USA a nacistické Nemecko neviedli boje na európskom kontinente. Hitlerovi vojaci začali v roku 1942 úspešne útočiť aj na americkom kontinente. Dokonca sa im podarilo vylodiť na pobreží USA. Nešlo pritom o nejaké ojedinelé pokusy, ale útoky, ktoré Američanov stáli tisíce ľudských životov. Okrem toho, že USA s niečím takým vôbec nepočítali, trvalo im dosť dlho, kým sa dokázali definitívne ubrániť.
Hitler s útokom na USA počítal, ale agresorom sa mal stať, až keď víťazne ukončí vojnu v Európe. Najneskôr od začiatku vojny o Britániu sa však pripravoval na okamžitú reakciu, lebo začalo byť jasné, že Američania nezostanú len pri materiálnej pomoci. A tak sotva USA vstúpili do vojny, nemecké ponorky začali obliehať jeho východné pobrežie. Hlavným cieľom boli obchodné lode, ktoré zásobovali Veľkú Britániu.
Ponorková vojna bola osobnou záležitosťou admirála Karla Dönitza. Za prvej svetovej vojny slúžil ako veliteľ ponorky, ktorý sa tešil veľkej autorite a popularite. Tak, ako Hermann Göring veril v rozhodujúci význam vojenského letectva, Dönitz veril v silu ponoriek. Preto sa okamžite, keď to bolo možné, pustil do budovania ponorkovej armády a plánovania ponorkovej vojny. Hitler veril, že ak sa Nemcom podarí odrezať Britániu od americkej pomoci, kráľovstvo útoky Nemecka nevydrží. A ak by Británia padla, druhý front by sa nikdy neotvoril, lebo Spojenci by nedokázali zaútočiť bez nástupného priestoru v blízkosti Starého kontinentu.
Vyše tisíc nemeckých ponoriek
Cez Atlantik sa ročne previezlo zhruba milión ton nákladu, išlo o suroviny (najmä rudy, uhlie, ropu), potraviny, zdravotnícky materiál a zbrane. Nemci vytvorili tzv. vlčie svorky: skupiny ponoriek v počte 3 až 20 strojov, ktoré pustošili konvoje obchodných lodí. Na spojenie používali dlhovlnné vysielačky a každý deň sa museli hlásiť priamo Dönitzovmu štábu. Spojenci síce vysielanie zachytávali, ale nedokázali rozlúštiť kód, v ktorom Nemci komunikovali, takže sa nemohli na nové a nové útoky nemeckých ponoriek včas pripraviť.
Ten príbeh je dnes detailne známy. Kódovacím zariadením bola preslávená Enigma – dokonalý vynález, ktorého šifry by nepriateľ nikdy nerozlúštil. Lenže v máji 1941 sa prestala hlásiť ponorka U-110 a nemecké veliteľstvo bolo presvedčené, že sa potopila aj s posádkou. V skutočnosti ju však Briti zadržali pri Islande, Enigmu získali a hoci zariadenie fungovalo na naozaj zložitom princípe, matematici si s ním poradili. A od tej chvíle mali Nemci v Atlantiku veľké problémy, lebo ich „utajované“ útoky začali byť neúčinné.
Po útoku Japoncov na Pearl Harbor chcel Dönitz okamžite zaútočiť na oslabené Spojené štáty. Hoci Nemci vyrobili počas vojny takmer 1 200 ponoriek, neboli prispôsobené na také dlhé plavby. Poháňala ich kombinácia spaľovacích a elektrických motorov na batérie. Pod vodou však batérie vydržali len 24 hodín a naftové motory ich mohli dobiť len na hladine, na ktorej sa dokázali plaviť rýchlosťou 18 uzlov (33 km/h). Takže takmer denne museli stráviť niekoľko hodín vynorené, čo z nich okamžite robilo ľahký cieľ.
Úspešné vylodenie nemeckých špiónov
Pre útok proti vzdialeným Spojeným štátom mohol Karl Dönitz využiť iba 5 ponoriek typu 9, ktoré sa k americkému pobrežiu plavili 3 týždne. Britskí šifranti síce Američanov varovali, avšak tí mali po útoku v Ázii iné priority a chýbali im lode i lietadlá, takže si východné pobrežie vôbec nestrážili. Navyše na boj s ponorkami neboli vôbec pripravení. Do 6. februára 1942, za necelé tri týždne, dokázali Nemci priamo pri americkom pobreží potopiť 26 lodí. Admirál Dönitz preto v marci 1942 poslal ďalšie ponorky, vrátane novej U-166. Toto obdobie nazývali Nemci „šťastným“, lebo až do začiatku leta sa im podarilo zlikvidovať takmer 250 amerických lodí a neprísť ani o jedinú ponorku. V tom čase už používali zdokonalenú Enigmu, takže ich komunikácia sa stala pre Spojencov opäť nedostupná.
Takýto úspech podnietil admirála Dönitza k ďalšiemu trúfalému kroku. V júni 1942 sa v USA tajne vylodili skupiny nemeckých diverzantov, ktorých úlohou boli sabotáže kľúčových železničných mostov a tovární na hliník, z ktorého sa vyrábali plášte na lietadlá, vrátane bombardérov. Jeden štvorčlenný tím sa vylodil na Long Islande v New Yorku, druhý v Jacksonville na Floride. Hoci sa úspešne rozptýlili medzi tamojších obyvateľov, skôr než stačili uskutočniť nejakú akciu, ich Američania odhalili a pozatýkali. Podarilo sa to vďaka získaniu vynovenej Enigmy po zajatí ponorky U-599 v októbri 1942.
Vojna trvala rok
Úspešná prvá polovica roku 1942 podnietila Dönitza, aby nový stroj U-166 poslal do Mexického zálivu. Ponorka tam v júni potopila 3 lode a hľadala ďalší cieľ. V posledný júnový deň zaútočila na loď SS Robert E. Lee, ktorá so 407 ľuďmi na palube plávala do New Orleansu. Jej palubné delo ani nevystrelilo, lebo námorníci si mysleli, že vo vode vidia veľrybu. Nemcom stačilo jediné torpédo a posádka do piatich minút bojovala vo vode o holý život. Útočníci si však nevšimli sprievodné plavidlo – torpédoborec PC-566 kapitána Herberta Claudiusa. Lodi velil iba mesiac a táto situácia bola jeho prvou bojovou akciou. Paradoxom je, že hoci ponorku zlikvidoval, po návrate na pevninu mu velitelia neverili, vyčítali mu, že zaútočil zo zlej strany a vrátili ho do školy. Až pred 20 rokmi nález ponorky dokázal jeho pravdu.
Spojenci neskôr vyvinuli nové technológie a vysokofrekvenčné zameriavače, ktorými dokázali nájsť nemecké ponorky vždy, keď vyplávali na hladinu. V roku 1943 sa ponorková vojna skončila nemeckou prehrou. Za ten čas však Američania prišli o 609 lodí a na dno oceánu klesli vyše 3 milióny ton nákladu. Na americkej strane zahynulo 5 000 ľudí. Naopak, Nemci prišli o 743 ponoriek, z toho 10 ich Američania potopili pri vlastnom pobreží a jedinú vo vodách Mexického zálivu.
