Popri tradičnej, vyše stoštyridsaťročnej Sociálnodemokratickej strane sa v Nemecku nedávno etablovala nová sila tohto spektra – Ľavicová strana (Die Linke). Jej preferencie sa dlhodobo na spolkovej úrovni pohybujú vo výške okolo desať percent. To viedlo renomovaný týždenník Die Zeit, aby sa pustil do hlbšej analýzy politických a svetonázorových postojov nemeckej populácie. Výsledky boli vskutku prekvapivé. V čase, keď je neoliberálny kapitalizmus všeobecným konsenzom mienkotvorcov vyhlasovaný za jedinú akceptovanú cestu, sa väčšina nemeckej populácie prikláňa k vyslovene ľavicovým, sociálnodemokratickým, či až socialistickým pozíciám v oblasti ekonomiky, kultúrno-etických otázkach. Ba v mnohých otázkach to platí dokonca aj na väčšinu voličov pravicových, konzervatívnych a liberálnych strán. Ľavicoví voliči V politickom sebazaradení napríklad viditeľne narástol počet ľudí, ktorí samých seba zaraďujú k politickej ľavici: zo sedemnástich percent v roku 1981 na dvojnásobok, tridsaťštyri percent, v roku 2007. Súčasne poklesol počet ľudí zaraďujúcich sa k pravici: z tridsaťosem na jedenásť percent. Ak sa tieto všeobecné výsledky rozložia medzi voličov politických strán, trend sa potvrdí. K ľavici za zaraďuje viac voličov pravicovo-liberálnej FDP (23 %), než k pravici (20 %), k stredu sa radí 56 %. U pravicovo-konzervatívnej Kresťanskodemokratickej únie (CDU) sa k ľavici radí 25 %, k pravici 22 %, u Zelených je podiel voličov radiacich sa naľavo až 76 %. Z toho vyplýva, že politická ľavica ako taká nie je pre väčšinovú verejnosť odpudzujúcim pojmom, práve naopak – podobne, ako je to navzdory mediálne skreslenému obrazu aj na Slovensku. Väčšinové ľavicové sebazaradenie nemeckej spoločnosti potvrdila aj široká štúdia ALLBUS v r. 2004 a rovnako aj Rüdiger Schmitt-Beck z univerzity v Duisburgu. Z výsledkov prieskumu Súčasne sa ukazuje, že občania nie sú spokojní s výsledkami vlády v sociálnej oblasti. Na otázku „Robí vláda dosť pre zabezpečenie sociálnej spravodlivosti v porovnaní s tým, koľko by ste si predstavovali?“ až 72 % odpovedalo, že robí primálo, 16 % že „asi toľko, koľko by som si predstavoval“ a len 5 % si myslí, že robí priveľa. Vo verejnej mienke teda výrazne prevláda pocit, že sociálnej spravodlivosti sa v spoločnosti nevenuje dostatočná pozornosť. Podpora sociálnych opatrení vlády sa prejavuje aj v konkrétnych oblastiach. V Nemecku, ako v ďalších krajinách, kde bolo silné odborové hnutie, neexistuje zákonom stanovená minimálna mzda. V zmenených podmienkach, keď odbory v porovnaní s minulosťou oslabli, sa však problém minimálnej mzdy dostáva na program dňa. Na otázku, či sú za jej zavedenie, odpovedali kladne viac ako dve tretiny respondentov (68 %) a proti sa vyslovila len jedna štvrtina respondentov (25 %). Minimálna mzda má pritom podporu aj u väčšiny voličov pravicových strán – u konzervatívnej CDU je to päťdesiatdva percent, u pravicovo-liberálnej FDP až šesťdesiatosem percent. Len pre zaujímavosť, zavedenie zákonnej minimálnej mzdy má vyššiu podporu medzi vedeckými pracovníkmi ako medzi menej vzdelanými a rovnako ju viac podporujú vyššie príjmové skupiny ako menej zarábajúci. Naproti tomu malú podporu majú niektoré liberálne opatrenia. Až 82 % opýtaných je za to, aby sa vek odchodu do dôchodku posunul spať zo 67 rokov na 65 rokov – proti sa vyslovilo len 15 %. Vzor sa opäť opakuje aj u voličov pravicových strán – u CDU podporuje návrat k nižšiemu dôchodkovému veku osemdesiat percent, u voličov liberálno-pravicovej FDP sedemdesiatjeden percent. Veľká väčšina – 74 % respondentov – si tiež myslí, že štát by mal robiť viac v oblasti starostlivosti pre deti mladšie ako tri roky, 20 % si myslí, že súčasná úroveň je vyhovujúca a 3 % odpovedalo, že by mal štát robiť menej. Nemecká verejnosť teda podporuje aktivitu štátu v sociálnej oblasti, v službách pre mladé rodiny. Často diskutovanou témou je sila a charakter vplyvu odborov v modernej ekonomike. Väčšia časť nemeckej populácie – 46 % – považuje vplyv odborov za prislabý, 43 % za prisilný. V starších prieskumoch to bolo skôr naopak – väčšina (51 %) sa domnievala, že odbory sú príliš silné, opak si myslela menšina (41 %). Môže to znamenať, že tendencia podpory odborov rastie priamoúmerne nárastu negatívnych dôsledkov globalizácie (odlev pracovných miest, škrtanie verejných výdavkov a pod.), ktoré sa pre ľudí prejavujú v podobe straty istôt a nárastu ekonomicko-sociálnych rizík. Verejnosť rozhodne nepovažuje odbory za prežitok. Súhlas s aktívnou úlohou štátu v ekonomike sa zase prejavuje v inej oblasti – vlastníctve dôležitých podnikov a infraštruktúry. Viac ako dve tretiny (67 %) respondentov si myslia, že strategické spoločnosti ako železnice, telekomunikácie a energetické firmy by mali byť v štátnom vlastníctve, 27 % podporuje skôr súkromné. Štátne vlastníctvo preferuje dokonca sedemdesiatjeden percent voličov CDU a päťdesiatsedem percent voličov FDP. Názor, že štátne vlastníctvo v kľúčových oblastiach je pre rozvoj spoločnosti lepšou formou, ako súkromné, je teda prekvapujúco dominantný. V spoločnosti s podstatne dlhšou skúsenosťou so súkromným vlastníctvom a dlhodobou možnosťou porovnania súkromného a verejného (nie vždy štátneho) vlastníctva prevláda podstatne triezvejší, kritickejší pohľad na výlučnosť a jedinečnosť súkromného vlastníctva – na rozdiel od spoločnosti s krátkou skúsenosťou s „voľným trhom“, ako sme tomu svedkami na Slovensku. V nemeckej spoločnosti má stále podporu aj pacifistická zahraničná politika. Až 62 % respondentov sa vyslovilo proti účasti nemeckej armády na vojenskej misii v Afganistane. Za bolo len 34 %. Výrazne pacifistická orientácia nemeckej spoločnosti, prameniaca z historickej kolektívnej pamäti , je tak stále veľmi silná. Vo všetkých politických táboroch sa teda silné väčšiny vyslovujú za viac intervencií štátu a proti ďalšej privatizácii, proti atómovej energii, proti vojenskej misii v Afganistane a želali by si, aby sa zrušili už zavedené neoliberálne reformy. Nemecko sa posúva doľava Dejiny ukazujú, že niektoré požiadavky ľavicovej „kultúrnej revolúcie“, napríklad predstavy feministického hnutia, sa stali celospoločenským konsenzom: zrovnoprávnenie žien na pracovisku je dnes všeobecne akceptovaným cieľom. Nosným prvkom rukopisu dnešnej ľavicovej filozofie je: neistota, lepšie povedané široko pociťovaná potreba základných istôt v neistých časoch. Prieskum vykazuje pozoruhodné čísla, ktoré hovoria o návrate štátu do politickej diskusie. Časy, v ktorých sa štátu odoprela schopnosť čokoľvek riešiť a podsúvalo sa, že súkromní aktéri skoro všetko zabezpečia lepšie a výhodnejšie, sú zásadne preč. Štát je práve v dôsledku pokročilej globalizácie opäť adresátom ochranných prianí a očakávaní istôt. Neplatí to len pre samotný štát. Ako sme už spomenuli, odbory už občania nevnímajú veľmi ako brzdy, ktoré zabraňujú, aby sa Nemecko pripravilo na globalizáciu. Veľký počet občanov sa obáva, že plody hospodárskeho rozvoja neskončia v ich peňaženkách. Odbory preto vnímajú ako obranný val proti stále silnejšiemu tlaku na platy a príjmy, ktorý so sebou prináša globalizovaná ekonomika. Prieskum je teda situačnou snímkou hlboko zneistenej spoločnosti. Ľavicový posun, ktorý sa v ňom ukazuje, má emocionálne jadro: pocit nespravodlivosti. Nemal by sa zamienať so závisťou alebo rovnostárstvom, i keď aj tie tu môžu hrať svoju rolu. Ľudia nie sú, ako hovoril už John Rawls, veľký ľavicový sociálny filozof predchádzajúceho storočia, principiálne proti nerovnosti. Akceptujú nerovnosti, keď sú viazané na výkon a keď z nich v konečnom dôsledku profitujú všetci, pretože krajina sa stáva konkurencieschopnejšou a prosperuje. Viera v túto nadväznosť je však vo všetkých politických táboroch otrasená – to je neodškriepiteľný výsledok prieskumu. Keď sa stratí viera v spravodlivosť šancí v spoločnosti, môže to viesť k problému pre demokraciu. Spoločnosť permanentnej neistoty V prostredí radikálnej berlínskej ľavice už dlhšie prebieha diskusia o príčinách a dimenziách „prekarizácie“, teda o existenčnej neistote. Jej prejavmi sú nedôstojné zamestnania, neistota rodín, životných vzťahov, celého života. Podľa definície „prekariatu“ od francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua ide o „všeobecný, trvalý jav neistoty pracovných pomerov“. Táto neistota sa z okrajového javu premieňa čoraz viac na spoločenskú normu – či už v tom zmysle, že ju tak ľudia subjektívne pociťujú, alebo v zmysle, že sa z nej robí spoločenský model. Vzťahové sily spoločnosti sa strácajú, nosné piliere sú nasilu flexibilizované. Politickí lídri a iní nedotknutí to môžu označovať za slobodu, no bežní ľudia to vnímajú inak. Nemecká spoločnosť sa politicky i ekonomicky rozdeľuje. Oproti neoliberálnej elite stoja porazení – tí, ktorí zo zmeny pomerov neprofitujú. V budúcom roku sa v Nemecku kúpi odhadom 230-tisíc lacných áut. Žiadne z nich nestojí viac ako desaťtisíc eur. Súčasne však firma Porsche hlási, že objemy jej predaja narastajú a plánuje štvordverové šport-cupé, ktoré bude v základnej verzii stáť sedemdesiattisíc eur. Šéf Volkswagenu Bernd Pischetsrieder prirovnáva nemecký automobilový trh k presýpacím hodinám. V ich hornej časti vypuklo narastá odbyt drahých prémiových značiek, v dolnej zase predaj výhodných lacných áut. Autá strednej triedy sú však „out“. Najmilšie dieťa nemeckého blahobytu je indikátorom meniacich sa spoločenských pomerov. Nerovnosť rastie a neobmedzuje sa na nezamestnaných a tých, ktorých sa dotkli sociálne reformy začaté Schröderovou vládou. V marci hlásil nemecký Inštitút hospodárskeho výskumu tri milióny zamestnancov s príjmami pod hranicou chudoby. S neistotou narastá aj strach. Ako zistila štúdia poisťovne R-V v septembri 2007, Nemci sa boja (v tomto poradí) inflácie a zdražovania, zhoršenia hospodárskej situácie a rastúcej nezamestnanosti. Toľko preberaná „sploštená spoločnosť strednej triedy“, ako Nemcov v päťdesiatych rokoch označil sociológ H. Schelsky, sa očividne rozpadá. Aj iní sociálni vedci označovali Nemecko dlhé desaťročia ako „spoločnosť postupu“, v ktorej sa síce všetci nestanú bohatými, no každý si mohol byť istý, že bude o desať rokov vlastniť viac, ako dnes. Od päťdesiatych do osemdesiatych rokov sa reálny národný príjem zvýšil pätnásťnásobne. Keďže z toho viac profitovali nižšie príjmové skupiny, vznikla v Nemecku jedna z najrovnostárskejších spoločností na svete. Veľké časti strednej triedy však momentálne prežívajú „plazivý prepad“. Životné situácie sa zhoršujú, priepasť medzi tými „vnútri“ a „vonku“ oblasti istôt sa zväčšuje. Stred naľavo Päťdesiat rokov charakterizoval politickú diskusiu v Nemecku súboj o najlepšiu víziu dobrej spoločnosti. Keď sa sociálni a kresťanskí demokrati sporili najmä o dane, penzie, vzdelávací systém a východnú politiku, stáli za tým vždy konkurujúce obrazy lepšieho života, nasledovaniahodného pre všetkých. Čo teda dnes znamená „rozmýšľať ľavicovo“? Berliner Tageszeitung, doľava orientovaný denník, prichádza na 16 stranách k síce neveľmi objavnému, ale v dnešnom nemeckom kontexte aj tak pozoruhodnému výsledku: „ľavicovo zmýšľať“ znamená byť solidárny, hľadať rovnováhu medzi bohatstvom a chudobou, vytvárať odpor voči sociálnym nespravodlivostiam a utláčaniu, objasňovať javy, emancipovať sa. Dôležitú rolu pre ľavicu v Nemecku si želá 29 % sociálnych demokratov, ale aj 13 % voličov kresťanských demokratov a 15 % liberálov a dokonca 42 % zelených. Dlho sa verilo, že voľby v Nemecku vyhrávajú tí, ktorí dokážu obsadiť stred. Táto poučka možno platí ďalej. No ako dokazujú prieskumy, tento stred sa posunul výrazne doľava. Spracované podľa materiálov týždenníka Die Zeit
