… povedal v utorok o druhej hodine rannej stredoeurópskeho času americký prezident George Bush v Cincinnati v dosiaľ najrozsiahlejšom prejave o situácii v Iraku. Saddáma Husajna označil za vražedného diktátora závislého od zbraní hromadného ničenia. Pádny dôvod na zabitie. Nepochybne, iracký diktátor zapríčinil smrť mnohých ľudí, o to tu však nejde. Veď, nakoniec, nie je sám. Aj keď Bush vyhlásil, že vojna bezprostredne nehrozí a nie je ani neodvratná, dal jasne najavo, že pochybuje o reálnosti iného riešenia. Ide teda len o odklad. Nie pre Irak, ale pre Američanov a svetovú verejnosť, aby si zvykli, že útočiť sa bude. Formálne demokratický režim v Spojených štátoch ešte vždy stojí o legitimizáciu svojich krokov. Odklad má aj iný význam. Zatiaľ čo od občanov sa čaká iba poslušnosť, pri investoroch, prostredníctvom burzy rozhodujúcich o budúcnosti krajiny, je potrebná dôvera. Prezident ich ešte stále musí presviedčať, že americká ekonomika útok vydrží, že útok bude rýchly a úspešný a prerozdelenie vojnovej koristi prinesie veľké zisky. Preložené do newspeaku – vytvoria sa podmienky vhodné na prílev investícií do irackého ropného priemyslu. Po jedenástom septembri sa stal určujúcou témou boj s terorizmom. Americký prezident v prejave jasne povedal, že tento zápas sa nedá vyhrať bez útoku na Irak. Vedúcou paradigmou je „bezpečnosť“, už netreba operovať s podozrivými pojmami ako „sloboda“, či nebodaj „rovnosť“. Takto možno národný záujem oveľa ľahšie predefinovať na záujem elity. Pred rokom Noam Chomsky napísal: „Útoky na Svetové obchodné centrum a Pentagón jasne ukázali neefektívnu nezmyselnosť navrhovaného systému protiraketovej obrany. Napriek tomu, paradoxne, poslúžia ako dôvod na jeho vybudovanie.“ Celý problém terorizmu ukazuje, že je zbytočné spoliehať sa na vojenské riešenia. Má hlboké ekonomické, sociálne i kultúrne korene. Napriek tomu sa práve vďaka terorizmu toľko hovorí o vojne. Aby bola prijateľnejšia, spája sa so slovami pomsta, prevencia, nutná zmena režimu. Skrýva sa jej druhá tvár – smrť civilistov, zničené životné prostredie, rozvrátená ekonomika. Možno však opäť platí neslávne známy výrok Madeline Albrightovej týkajúci sa pol milióna irackých detí, ktoré zaplatili životom za sankcie proti Husajnovmu režimu: „Je to cena, ktorú sme ochotní zaplatiť.“ Nuž, platiť bude hlavne niekto iný. A akékoľvek výdavky elity Spojených štátov budú štedro splatené čiernym zlatom. Protivojnové demonštrácie v USA i mnohých ďalších krajinách dokazujú, že veľa ľudí vidí, že nejde o ochranu ich záujmov. Americká elita, a v tom sa nelíši o irackej, si však uvedomuje, že ak má mať voľnú ruku pri formovaní sveta podľa vlastných predstáv, musí zabrániť nepríjemným otázkam. Potrebuje nepriateľa. Potrebuje, aby sa ľudia mali čoho báť. Len nevyliečiteľný optimista ešte dúfa, že sa vyhneme ďalšiemu konfliktu v Perzskom zálive. Vojna bude a nevyrieši príčiny ľudského utrpenia. Po nej Irak nahradia noví „diabli“, nové záujmy. Sme odsúdení žiť v strachu?
