Nemecký ústavný súd 30. júna 2009 rozhodol, že Lisabonská zmluva nie je v rozpore s ústavou, ale jej ratifikáciu podmienil prijatím nového zákona. Podľa neho by mal mať nemecký parlament viac právomocí pri rozhodovaní o presunoch kompetencií z Berlína do Bruselu.
Podanie na ústavný súd predložili niekoľkí politici, ktorí ho zdôvodnili tým, že Lisabonská zmluva je nedemokratická a ohrozuje nemeckú suverenitu, pretože príliš veľa rozhodovacích právomocí presúva do Bruselu. Nový zákon by preto mal pri týchto presunoch posilniť spolurozhodovanie národného parlamentu a byť zárukou, že do Bruselu nebudú presunuté kompetencie, s ktorými by zákonodarcovia nesúhlasili. Lisabonská zmluva tak dostala v Nemecku zelenú. Aj keď podmienečne.
Aj napriek všeobecnej radosti jej stúpencov však nemecké takpovediac ani – ani musí minimálne poštekliť stúpencov rýchlej a hladkej centralizácie kompetencii v centrále Európskej únie. Keď takýto zákon v Berlíne schvália, bude to ďalšia komplikácia pri prehlbovaní integračného procesu v únii. Pravda, zďaleka nie taká, aby celý proces zabrzdila. Určite ho však spomalí. Na druhej strane bude tento proces viac pod kontrolou nemeckého parlamentu. Podobný zákon už majú v Česku. Bola to taktiež podmienka ratifikácie a jeho schválenie si vynútili senátori. Ako je známe, určité konkrétne záruky si po neúspešnom referende vybojovali aj Íri.
Základnou otázkou teraz je, aký prístup si zvolia v Nemecku. Ide o to, či sa nový zákon bude týkať všetkých presunov kompetencii, alebo len v tých oblastiach, ktoré budú v zákone taxatívne vymenované. Podľa informácii zverejnených v médiách označili niektorí analytici verdikt nemeckého ústavného súdu za rozhodnutie ani-ani. Aj preto, lebo bruselský establišment si nebude môcť prisúvať kompetencie len na základe svojich rozhodnutí, ale bude sa musieť viac podriadiť vôli tých členských štátov, ktoré takúto možnosť limitovali ich vlastným schvaľovacím procesom. Je to však problém predovšetkým v Nemecku, kde si budú musieť vyjasniť, kam až je účelné zájsť pri stanovení záruk na ochranu štátnej suverenity.
Po rozhodnutí nemeckého ústavného súdu vyvstáva aj otázka, do akej miery bude nový zákon prekračovať ustanovenia zakotvené v Lisabonskej zmluve, ktoré na rozdiel od pôvodnej Európskej ústavy posilnili úlohu národných parlamentov. Lebo na základe návrhu Holandska môžu národné parlamenty zvrátiť návrhy Európskej komisie, ak by výrazne zasahovali do národných právomocí. Malo by tak ísť o určité rozdelenie kompetencií medzi úniou a členskými štátmi. Týka sa to najmä citlivých oblastí zahraničnej politiky, obrany, vnútra a justície.
Lisabonská zmluva však posilňuje právomoci Európskeho parlamentu pri rozhodovaní o legislatíve EÚ. V záujme prílišného jednorazového neoslabovania suverenity a úlohy členských štátov sa v Lisabonskej zmluve upustilo aj od používania výrazov „zákon“ a „rámcový zákon“ a zostalo pri doterajších „nariadeniach“ a „smerniciach“. To však nič nemení na skutočnosti, že schválené nariadenia a smernice budú pre členské štáty povinné, tak ako je to aj teraz. V porovnaní so zákonmi je rozdiel len v tom, že v únii nebudú platiť automaticky, ale členské štáty ich budú musieť v stanovenej lehote aj tak akceptovať. Takže rozdiel medzi zákonom a smernicou podľa Lisabonskej zmluvy je takpovediac len kozmetický.
Druhou stránkou rozhodnutia nemeckého ústavného súdu je odpoveď na otázku, či a do akej miery sa bude nový zákon týkať rozhodovacieho procesu v ministerských radách, kde sa doteraz rozhoduje konsenzom. Podľa Lisabonskej zmluvy sa má v radách od roku 2014, najneskoršie však od roku 2017, rozhodovať dvojitou väčšinou. Nemeckí zákonodarcovia tak budú musieť rozlúsknuť aj tento problém, pretože aj v radách sa bude, tak ako je to aj teraz, rozhodovať o presune kompetencií do Bruselu. Ak by sa mali potrebné záruky týkať aj tejto záležitosti, nebudú to mať nemeckí zákonodarcovia jednoduché.
Autor je novinár
