Keď dve unesené lietadlá pred rokom doslova vymazali Svetové obchodné centrum z mapy, znamenalo to z ľudského hľadiska katastrofu, akej opakovanie dúfajme tak skoro nezažijeme. Katastrofu pre tritisíc ľudí, pochovaných v jeho troskách, pre ďalšie desaťtisíce ich príbuzných, pre milióny Američanov – ale aj pre každého ľudsky cítiaceho človeka na svete. Iste aj to ovplyvnilo amerického prezidenta Georgea Busha, aby vo svojich prvých reakciách nazval tieto udalosti „zločinom proti ľudskosti“. Za zločiny sa však musia zodpovedať konkrétni ľudia a musia byť súdení spravodlivým súdom. Ba čo viac, museli by pred ním dostať možnosť obhajoby – a tým aj príležitosť vysvetliť celému svetu svoje konanie. A hoci niet pochýb, že by ich súdili a odsúdili, dostali by tak možnosť poukázať na iné zločiny proti ľudskosti – tie, ktorých sa dopustila súdiaca veľmoc. Preto sa od slov o zločinoch prešlo veľmi rýchlo k hodnoteniu strašných udalostí ako „vojnového činu“. To bola chvíľa, keď sa svet skutočne hlboko zmenil. Jeho určujúcim prvkom sa zrazu stalo rozdelenie na teroristov a tých, ktorí proti nim bojujú. Tretí postoj, ako je známe, údajne neexistuje. „Buď ste s nami, alebo proti nám,“ vyhlásil americký prezident. „Vojna proti terorizmu“ dáva jedinú odpoveď na to, ako sa s teroristami vyrovnať: hrubou silou. Treba ich jednoducho zničiť, rozdrviť, vymazať z povrchu zemského. Ak pritom zahynú aj nevinní ľudia, nuž, to už je cena, ktorá sa musí zaplatiť. Pomsta plodí pomstu Lenže pri všetkej tej odhodlanosti, srdnatosti, spravodlivom svätom hneve si človek akosi nemá čas uvedomiť, že objavenie sa teroristov nie je náhlou, nečakanou udalosťou. Teroristi nie sú ako dážď žiab, ktorý raz za storočie ohromí obyvateľov dákeho zastrčeného mestečka. Vyrastajú z určitých dlhodobých sociálnych či politických podmienok. Konkrétne protiamerický terorizmus je nepochybne pomstou za americkú politiku v zahraničí. To neznamená, že je oprávnený. Pomsta nie je morálna. „Oko za oko, zub za zub“ nie je zásadou slušného či dobrého človeka. Ale kým ešte oči má, nemal by byť slepý k podobnosti medzi obhorenými pozostatkami tiel v New Yorku a obhorenými pozostatkami tiel z farmaceutickej továrne v Sudáne, protileteckého bunkra v Bagdade a desiatok ďalších miest sveta. Na týchto miestach zomiera aj dobro v ľuďoch a rodia sa fanatici toho druhu, ktorý vstupuje do krvavých služieb Usámu bin Ládina. Niektorí boli iste sadistami či psychopatmi od začiatku, no mnohí z nich sú naopak pomerne obyčajní ľudia, ktorých k páchaniu ukrutností doviedli neobyčajné okolnosti. Nemusíme si myslieť, že ich to ospravedlňuje (hoci napríklad v mierovom procese v Severnom Írsku či pri demokratizácii Južnej Afriky sa to tak fakticky berie). Vyplýva však z toho pre nás poučenie, že ak chceme žiť v bezpečí, potom by sme sa mali zaoberať práve pôdou, z ktorej terorizmus vyrastá. Nestačí len vysekať kvety zla – musíme ísť po jeho koreňoch. Ak na terorizmus zaútočíme len hrubou silou, naopak tým znova sejeme dračie zuby, z ktorých vstanú noví zaslepení bojovníci. Počet civilných obetí vojny v Afganistane už podľa výpočtov profesora Marca W. Herolda z Newhampshirskej univerzity dávno presiahol počet mŕtvych v New Yorku a Washingtone. Koľkí z ich príbuzných sú presvedčení o dobrotivosti globálnej superveľmoci? Koľkí z Iračanov, ktorých má táto veľmoc dnes na muške, sa tešia z jej záujmu? Stačí si položiť tieto otázky, aby nám bola jasná hneď aj odpoveď. Pomsta plodí pomstu a tak ďalej až donekonečna. Predstavitelia USA samozrejme nie sú nijakí hlupáci. Veľmi dobre si uvedomujú, že ak milióny ľudí na celom svete Ameriku nenávidia, majú nato svoje dôvody. Ak napriek tomu stupňujú „vojnu proti terorizmu“, majú nato zase svoje dôvody oni. Ak však „vojna proti terorizmu“ nemôže v skutočnosti viesť k jeho vyhubeniu, čo sa vlastne za ňou skrýva? Nepriateľ bez tváre, vojna bez konca Vládnuce zložky USA veľmi rýchlo pochopili, že tragické udalosti z 11. septembra im vlastne dali do rúk nevídanú príležitosť. Vlna žiaľu, ktorá sa prevalila cez krajinu, odplavila nepríjemnú pachuť po čudesných prezidentských voľbách a zakryla mnohé nevábne prvky vládnej politiky, naplánované dávno pred útokmi. Preto ak si niekto myslel, že vojnou proti terorizmu sa myslí len zásah proti talibanskému režimu, prezident Bush ho začiatkom tohto roka v prejave o stave únie vyviedol z omylu. „Naše nálezy v Afganistane potvrdzujú, že naša vojna proti terorizmu sa tam ani zďaleka nekončí, ale iba začína,“ povedal vtedy Bush. Nejde tu teda len o konkrétny boj v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Z „vojny proti terorizmu“ sa stáva nadčasové, všeobjímajúce, bezhraničné ťaženie proti hmlistému nepriateľovi, ktorý sa ako v rozprávke môže zhmotniť prakticky kdekoľvek. Bushov prejav o „osi zla“ znamenal v skutočnosti nový stupeň vývoja. V prvej fáze „vojny proti terorizmu“ ešte išlo o fyzický boj proti režimu, ktorý skutočne bol v spojení s bin Ládinovou sieťou. Naproti tomu nálezy v afganských táboroch al-Káidy sotva mohli viesť k rozšíreniu „vojny proti terorizmu“ na štáty, ktoré Bush menovite označil za články „osi zla“. Ani KĽDR, ani Irak, ani Irán totiž bin Ládina nikdy nepodporovali. Dnes najväčšmi ohrozený z týchto režimov, Irak, bol dokonca bin Ládinovým zaprisahaným nepriateľom. Inými slovami, „vojna proti terorizmu“ takmer nepozorovane prešla od boja proti teroristom cez boj proti režimom, ktoré oných teroristov ukrývali, až k boju proti režimom, ktoré s týmito teroristami nemali nič spoločné. Ich spoločným menovateľom bolo len to, že boli viac či menej nepriateľsky naladené voči USA. Niekto by mohol tvrdiť, že každá zo spomínaných krajín má aj bez spojenia s al-Káidou dosť na rováši, aby si ju Spojené štáty vzali na mušku. Vtip je však v tom, že to by sa muselo dokázať výpočtom konkrétnych činov a zámerov. V tom okamihu by sa otvoril priestor na diskusiu jednak o vážnosti týchto činov a jednak o tom, či to samo postačuje ako zdôvodnenie „preventívneho“ vojenského zásahu. V na výsosť aktuálnom irackom prípade tvrdí dokonca aj niekdajší šéf inšpekcií OSN Scott Ritter, sám bývalý vojak a konzervatívny republikán, že zásah by bol neodôvodnený. Preto je oveľa výhodnejšie zamiesť celú diskusiu pod zježený koberec „vojny proti terorizmu“. Citový náboj udalostí z 11. septembra znemožňuje racionálny pohľad na vec – a presne na to sa nepochybne strojcovia americkej politiky spoliehajú. V tomto zmysle slova teda „vojna proti terorizmu“ nie je ničím iným ako novou ideológiou, dymovou clonou vo vedomí ľudí, za ktorou sa dá skryť páchanie nových zločinov. Ideologické konštrukcie a historické fakty Nie každému dokázala táto dymová clona zatemniť mozog – a to ani v samotných Spojených štátoch. SLOVO pred niekoľkými mesiacmi už spomenulo iniciatívu Nie v našom mene vydanú pôvodne významnými americkými umelcami a vedcami. Podpísaní vyhlasujú, že príšerné udalosti 11. septembra sa nesmú zneužívať na vedenie vojny v zahraničí a na zavádzanie represívnych opatrení doma. Jedným z najznámejších signatárov výzvy je profesor Noam Chomsky, svetoznámy lingvista a dôležitý kritik americkej zahraničnej politiky. Zhodou okolností je to jedna z Chomského starších esejí, ktorá by nám mohla pomôcť pochopiť, čím je vlastne „vojna proti terorizmu“ v skutočnosti. V práci Studená vojna: fakty a fantázia z roku 1991 ide zdanlivo o odťažitú tému, ktorá s dnešným svetom nesúvisí. Prosím však čitateľa o trošku strpenia – súvislosti vyjdú najavo v pravý čas. Chomsky v tejto eseji rozoberá dva možné prístupy k studenej vojne. Podľa prvého bolo niečo vyše štyridsať povojnových rokov svetodejinným zápasom medzi silami Dobra a Zla, silami demokracie a totality, „slobodného sveta“ a „otrokárskeho štátu“. Zámery „slobodného sveta“ sa pokladajú za jednoznačne dobré a blahodarné, zatiaľ čo „ríši zla“ sa pripisujú len tie najčernejšie úmysly. Tá najostrejšia kritika, ktorú ešte zástancovia takéhoto vnímania pripúšťajú, znie, že určitých chýb sa v praxi dopustili aj Spojené štáty a že nie úplne všetky činy ZSSR boli natoľko zločinné, ako sa to predpokladalo. No pokiaľ ide o úmysly, je jednoducho dané, že z jednej strany boli vždy len tie najlepšie a z druhej najhoršie. Je to akási zjavená, nevyhnutná pravda, ktorej sa skutočná dejinná realita nemôže dotknúť. Oproti tomu stavia Chomsky druhý prístup, ktorý sucho opisuje slovami: „je založený na myšlienke, že samotná logika nestačí – záleží aj na faktoch“. Inými slovami, ak chceme naozaj vedieť, čo boli základné črty povojnového obdobia, nemôžeme jednoducho dopredu predpokladať, že jeho hybnou silou bol východo-západný konflikt, v ktorom sa jasne odlíšilo dobro od zla. Musíme si všimnúť aj to, aké boli skutočné činy jednej i druhej strany – a čo vypovedajú ich vlastné vnútorné dokumenty o ich motivácii. Chomsky rozhodne nie je priateľom sovietskeho systému a bez rozpakov zaznamenáva, že „na strane Moskvy ilustrujú studenú vojnu tanky na uliciach Východného Berlína, Budapešti a Prahy a ďalšie donucovacie opatrenia v oblastiach, ktoré oslobodila Červená armáda od nacistov a ktoré sa potom stali vazalmi Kremľa, a invázia v Afganistane, jediný prípad sovietskeho vojenského zásahu ďaleko od historickej trasy invázií zo Západu“. No čo sa týka Spojených štátov, Chomsky hovorí, že z ich strany „studená vojna bola dejinami svetovej podvratnej činnosti, agresie a štátneho terorizmu – príklady sú príliš početné na to, aby sa dali vymenovať“. Autor eseje si na rozdiel od dojmológie bežnej v slovenskej tlači dáva veľkú námahu so skutočnými dokumentmi americkej vnútornej politiky, tak ako sa na vedca patrí. Z týchto dnes už odtajnených dokumentov vyplýva, že „hlavnú hrozbu americkým záujmom predstavujú „nacionalistické režimy“, ktoré sú prístupné ľudovému tlaku na „okamžité zlepšenie nízkej životnej úrovne más“ a diverzifikáciu hospodárstva. Táto tendencia je v rozpore nielen s potrebou „chrániť naše zdroje“, ale aj s naším záujmom podporiť „atmosféru priaznivú pre súkromné investície“ a „v prípade zahraničného kapitálu vyviezť rozumnú úroveň zisku”“. Inými slovami, hlavným prikázaním zahraničnej politiky bolo zabrániť tomu, aby jednotlivé štáty sledovali svoj vlastný kurz, ktorým by sa mohli dostať do konfliktu s americkými prioritami. Nečudo preto, že Chomského hodnotenie nakoniec vyznieva, že „pre ZSSR bola studená vojna predovšetkým vojnou proti svojím satelitom, zatiaľ čo pre USA vojnou proti tretiemu svetu“. Eso myšlienkovej kontroly Z dnešného hľadiska je veľmi významné, akú úlohu podľa Chomského zohrával v tomto dejinnom období konflikt Východu a Západu. Hoci bol reálny, poskytoval podľa autora Spojeným štátom najmä ideologickú zásterku pre stratégiu, ktorá existovala už pred ním. V rámci tejto stratégie sa globálna mocnosť usilovala pestovať také režimy, ktoré zachovávali správne – teda americké – priority, zatiaľ čo vlády „prístupné ľudovému tlaku“ museli byť pokiaľ možno zničené, aby neposkytli škodlivý príklad ostatným. Z tohto hodnotenia vyvodzuje Chomsky záver, že americká zahraničná politika sa po skončení studenej vojny viac-menej nezmení – najmä preto, že jej koniec nastal skôr v predstavách než v skutočnosti. „Z hľadiska Spojených štátov zostáva mnoho zo základného rámca studenej vojny nedotknutého, s výnimkou spôsobu kontroly domáceho obyvateľstva. Tento problém, ktorý je ústredným pre každý štát či mocenský systém, zostáva nedoriešený a čím viac stratí tradičná doktrína studenej vojny na sile, tým viac sa ním bude treba zaoberať novým a originálnejším spôsobom tejto kontroly“. Čo sa napokon stalo týmto „novým a originálnejším spôsobom“, to dnes už vieme. Elity si 11. september a medzinárodný terorizmus nevymysleli, podobne ako si nevymysleli boľševickú revolúciu. No v oboch prípadoch využili skutočné udalosti na stavbu ideologickej pevnosti, za ktorej nedobytnými múrmi teraz môžu beztrestne páchať, čokoľvek im príde na rozum. „Vojna proti terorizmu“ je v tomto zmysle presným pokračovaním studenej vojny inými prostriedkami. Je ideológiou, pod ktorej rúško sa dajú skryť skutočné dôvody mocenských zásahov a ktorá domáce obyvateľstvo vedie k prijímaniu neprijateľnej politiky násilných zásahov v zahraničí a obmedzovania občianskych slobôd doma. To je aj dôvod, prečo sa „vojna proti terorizmu“ ani chystaným útokom na Irak neskončí. Nekonečná, nehmatateľná vojna je priveľmi šikovným vynálezom, než aby sa jej kormidelníci sveta vzdávali. To neznamená, že vojenské útoky budú na dennom poriadku. Boj proti terorizmu však bude esom v rukáve, ktoré sa bude dať využiť proti všetkým odporcom súčasného svetového poriadku doma i v zahraničí. Studená vojna sa „skončila“, až keď sa jeden z jej účastníkov dobrovoľne stiahol z ringu. Čo budeme musieť urobiť, aby svoju silu stratila aj ideológia novej nekonečnej vojny?
