav oddanosti Bruselu a istú formu fanatického nadšenia z Európskej únie, čiže podľa tejto svojskej definície je neomarxistická väčšina Európskeho parlamentu, čo je takisto mimoriadne cenný zápis do dejín humoru.
Čo je neomarxizmus v skutočnosti
Neomarxizmus je v skutočnosti pojem, ktorý označuje marxistické teórie, ktoré sa rozvíjali v západnom myslení v 20. storočí. Odmietali sovietsky dogmatizmus a stalinské režimy. Ako prví neomarxistickí autori sa spomínajú predstavitelia Frankfurtskej školy, napríklad Herbert Marcuse, Max Horkheimer či Erich Fromm, ktorí upozorňovali na totalitnú povahu kapitalizmu a osvietenstva. Ich dielo bolo prejavom interpretácie Marxa, ktorá bola hlboko demokratická a humanistická.
Inšpiráciou pre neomarxizmus bolo aj dielo Antonia Gramsciho, ktorý upozorňoval na kultúrny a hodnotový zápas, ktorý musí prebehnúť v spoločnosti, ak má byť porazený kapitalizmus. Iní neomarxisti písali po druhej svetovej vojne o tom, aký je kapitalizmus sociálne nespravodlivý a obhajovali demokratický socializmus, postavený na plnom rešpekte k ľudským právam a slobodám. To platí napríklad pre tzv. analytický marxizmus, čo je anglosaský neomarxistický prúd, o ktorom som napísal niekoľko kníh. Skrátka, neomarxizmus sa zameral na také interpretácie Marxa, ktoré v sebe dokázali skĺbiť antikapitalizmus a demokratický humanizmus. Také sú fakty.
Sú neomarxisti aj britskí konzervatívci?
V politickej oblasti sa neomarxizmus v dnešnej dobe spája najmä s radikálnou ľavicou, ktorú momentálne v Európe predstavujú také strany, ako napríklad Syriza v Grécku či Die Linke v Nemecku. Spája ich kritika kapitalizmu, boj za sociálnu rovnosť, odpor voči neoliberalizmu a vykorisťovaniu, obhajoba chudobnejších a zraniteľnejších ľudí. Všetky neomarxistické strany veľmi radikálne kritizujú Európsku úniu za to, že je neoliberálna a elitárska. Žiadne zbožňovanie EÚ žiadnej neomarxistickej strane nikdy ani nenapadlo, spomeňte si na Janisa Varufakisa či Alexisa Tsiprasa z gréckej Syrizy.
V severských a západných štátoch je bežnou výbavou radikálnych ľavicových strán aj kultúrny liberalizmus, vrátane multikulturalizmu či feminizmu, ale to je bežnou výbavou prakticky každej politickej strany na západe a severe Európy (s výnimkou krajnej pravice), čiže nejde o nejaké špecifikum neomarxizmu či radikálnej ľavice. Partnerstvá homosexuálov, napríklad v Británii podporujú aj konzervatívci (ktorí – mimochodom – z duše nenávidia Marxa a neomarxistov) a to isté často platí aj pre iné severské a západné štáty, kde sa ľavica aj pravica zhoduje na progresívnej ľudsko-právnej agende. Naopak, existujú neomarxisti, ktorí vôbec témy kultúrnych menšín nepovažujú za dominantné a zaoberajú sa takmer výlučne ekonomickou kritikou kapitalizmu.
Tolerantní môžu byť ľavičiari aj pravičiari
Som neomarxista a nikdy som sa tým netajil. Rovnako som sa nikdy netajil, že zastávam liberálne kultúrne názory, čo sa týka rovnoprávnosti menšín, aj tých sexuálnych. Ale moje liberálne názory v ľudsko-právnej agende nie sú automatickým následkom toho, že ma inšpiroval Marx, Marcuse či Roemer. Sú následkom môjho otvoreného myslenia a tolerancie. A tolerantní môžu byť tak ľavičiari ako aj pravičiari, tak marxisti ako aj nemarxisti, tak radikáli ako aj umiernení politici. Žiaden logický a výlučný súvis s neomarxizmom tu neexistuje.
Splietať pojmy „neomarxizmus“ a „liberalizmus“ je šialené. Ale som si istý, že „krčmovej politológii“ je to jedno. Neofašisti si potrebovali nájsť nový výraz pre svojho klasického nepriateľa, ktorým boli v časoch Hitlera „židoboľševici“, a tak si našli pre údajných „boľševikov“ nový výraz, ktorému absolútne nerozumejú.
Fašistické besnenie kedysi stálo život milióny Židov aj marxistov. Dávajme si pozor na to, aby sa „krčmovej politológii“ nepodarilo šíriť nenávisť voči ľuďom, nech ich onálepkujú akokoľvek kuriózne. Neofašisti potrebujú zámienky na besnenie, nepotrebujú fakty. Ale možno je tu predsa nádej, že sa poniektorí ich sympatizanti začnú vzdelávať a pochopia, ako veľmi sú popletení.
