S bodom nula sa spája ilúzia absolútneho začiatku. Ako po každom frustrujúco oslobodzujúcom zážitku aj slovenská spoločnosť po Novembri 1989 začínala pokusom predstaviť svoje možnosti v radikálnej opozícii k minulosti. Nemusel sa síce zaviesť nový kalendár, stačilo, že sa spletité osudy ľudí zredukovali na jeden bod: politický postoj. Ten sa mení rýchlo, takmer bezbolestne. V obraze minulosti diktatúry politickej veľkostrany bolo spoločenstvo ľudí v lepšom prípade obeťou, v horšom tichým kolaborantom režimu. Iba na krátku chvíľu sa zdala víťazom hŕstka z neba padnutých demokratov. Porazenými, poníženými sa stala kolaborujúca väčšina. Dejiny dostali bielo-červenú podobu aj pre tých, čo nemali veľa spoločné s komunistickým bačovaním. Deklarovanie antiboľševickej minulosti dominovalo ako fórum rituálov medzi inteligenciou a administratívnymi silami. Ak dobrá spoločnosť, potom tá, s ktorou sa dá identifikovať bezbolestne, najlepšie bez nestrávenej výčitky – bez akejkoľvek ľavice.
Pádom železnej opony sa neskončila éra politruckých verzií života. Vznikla ďalšia ostro sledovaná čiara, tentoraz medzi generáciami. V hľadaní „nových“ a odmietania „starých“ štruktúr išlo, ako sa ukázalo, o prístup k životným šanciam. Nie výkon a kvalita, no príslušnosť tam či inde podľa hesla Buď im alebo nám – hlavná vec s niekým. V studenej občianskej vojne o stred zvíťazilo nakoniec hnutie, ktoré vrátilo dehonestovanej väčšine „minulosť“- pocit životne identifikovateľnej šance a kontinuity. Privatizáciu ovládol starší podnikový manažment, úrady bývalé okresné a štátne garnitúry. Skutočnosť, že za vlády HZDS elitárske rozdávanie spoločného majetku viedlo k drastickému rozdeľovaniu chudoby a bohatstva, neprevýšila váhu obrazu, v ktorom minulosť neohrozuje. Dokonca, keď príde na to, privilegizuje.
Paradoxne bola téza o absolútnom počiatku prijatá aj zľava. V atmosfére existenčného zneistenia získala SDĽ mandát na vstup do lepšej spoločnosti dištancovaním sa od politickej minulosti komunistickej strany. Budúcnosť demokratickej parlamentnej strany, ktorá chcela byť „pri tom“, bola de iure tým časom, ktorý spája a zaväzuje. De facto jej členskú základňu a elektorát tvorili väzby a mentalita rozhodovania, formujúca sa v čase sovietskeho byrokratického centralizmu. Nič nové pod slnkom postkomunistickej Európy. Na rozdiel od Gysiho PDS si SDĽ túto dvojznačnosť v politickom rodokmeni nepripustila ako nebezpečenstvo. Neprinútila sa diskutovať o minulosti ľavice. Často nevedela svoju identitu obhájiť ináč ako moralizovaním pri hľadaní ducha strateného času. Nemohla preto ani vyradiť tie mytologické obrazy a návyky z hry, ktoré ju – vládnucu stranu – stavajú do pozície triedneho nepriateľa demokratickej spoločnosti, ktorá ju volí.
Minulosť sa nedá dobehnúť. Zatiaľ čo HZDS-ĽS presviedča iných a zrejme aj samu seba o nevyhnutnosti integrovať a demokratizovať spoločnosť západným spôsobom, je to dnes SDĽ, ktorá má v rukách čierneho Petra a spolu s ním riziko antidemokratickej sily. Škoda už pre minulosť, ktorú má táto strana v porovnaní s inými hnutiami za sebou. V budúcich voľbách zďaleka nepôjde iba o jej parlamentnú účasť, ale, žiaľ, o takmer zabudnutú tému – o vzťahu demokracie a ľavice. Ich výsledok bude treba merať mierou defraudácie alebo zhodnotenia symbolického kapitálu ľavicových síl v súťaži o kvalitu života pracujúcej väčšiny.
