Nedeformujme realitu

V denníku SME sa 26. októbra známy komentátor rozhorčil, že „v spore o tom, či je Najvyšší súd podriadeným orgánom štátnej správy, pre ktorý je ministerstvo spravodlivosti orgánom nadriadeným, sa Štefan Harabin neobrátil na súd, ktorý by o tom rozhodol, ale dal návrh na disciplinárne konanie…“ Myslím si, že aj laikovi je jasné, že súdy nie sú orgánmi štátnej správy podriadené ministerstvu. To platí bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu. Štátnu správu súdov nevykonávajú špecializované orgány štátnej správy, ale predsedovia a podpredsedovia súdov. Tí v postavení správneho orgánu riadia aj ľudí, ktorí plnia administratívno-správne funkcie na súde. Tieto aktivity nie sú výkonom rozhodovacej činnosti súdov, ale výkonom štátnej správy. Túto činnosť má ministerstvo právo sledovať a kontrolovať ju. Naopak, rozhodovacia činnosť súdov je nezávislá štátna aktivita, do ktorej minister zasahovať nesmie. Takým zásahom je aj verejné komentovanie prijatých súdnych rozhodnutí, najmä, ak ešte nenadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Zásahom do nezávislosti súdov nie je kontrola zákonného výkonu administratívno-správnych úkonov. Ministerstvo spravodlivosti ako ústredný orgán štátnej správy je nielen oprávnené, ale aj povinné kontrolovať napr. finančné hospodárenie súdov, ich priestorové či materiálne podmienky na uskutočňovanie pojednávaní a pod. Ako ministerka spravodlivosti v rokoch 1992 – 1994 som dokonca neohlásene navštevovala súdy a tak sa osobne presviedčala, či informácie o zabezpečovaní úloh štátnej správy súdov ich funkcionármi sú uskutočňované naozaj tak, ako to vyplývalo z informačných správ, ktoré som dostávala. Neraz som sa presvedčila, že to tak nebolo. Dokonca som pristihla funkcionárov súdu, ktorí v pracovnom čase boli pod vplyvom alkoholu, za čo nasledovalo odvolanie z funkcie. Zistila som, že bez zreteľahodného dôvodu sa pojednávanie, napriek tomu, že žalobca a žalovaný boli prítomní, nezačalo v stanovenom termíne, a to ani s hodinovým oneskorením. Pri ohlásenej návšteve by som nikdy tieto nedostatky nezistila. Preto treba uvítať, keď si súčasný minister, napriek časovej núdzi, ktorou vždy trpia členovia vlády – nájde čas a dá si tú námahu, že neohlásene navštívi konkrétny súd a osobne sa presvedčí o jeho organizačno-administratívnom fungovaní, teda o výkone štátnej správy na konkrétnom súde. To nie je zásah do sudcovskej nezávislosti, ako sa niektorí usilujú ministrovi vnútiť. V právnom štáte by minister spravodlivosti, ktorý by kontroloval konkrétne rozhodnutie senátu s prípadným usmernením pre rozhodnutie, robil zásah do nezávislosti súdu. Ak by sa niečo také stalo, bola by som medzi prvými, ktorí by žiadali vyvodenie právnych, ako aj politických dôsledkov. Nesúhlasím však s deformovaním existujúcej reality. Autorka je podpredsedníčka Ústavnoprávneho výboru NRSR