Nedávno som navštívil Klub spisovateľov. Napodiv som tam stretol aj spisovateľov a čuduj sa svete, rozprávalo sa i o literatúre. Ale nie o jej vzniku, témach, problémoch s neposlušnými postavami či nebodaj o tvorivom napätí. Reč nebola o ničom duchovnom – na to dnes nie je čas. Bavili sme sa, ako dobe prislúcha, o materiálnom. O veciach okolo literatúry. Reč bola aj o honorároch, no iba krátka, lebo to je frustrujúca téma. Ich výška, napríklad, v novinách či časopisoch, sa sotva šplhá na úroveň, ktorá sa prekonávala už pred dvadsiatimi rokmi, a kým ich dostanete, môžete zostarnúť. No a honorár za jeden či viacročnú prácu na knihe (ak vôbec nejaký je) sa rovná mesačnému platu slabšie plateného bankového úradníka.
Napriek tomu všetkému ako prežívajúci dinosauri spisovatelia ešte jestvujú, hoci to, či budú existovať i pôvodné slovenské knihy, je celkom nejednoznačné. Našou hlavnou témou v nepohodlných boxoch spisovateľského klubu bolo totiž vydávanie kníh. Sťažovali sa najmä prítomní vydavatelia, hundrali na distribútorov, ktorí pôvodnú tvorbu buď vôbec nedistribuujú, preto na ňu okrem Bratislavy natrafíte iba málokde, alebo za to chcú (pomaly si to prečítajte!) 49- percentný rabat. A to sa tvária ako boží ľudia, veď nešli nad päťdesiatku, bratku. Popadali na stôl i pod neho ďalšie slová, niektoré z nich sa nedajú ani napísať. Napríklad o tom, ako distribučnú sieť drží pár jednotlivcov, ktorí knihám vôbec nerozumejú, akou krkavčou materou je štát, ktorý sa zo všetkého vyzúva a (zámerne) nie je schopný upraviť zákon o sponzoringu tak, ako to je v celom civilizovanom svete. Atď., atď. Jedným slovom, hrešilo sa i pochovávalo. Vetrili sme ťarchavú chvíľu, ktorá nám onedlho porodí zánik pôvodnej slovenskej knihy. Dopili sme koňak, ale nešli sme sa obesiť. Utešovalo nás, že tu určite zostane coca-cola, hamburgery a americké filmy. Iba nás zamrzelo, že k nim ako poctivo platiaci televízni koncesionári, nefasujeme gratis dajakú tú handru, aby sme si po ich sledovaní mohli utrieť obrazovku od krvi.
