Možno je ešte priskoro zaoberať sa smerovaním zahraničnej politiky nového amerického prezidenta Donalda Trumpa, ale je to asi to najdôležitejšie z hľadiska fungovania sveta.
Preto sa pokúsme odhadnúť smerovanie a logiku zahraničnej americkej politiky na základe jeho doterajších vystúpení a debát.
Donald Trump neprichádza s nejakou novou ucelenou víziou pre svet. Chce iba, aby USA boli opäť prvé a veľké!
Upozorňuje, že kto sa bude tejto požiadavke doma alebo vo svete vzpierať, narazí na jeho silu a odhodlanie, pretože je pripravený použiť všetky zdroje a prostriedky na to, aby tento cieľ bol naplnený.
Nový prezident v tomto zmysle prichádza s novými požiadavkami na svojich partnerov, ale i nepriateľov.
Požaduje audit všetkých medzinárodných záväzkov a zmlúv a ich preverenie z hľadiska výhodnosti pre USA.
Donald Trump jasne konštatuje, že vo svojej zahraničnej politike bude vychádzať z pozície vojenskej sily USA. Preto musia mať nielen najväčšiu armádu, ale aj najlepšiu!
Považuje za chybu doterajších prezidentov, že USA plnia zmluvné záväzky na obranu Nemecka, Japonska, Kórey… a nič za to doteraz nežiadali. Považuje to za anomáliu a tvrdí, že ak USA majú byť naďalej svetovým žandárom, musia za to mať aj zaplatené!
Donald Trump ako profesionálny obchodník je presvedčený, že aj mier je iba výsledkom obchodných transakcií založených na kúpe a predaji.
Považuje za výsmech, že armáda USA ochraňuje hranice všelijakých problematických režimov, ale svoje vlastné americké hranice si ochrániť nedokáže.
Jeho kritika Iránu a požiadavka definitívnej likvidácie Islamského štátu nie je v zásadnom protiklade s predchádzajúcimi zahraničnými politickými koncepciami, a preto možno predpokladať, že nebude rozporovaná.
Donald Trump je dušou obchodník, teda človek vyhľadávajúci príležitosti lacno kúpiť a draho predať. Pozná vábenie aj riziká veľkých ziskov, ktoré sú však vyvažované možnými obrovskými stratami…
Nielen že sa nehanbí priznať k svojej obchodníckej minulosti, ale považuje ju za svoju prednosť, ktorá doterajším politickým elitám chýbala, a preto podľa jeho názoru USA tak hlboko klesli.
Každé jeho politické rozhodnutie sa pre neho stáva obchodným prípadom a žiada, aby bolo vždy dopredu jasné, aké národné záujmy bude konkrétny prípad sledovať, čo bude stáť a aký finančný prínos bude mať pre naplnenie jeho vízie Veľkej Ameriky.
Zmena, s ktorou prichádza Donald Trump, nie je iba vo finančnej kalkulácii každého politického rozhodnutia, ale zahŕňa aj nevyhnutnú etiku k partnerom, s ktorými dojednáva transakcie.
Donald Trump na základe filozofie obchodných rokovaní odmieta idealistickú a naivnú politiku založenú na ľudských právach a politickej korektnosti. Rovnako sa však chce zbaviť všetkých ideologických prístupov v politickom rozhodovaní okrem jedného, a tým je to, čo to prinesie pre USA!
Predchádzajúce typy politík považuje iba za sterilné žonglovanie so slovami a zakrývanie skutočných osobných či skupinových záujmov politických elít.
Doterajšia zahraničná politika založená na takýchto ideologických princípoch je to, čo spôsobilo hospodársky a vojenský úpadok Ameriky a chaos v jej morálnom vnímaní.
Dodržiavanie ľudských práv sa vyžadovalo iba v niektorých krajinách a u mnohých spojencov sa problémy v tejto oblasti prechádzali mlčaním…
Väčšina amerických vojenských intervencií sa ospravedlňovala požiadavkou zavedenia ľudských práv a úsilím o nastolenie vyššieho typu humanity.
Vyššie dobrá však zo svojej podstaty nie sú kalkulovateľné, a preto sa vždy prezentovali ako dobrá, ktoré prinášajú USA svetu bezplatne.
Takéto šírenie slobody a demokracie je pre obchodníka Donalda Trumpa problémom, pretože vie, že vždy sa v takýchto projektoch krútia veľké peniaze a vždy ide najprv o peniaze…!!!
Doteraz účet za muziku (intervencie) platila vždy vláda USA, ale profit zostával v korporáciách, ktoré sa v týchto projektoch angažovali…
Ľudské práva, politická korektnosť, keďže sa nevmestia do štruktúry obchodných prípadov sú mimo zahraničnopolitickej paradigmy Donalda Trumpa, a preto jasne požaduje, aby budúca zahraničná politika USA bola postavená na obrane a presadzovaní národnoštátnych záujmov USA.
Požaduje kalkulovateľnosť a verifikáciu každej angažovanosti USA, ako aj vedomosť, kto a aké spoločnosti z toho profitovali…
Doterajšia politika šírenia slobody a demokracie doplnená o politickú korektnosť, ktorá mala viesť k sebacenzúre a sebakontrole, čo môžeme hovoriť a na čo sa môžeme pýtať, je pre obchodného hráča Donalda Trumpa neakceptovateľná.
Je presvedčený, že ak nejaké vojenské operácie platí daňový poplatník, má právo sa pýtať, kto na tom zarobil.
Donald Trump si uvedomuje, že bez racionalizácie zahraničnej politiky nebude môcť naplniť svoj sen o Veľkej Amerike, pretože nebude mať peniaze na jeho uskutočnenie.
Je jasné, že požiadavkou racionalizovať, t. j. vnášať logiku a prísnu etiku obchodných jednaní do politických rozhodnutí musí iritovať nemalú časť Ameriky.
Možno však ešte väčšie vášne môže Donald Trump očakávať, keď bude logiku obchodných rokovaní chcieť aplikovať na vzťahy USA – Rusko.
Obchodný prístup Donalda Trumpa k Rusku – ako nepriateľovi číslo jeden – nemôže vychádzať iba z úsilia o finančnú kalkuláciu, ale musí byť aj výsledkom racionálneho zváženia sily partnera.
Vladimír Putin pre Donalda Trumpa nevystupuje ako trasúci sa, neschopný a vysoko nebezpečný diktátor s „vymyslenými a prázdnymi kartami“.
S takýmto partnerom by si Donald Trump ani nesadol za rokovaní stôl. Bolo by to pod jeho úroveň a hlboko pod jeho obrovské ego.
Donald Trump na rozdiel od všetkých vojnových štváčov si uvedomuje, že Putin má „silné karty“ a je potrebné ho rešpektovať. Obaja, Vladimír Putin ako aj Donald Trump, sedia pred množstvom červených tlačidiel, ktorými môžu otvárať jadrové silá a odštartovať nukleárnu vojnu…
Rusko i USA disponujú jadrovým potenciálom, ktorý má silu a schopnosť niekoľkonásobne zlikvidovať všetko živé na zemi.
Donald Trump sa preto snaží pozerať na svojho „obchodného partnera“ realisticky, pretože si uvedomuje, že jadrový potenciál Ruska je hrozba pre svet a, samozrejme, tým aj zásadnou prekážkou naplnenia jeho programu.
Postaviť sa na čelo vojnových štváčov predstavuje pre Donalda Trumpa príliš veľké riziko, ktoré by mohlo pochovať celý jeho program Veľkej Ameriky.
Pokračovať v tomto pokre o život a čakať, komu prvému prasknú nervy je fakticky analógiou známej hry na „kura“, v ktorej ide o to, kto sa prvý uhne, aby sa vyhol katastrofe, pretože ďalšie riziká sú už neúnosné.
V praxi predviedli takúto hru svetu Chruščov s Kennedym počas Karibskej krízy. S napätím sa čakalo, či prvý uhne sovietsky konvoj s jadrovými zbraňami alebo americká blokáda, ktorá sa mu pred kubánskymi brehmi postavila do cesty. Obaja štátnici sa vtedy zachovali rozumne a uhli spoločne, každý svojím dielom. Bolo to víťazstvo zdravého rozumu nad fanatizmom, čo im prívrženci tvrdého jadra na oboch stranách nikdy neodpustili. JFK aj Nikita Sergejevič opustili nedobrovoľne svoje úrady v priebehu jedného roka a pre úplnosť treba poznamenať, že Sovieti sa svojho nepohodlného lídra zbavili výrazne kultivovanejším spôsobom.
Donald Trump má iba dve možnosti: 1. Vyjsť v ústrety jastrabom v Kongrese a mainstreamu vo verejnom priestore a spoločne zvyšovať tlak na Rusko. 2. Alebo zasadnúť s Ruskom za jeden stôl a hľadať vzájomne výhodnú zmluvu pre oboch partnerov.
Krajina plná trosiek, rozvalín a vysokej rádioaktivity musí byť pre Donalda Trumpa neakceptovateľný projekt, pretože je v rozpore s jeho programom veľkej a úspešnej Ameriky.
Predstavy radikálnych humanistov a ľudsko-právnych aktivistov, ktorí pripúšťajú takýto scenár ako daň za krásnu budúcnosť a nového človeka, treba odmietnuť a ich šíriteľov dať do blázinca…
Predpokladám, že Donald Trump si uvedomuje, že ďalšie zvyšovanie tlaku na Rusko, na jeho obkľučovanie sa dostáva do bodu, ktorý hrozí reálnym konfliktom.
Rusko je dnes v hraniciach, v akých bolo po prehratej prvej svetovej vojne a po vpáde hitlerovských vojsk v roku 1942. V tom roku Hitler dosiahol najväčšie územné zisky v jeho dobyvačnej vojne v mene nemeckého nadčloveka.
Ďalšie približovanie USA, NATO, spojencov k Moskve, Stalingradu alebo Petrohradu… má už iba jedinú alternatívu – a tou je jadrový konflikt.
Posúvanie rakiet, radarov, armád, vojenskej techniky k hraniciam Ruska a uvaľovanie stále nových sankcií nie je len eskaláciou už začatej vojny, ale dosiahlo taký vrchol, že je nevyhnutné začať rokovať.Zdôvodňovanie a obhajoba tvrdého postupu voči Rusku z dôvodu „porušovania ľudských práv a neskrývanej drzosti diktátora, ktorý trpí imperiálnymi chúťkami a bráni slobodným krajinám, aby mohli žiť v mieri a v súlade s najvyššími humanistickými ideami“ je neakceptovateľné.
Vzhľadom na upozornenie Donalda Trumpa, že každý vojenský konflikt si musia účastníci zafinancovať sami, by krajiny Západu volajúce po zvyšovaní vojenských výdavkov mali zvážiť aj náklady a význam každého potenciálneho vojenského konfliktu.
Zdá sa, že naši transatlantickí spojenci pripúšťajú vojenský konflikt, ale iba taký, ktorý ba sa odohrával len na území Európy.
Lenže jadrový konflikt nie je možné udržať iba na území Európy, a teda nie je možné zopakovať históriu z prvej a druhej svetovej vojny…
Z toho vyplýva aj pre Donalda Trumpa varovanie, že každý ďalší krok približovania sa k Stalingradu… je volaním po jadrovom konflikte.
Vytváranie strachu z Ruska, keď jeho výdavky na armádu nedosahujú ani 10 % amerických nákladov a jeho jedinú dymiacu lietadlovú loď zo 60-tych rokov musia vidieť už z brehov Ameriky, je výsledkom chorobnej posadnutosti a fóbie z Ruska.
Samozrejme, všetci tí vojnoví štváči z Kyjeva, Varšavy, Berlína či Londýna, ktorí sa už nevedia dočkať, „kedy sa to začne“, sa dostávajú po inaugurácii Donalda Trumpa do nezávideniahodnej situácie.
Všetci si doteraz plnili „čestne“ svoje úlohy a dnes im chce niekto povedať „dosť!“ Ba ani im nechce poďakovať a ešte je pripravený ukázať ich občanom na nich prstom, „toto sú tí vojnoví štváči…“
V prípade, že by sa tieto politické elity vzpierali, mohla by administratíva Donalda Trumpa použiť diskreditačný scenár bývalého československého prezidenta Havla, ktorý odovzdal západným tajným službám mená všetkých agentov, pracujúcich pre Československo, aj s ich adresami.
Samozrejme, je tu ešte jeden scenár odporcov Donalda Trumpa, použitý na J. F. Kennedyho. On tiež mal vlastnú predstavu o zahraničnej politike USA…
Zdá sa, chvalabohu, že tento scenár nie je riešením vzťahov USA – Rusko. Prípadné umlčanie Donalda Trumpa totiž nerieši koncovku sporu, t. j., „čo s ruskými raketami“???
Zásadným kritériom hodnotenia politiky Donalda Trumpa sa tak stáva otázka, do akej miery môže jeho obchodnícky prístup priviesť bližšie k vojnovému konfliktu, resp., ako nás môže od neho oddialiť.
Nebol by to Donald Trump, ako profesionálny obchodník, ak by nechcel takúto situáciu zobchodovať a vyťažiť niečo pre svoj program Veľkej Ameriky.
Aj ruská strana prikladá význam rokovaniu, no nechala sa nechala počuť, aby americká strana nemala veľké očakávania z možného stretnutia. Je však dobré, že o túto hru je záujem…
Najdôležitejšie je, že obe strany sú pripravené zasadnúť za rokovací stôl a rešpektovať svoje národnoštátne záujmy.
Podľa doterajších slov a vyjadrení Donalda Trumpa, sa zdá, že sa chce dohodnúť a chce sa vyhnúť jadrovému konfliktu ako aj nebezpečnej vojne, ktorá sa už začala…
Ak sa mu to podarí a budúca zahraničná politika USA sa bude uberať týmto smerom, neostáva nám nič iné, iba zvolať: „Nech Boh pomáha Donaldovi Trumpovi a nech Boh ochraňuje Ameriku!!!“
(Autor je konzervatívny socialista)
