Predstavte si, pri našej dejinnej výbave sa uskutočňuje petícia o referende o vstupe do NATO. Nepochybujem, že je to politicky krátkozraká akcia a že práve politická stránka veci je jej slabinou. Nezabúdajme však, že aj táto minca má dve strany. Jednou z nich je politický problém referenda, druhou kultúra riešenia konfliktov. Ak sa politické problémy riešia tu a teraz, kultúrne návyky a úroveň sa budú vliecť ešte dlho za nami. Skúsme kultúru pochopiť ako žriedlo a spôsob reakcií na kritické udalosti. Opätovne udrie do očí posledná hystéria okolo podpisovej akcie za vypísanie referenda o vstupe do NATO. Jej zvládnutie nie je iba politickým, ale aj kultúrnym problémom. Pri všetkej úcte ku kolegom z týždenníka z iného brehu, moralizovanie na jednej a psychologizácia politických problémov na druhej strane boli práve v tejto krajine zdrojom mnohých tráum. Kde ide iba o „nemravnú petíciu“, tam niet o čom diskutovať. „Prvým civilizačným znakom celej akcie je mentálny svet jej signatárov,“ píše Štefan Hríb. Ten je morálnym a spoločenským zmätkom, sprevádzajúcim mimochodom vývoj cynickej a relativistickej Európy. Odpor voči NATO je hneď odporom voči (štátnemu) dobru, ktoré chráni a je chránené Spojenými štátmi, atď.
Zabudnime na to, že demokracia v novoveku sa začína princípom tolerencie. To znamená vytlačením nábožensky rozdielnych predstáv o dobre a zle z verejno-štátneho priestoru. Pripusťme spolu s Habermasom aj to, že so sekulárnym riešením konfesionálnych občianskych vojen sa niečo dôležité pre morálnu skúsenosť stratilo. No spochybňovaním morálneho (nie politického) štatútu našich spoluobčanov ako prvého (!) znaku verejnej diskusie sa spochybňuje oveľa viac. Kde niet morálnej autonómie, niet ani praktického rozumu ako predpokladu práva morálky. Tu dopredu odpadá možnosť otázky, či je vôbec rozumné podpísať petíciu. Ako keby aj každá otázka o NATO bola raz a navždy vyriešeným problémom. Kto nepochopil, zlyhal morálne. Kolektívne, spolu s ostatnými.
Dobro a zlo? Bum. Jasné ako facka. Ešte tá tu chýba. Nie, reč nie je o Charte 77. Viem si predstaviť, že mnohí ideologickí pracovníci vtedy nemali problém nájsť kolektívny motív akcie ináč rôznorodej skupiny zástancov ľudských práv. (Prečo ho vôbec hľadali?) Neviem si však predstaviť, že by spoločným menovateľom signatárov Charty 77 musela byť mentalita antisovietizmu. Možno z jediného dôvodu, kde je reč o nemenných mentalitách, o ktorých v roku 2003 rozprávajú pán Šebej a Hríb, tam je sloboda iba fikciou. A spolu s ňou aj zodpovednosť. Snaha vidieť signatárov podpisovej petície ako neslobodných občanov, ergo ľudí druhej triedy – v dôsledku im spoločnej (!) mentality antiamerikanizmu – je posledným výkrikom slovenského neokonzervativizmu. Aby toho nebolo dosť, takmer zrelý šesťdesiatnik vysvetľuje vznik petičnej akcie ako banalitu, ktorá reflektuje „presvedčenia ľudí, ktorí sa jednoducho nenarodili a nevyrástli v parlamentnej demokracii“. Akým nekauzálnym spôsobom uchránil svoj zmysel pre demokraciu pán Šebej, musí verejnosti ešte len vysvetliť. Predovšetkým tým signatárom, ktorí majú pod tridsať. Bez slobody to určite nepôjde.
