Pred rokovaním 7. zjazdu SDĽ sa čoraz naliehavejšie vynárajú zásadné otázky. Aká má byť strana, akú má robiť politiku, čo má urobiť, aby obnovila svoju dôveryhodnosť. Odpovedať na ne nemožno bez toho, aby sme sa zamysleli, prečo sa SDĽ dostala do toho stavu, v ktorom je teraz.
Dokážeme analyzovať naše nedostatky a poukazovať na naše chyby, no menej často počuť východiská. SDĽ nedokázala naplniť očakávania svojich voličov, ktorí často vnímajú len to, že namiesto „lepšieho života“ sa ich životná úroveň po troch rokoch vládnutia zhoršila. Naši voliči čakali od účasti ľavicovej strany vo vláde viac.
Stabilizácia bola potrebná
Ak sa na vec pozrieme z nadhľadu, ľavica to s presadzovaním hodnôt solidarity a sociálnej spravodlivosti vôbec nemá ľahké. Naráža pri ňom na dve ohraničenia. Po prvé je paradoxné, že každý svoj návrh môže dnes ľavica presadiť len s pomocou pravicových strán vo vláde a iba výnimočne s pomocou opozície, čo sú vlastne tiež pravicové strany. Druhé ohraničenie vyplýva z akútneho nedostatku zdrojov na riešenia, ktoré presadzuje SDĽ. V tejto súvislosti nám členovia a sympatizanti vyčítajú, že sme boli málo ľavicoví, že sme ustupovali tlaku pravice, keď sme súhlasili s balíčkami opatrení a so stabilizačnou ekonomickou politikou.
Treba pripomenúť, že Maďarská socialistická strana v roku 1994 získala po voľbách nadpolovičnú väčšinu poslancov a vo vláde sa potom pustila do stabilizačnej politiky. Leszek Miller, ktorý sa stal po nedávnom víťazstve ľavice poľským premiérom, uviedol ako jeden z prvých cieľov vlády stabilitu verejných financií. Je objektívnou skutočnosťou, že krajinu bolo treba stabilizovať, no diskutovať možno o konkrétnych krokoch, ich časovaní, či dôsledkoch. Súvisí to s tým, čo naša ľavica chcela, mohla a čo musela urobiť v tejto vláde.
Dva prístupy k ľavicovosti
Položme si otázku, čo je ľavicové v podmienkach obmedzených finančných zdrojov. Jednu odpoveď nám ponúka skupina okolo Pavla Koncoša. Ľavicovosť prezentujú najmä ako kritické hodnotenie desiatich rokov transformácie a presvedčenie, že to malo byť inak, že existovala nejaká iná, ideálna cesta, ktorá nemusela tak bolieť. Ich odpoveďou je teda skôr odmietanie zmien, ich odkladanie na neskôr. Navrhujú spoliehať sa viac na vlastné sily, ako na pomoc zo zahraničia.
Druhú odpoveď ponúka skupina okolo Petra Weissa. Ľavicovosť prezentujú ako poznanie potreby modernizácie krajiny. Navrhujú pozitívne ľavicové formulovanie zmien, nie ich odmietanie. Pretože zmeny bolia a majú dopady na veľké sociálne skupiny, navrhujú jasne definovať kompenzácie, najmä pre sociálne najslabších. Omnoho viac zvýrazňujú význam zahraničných súvislostí a zahraničnej pomoci pre rozvoj Slovenska.
Kritika i pozitívne zmeny
Iste je to trochu zjednodušená odpoveď, no naznačuje, v čom je objektívny základ toho stavu, že v strane sú rozdielne názory na charakter spoločenských zmien, ale i na stranu samotnú. Pritom sú oba tieto prístupy ľavicové. Historik Ľubomír Lipták vo svojej knihe Storočie dlhšie ako sto rokov v eseji o vývoji ľavice v 20. storočí uvádza štyri charakteristiky ľavice: 1) kritickosť k existujúcej spoločenskej situácii 2) presadzovanie zmien 3) podpora dynamiky zmien 4) úsilie, aby z týchto zmien mali prospech veľké sociálne skupiny, nielen úzka skupina jednotlivcov. Tieto charakteristiky môžu byť jednotlivo vlastné aj iným politickým subjektom, ale len ľavica ich presadzuje komplexne.
V tom vidím aj priestor na zjednotenie názorových prúdov v strane, aby sme vytvorili silné ľavicové pôsobenie. Spojiť kritický pohľad na existujúci stav s potrebou pozitívnych spoločenských zmien, z ktorých budú mať prospech pracujúci ľudia. Súvisí to s uznaním potreby modernizácie Slovenska. Nie preto, že to presadzuje Peter Weiss, ale preto, že je to objektívna potreba a takto ju vnímali pre svoje krajiny maďarskí a poľskí socialisti, ale aj švédski sociálni demokrati, ktorí museli uskutočniť reformu svojho sociálneho štátu, nemeckí sociálni demokrati a ďalší.
Bez protireformnej nálepky
Strana demokratickej ľavice má šancu na úspech vtedy, ak sa dokáže profilovať ako strana, ktorá vie zosúladiť fungovanie trhu s princípmi sociálnej spravodlivosti. SDĽ musí byť stranou zmeny, reforiem a modernizácie, musíme sa zbaviť nálepky protireformnej strany, ktorá sa nostalgicky pozerá do minulosti. Našou politikou nech je pokračovanie v reformách, ale tak, aby sme im dali aj ľavicový obsah. Ide napríklad o reformu daňového systému, sociálneho systému, pracovného práva, školského systému, reformu zdravotníctva a reformu verejnej správy.
Zvýšenie dôveryhodnosti strany treba postaviť v prvom rade na úspechoch, ktoré sme dosiahli vo vláde a na pozitívach, ktoré vieme ponúknuť v poslednom roku, a nie na kritike toho, že vláda nerobí to, čo treba. Je jasné, že keby nebolo ľavice vo vláde, Slovensko by dnes vyzeralo inak. My sme presadili zníženie daňového zaťaženia pre pracujúcich v najnižšom daňovom pásme k 1. 1. 2000 a chystáme podobné zníženie k 1. 1. 2002. My sme presadili príspevok na bývanie, garančný fond, tak ako sme to sľúbili našim voličom vo volebnom programe. Na posledný rok vládnutia sme si stanovili rozpočtové priority, ktoré prinesú pozitívne efekty pre voliča a SDĽ by sa mala stať ich nositeľom. Ide najmä o vzdelávanie, zamestnanosť, bývanie, potravinovú bezpečnosť, ale aj o nezvyšovanie cien.
Profilácia vo vzťahu k pravici
Strana sa musí jasne profilovať vo vzťahu k pravici. Podarilo sa nám to v otázkach daní. Pravica nás vykresľuje ako stranu, ktorá nechce ich znižovanie. Pritom SDĽ presadzuje znižovanie daní v prvom rade pre pracujúcich, najmä pre najnižšie príjmové skupiny. Je aj za zníženie daní pre podnikateľov, ak sa investuje do podniku na rozvoj výroby a zamestnanosti. Politikou pravice je plošné znižovanie daní, najmä pre bohatých a podnikateľov.
Druhou témou je otázka bezplatného vzdelávania na vysokých školách: SDĽ presadzuje bezplatné denné aj externé štúdium, pravica chce zaviesť poplatky vo všetkých formách štúdia. Aktuálne využila deformovaný pomer síl vo vláde a presadila poplatky za externé štúdium. Ale konečné slovo k poplatkom povie parlament a tam má SDĽ silnejšiu pozíciu na presadenie svojich predstáv.
Lepšie komunikovať s verejnosťou
Jednoznačne sa musí zlepšiť komunikácia strany s verejnosťou. Nejde len o to, čo robíme, čo presadzujeme a čo sa nám podarilo, ale aj o to, ako sme to dokázali prezentovať voličovi, ako sme ho dokázali presvedčiť o správnosti našich riešení. Naše vyjadrenia sa nesmú začínať slovami o Medzinárodnom menovom fonde, o Európskej únii, ale tým, ako ten či onen krok pomôže občanovi, pracujúcemu človeku, robotníkovi, študentovi, aký vplyv bude mať na jeho životné postavenie. A potom, musíme všetci hovoriť rovnaké posolstvo. Nie, aby jeden minister povedal jedno, druhý druhé a predseda strany povedal niečo tretie.
Úspech strany v budúcich voľbách si nepochybne vyžaduje aj personálne zmeny vo vedení. Tu nejde o kritiku pre kritiku, ale o objektívne poznanie, že politiku SDĽ musia formovať a prezentovať aj iní ako dosiaľ. Som presvedčený, že v budúcom vedení strany by mali dostať priestor osobnosti, ktoré sa osvedčili a ktoré majú dôveru spoločnosti, no tiež ďalšie osobnosti, ktoré budú investíciou do budúcnosti. Nemáme čas na experimenty, preto by vo vedení strany nemal chýbať Peter Weiss ani Pavel Koncoš.
Nie rozdeľovať, ale zjednocovať
Strana nemá jedinú výraznú osobnosť, ktorá by sa umiestňovala na popredných miestach rebríčkov dôveryhodnosti. Tento nedostatok zmeňme na cnosť. Nakoniec už sme to raz urobili. Vytvorme skupinu, tím, ktorý povedie stranu, v ktorom každý jeden bude oslovovať určitú skupinu voličov. S úspechom využil túto taktiku napr. Miloš Zeman, ktorý bol na volebných plagátoch spolu s Petrou Buzkovou a Standom Grossom, hoci patrili medzi jeho straníckych oponentov. Ale vo verejnosti oslovovali iné skupiny voličov ako on a to prinieslo Českej strane sociálno-demokratickej úspech.
Predsedom strany by mal byť človek, ktorý bude mať ambíciu nie rozdeľovať, ale zjednocovať stranu. Som presvedčený, že je to reálne. Záleží na tom, či si každý jeden z kandidátov uvedomí svoju zodpovednosť. Nie za svoju osobnú pozíciu, ale za stranu ako celok. Siedmy zjazd SDĽ už nemôže opakovať chyby šiesteho zjazdu. Teraz už nejde o to, kto vyhrá, kto prehrá, lebo ak sa na naše problémy budeme dívať týmito očami, prehrá celá strana. Zjednotiť naše rady treba na zásadných otázkach a cieľoch, aby sme sa prestali zaoberať sami sebou, ale sústredili sa na praktickú politiku, ktorú od nás očakávajú naši voliči.
Rozhodnutia, ktoré na zjazde budeme robiť, nerobíme pre seba. Musíme ich prijímať v prvom rade s ohľadom na voliča. Ešte stále je veľká skupina ľudí, ktorí nám veria. Sú mnohí, ktorí čakajú, ako sa to skončí. Očakávajú, že siedmy zjazd SDĽ bude pozitívnym signálom, že strana dokázala usporiadať svoje vnútorné problémy a celú svoju politickú energiu bude venovať politike pre ľudí, ktorej efekty pocítia vo svojom každodennom živote. Že na jej čele budú ľudia, ktorým volič môže dôverovať. Vtedy máme šancu uspieť. Ja verím, že to dokážeme.
