Nelegálne skládky: ignorancia úradov

Dobrovoľníci, ktorí na Liptove odhaľujú nelegálne skládky odpadu, sa stretávajú s ignoranciou úradov, ba dokonca sú terčom zastrašovania. Jeden starosta sa im vyhráža trestným oznámením, hoci na to nemá žiaden právny dôvod. No zákony nerešpektujú nielen občania či samosprávy, ale dokonca ani štátne orgány, ktoré majú ochranu životného prostredia v náplni práce. OZ Tatry mapuje nezákonné skládky v rámci kampane Toky nie sú stoky. „Intenzívne monitorujeme pod Tatrami 78 katastrov, ďalšie desiatky navštevujeme sporadicky a podľa potreby,“ vysvetľuje predseda organizácie Rudolf Pado. Od roku 2004 organizujú aj aktivity na ich odstránenie. Vlani sa na siedmich brigádach zúčastnilo 427 ľudí, ktorí odpracovali 2 135 hodín. Od roku 2002 odstránili z Liptova asi 60 percent tzv. divokých skládok z vyše 200, ktoré zmapovali. Drahá nevšímavosť Najväčší problém nelegálnych skládok odpadu u nás je v tom, že nikto oficiálne nevie, kto ich vytvoril. Podľa skúseností R. Pada to v skutočnosti ľudia najmä v dedinách dobre vedia, ale tvária sa nevšímavo, lebo ide o ich susedov, známych, príbuzných. „Mnohí starostovia sú poplatní voličom a aby boli opäť zvolení, nevidia, nepočujú, nehovoria.“ Títo ľudia pritom porušujú zákon, za čo môžu byť potrestaní. Ešte horšie tresty hrozia za vyhadzovanie odpadu do prírody. Ak možné náklady na likvidáciu nelegálnej skládky odpadov, ktoré sa dajú odhadnúť už pri jej nájdení, prevyšujú sumu 8 000 korún, mení sa „nevinné“ uloženie odpadov na miesto, ktoré k tomu nie je určené, na trestný čin! A v tom prípade už nejde o maličkosť. Podľa § 302 Trestného zákona človek, ktorý „nakladá s odpadmi v malom rozsahu v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ A so zväčšujúcim sa rozsahom takejto protiprávnej činnosti sa tresty zvyšujú až do ôsmich rokov odňatia slobody. Laxný postoj obcí je o to prekvapujúcejší, že nelegálne skládky musia najčastejšie odstraňovať na vlastné náklady práve ony. Ak sa nepodarí nájsť „pôvodcu“ čiernej skládky a ide o komunálne odpady alebo drobné stavebné odpady, zhodnotenie alebo zneškodnenie musí na vlastné náklady zabezpečiť obec, v katastri ktorej sa skládka nachádza. Úrady nereagujú Obce sa tejto povinnosti často bránia tvrdiac, že na to nemajú dosť peňazí. Práve preto by však starostovia mali prestať s falošnou solidaritou a skutočných pôvodcov skládok odhaľovať. To platí pre všetkých, lebo v konečnom dôsledku všetci likvidáciu nelegálnej skládky zaplatíme. Ako upozorňuje R. Pado, „finančným nástrojom pre odpadové hospodárstvo je miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady,“ ktorý platia všetci obyvatelia. Je to daň, z ktorej sa platí zhromažďovanie a zvoz odpadov, ich zneškodnenie, tvorba rezervného fondu na konečnú rekultiváciu skládky, kam obec odpad odváža, separovaný zber, ale aj likvidácia nelegálnych skládok. Na niektoré činnosti možno získať dotáciu z Recyklačného fondu. Nelegálne skládky sú nielen estetickým problém – hyzdia prírodu, ktorú navštevujú ľudia –, ale ohrozujú aj životné prostredie a môžu byť nebezpečné pre zdravie ľudí. Jednak nikto nevie, či sa na nich nenachádzajú aj jedovaté chemikálie, jednak jedovaté splodiny môžu vznikať pri rozklade najmä biologického odpadu. Nehovoriac o možných poraneniach detí, ktoré sa na (pri) skládkach môžu hrať. O to prekvapujúcejšia je ignorancia, ktorou oslovené obce reagujú na podnety. „Deväťdesiat percent obcí ich ignoruje a neinformuje nás o podniknutých krokov,“ vyratúva Rudolf Pado. „Potom sa veľmi čudujú, že ich nekonanie je predmetom skúmania obvodného úradu životného prostredia, prípadne orgánov činných v trestnom konaní.“ Šéf OZ Tatry si pochvaľuje spoluprácu s OÚŽP v Liptovskom Mikuláši, ale práve opačné skúsenosti má v Ružomberku. „Tamojší úrad nám do začiatku septembra neodpovedal ani na jeden podnet týkajúci sa odpadov a neoznámil výsledok našej sťažnosti z 30. 6. 2006, prípadne to, že termín vyšetrovania predlžil.“ Vyhrážky a zastrašovanie Starosta Liptovského Ondreja Ľuboš Žubor prešiel dokonca do protiútoku. Keď mu OZ Tatry ešte v máji oficiálne poslalo upozornenie na nelegálne skládky, list sa vrátil naspäť a iba rukou na ňom bolo dopísané, že niektoré nájdené skládky patria do katastra Beňadikovej. „Podnet sme preto postúpili Beňadikovej, hoci to bol povinný urobiť, a podľa zákona ,neodkladne‘, Liptovský Ondrej,“ opisuje začiatok peripetií R. Pado. V Ondreji sa však nič nedialo ani so skládkami, ktoré mu „patrili“, a tak sa OZ Tatry obrátilo na OÚŽP v Liptovskom Mikuláši. Ten v auguste skonštatoval, že podnet je opodstatnený a obci prikázal vykonať nápravu. Ľ. Žubor síce „konať“ začal, ale úplne inak. Občianskemu združeniu poslal list, v ktorom ho požiadal o „fotokópiu povolenia na vstup na súkromné pozemky, ktoré sú využívané na poľnohospodársku produkciu“. Navyše sa začal vyhrážať, že „bude nútený podať trestné oznámenie za neoprávnený vstup na súkromný pozemok a vymáhať vzniknutú škodu“. Bolo by zaujímavé zistiť, akú škodu pánovi starostovi spôsobil dobrovoľník, ktorý sa pešo presúval po existujúcich verejných a poľnohospodárskych komunikáciách, kadiaľ denne chodia ľudia so psami, bežci či cyklisti. Okrem toho na Slovensku neexistuje žiaden právny predpis zamedzujúci pohybu po pozemkoch, ktoré nie sú oplotené a riadne označené. „Konzultovali sme to s Máriom Kernom z oddelenia environmentálnej a ekonomickej kriminality policajného prezídia, a ten právny výklad starostu Žubora označil za bezpredmetný,“ vysvetľuje R. Pado. Asi preto dodnes o trestnom oznámení nič nepočul. Byrokratická lavína Zarážajúce je však aj ignorovanie zákonov priamo zo strany štátu. OZ Tatry s ním má skúsenosti v súvislosti s tzv. inváznymi rastlinami. Ide o nepôvodné rastliny, ktoré svojou vitalitou a výraznými konkurenčnými vlastnosťami ohrozujú a podstatne menia prirodzené zloženie rastlinných spoločenstiev v danom území. Podľa Zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny ich musí odstrániť ten, kto ich vysadil, a ak je „páchateľ“ neznámy, túto úlohu na seba preberá štát. Výsledkom mapovania inváznych rastlín sú len oznámenia a nečinnosť zodpovedných. V septembri 2004 sa preto OZ Tatry obrátilo na ministra Lászlóa Miklósa s upozornením, že „s našimi údajmi sa narába niekde medzi absolútnou ignoranciou až po formálny prístup“. A tak je reálne, že „ak sa nepodarí zastaviť šírenie inváznych rastlín v I. a II. stupni ochrany, o niekoľko rokov začnú masívne degradovať najcennejšie lokality blízkych národných parkov.“ Nejde o planú hrozbu, lebo tento rok našli v desiatkach lokalít súvislé porasty, hoci v roku 2002 tam rástli tri – štyri rastliny. Po listoch dobrovoľných ochranárov však nasledovala len byrokratická lavína. Úrady si podnety posúvali medzi sebou, obvodné žiadali krajský o metodické usmernenie, krajský o to isté ministerstvo, všetci argumentovali nedostatkom peňazí. Medzi tým sa skončilo vegetačné obdobie a rastliny odumreli, aby ich na ďalší rok vyrástlo viac, ale byrokratický kolotoč sa zopakoval. „Čo to má znamenať, ak jeden úrad žiadal druhý o usmernenie, ako konať podľa platného zákona,“ hnevá sa R. Pado. Takže v tejto krajine máme zákony a vyhlášky, na ktorých dodržiavaní nikto nebazíruje. Lenže nekonanie organov štátnej správy alebo samosprávy vo veci podaného podnetu možno hodnotiť ako zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Bude však štát súdiť sám seba? Autor je stály spolupracovník Slova