Nebezpečné chiméry ministra Zajaca (2)

Súčasný minister zdravotníctva nezačal s reformami na zelenej lúke, ako to pri svojom nástupe deklaroval, keď zároveň tvrdil, že on (konečne) dokáže urobiť zásadnú reformu. Z reforiem Rudolfa Zajaca sa nakoniec stala iba poriadne nafúknutá a starostlivo udržiavaná mediálna bublina, ktorú okrem sebaprezentácií v luxusných hoteloch udržiaval aj bonmotmi ako „budeme mať jedného veľkého spojenca – našich občanov,“ alebo „je to skvelý výsledok, neustúpim ani o krok a reformu dokončíme tak, aby slúžila našim občanom,“ či, ak sa mi do pol roka nepodarí prijať zákony, odstúpim.“ Podľa najnovších prieskumov však až dve tretiny občanov je nespokojných s „reformou“. Slovenský premiér reaguje tak, že vysvetľuje národu, ako sa mýli. Možno len menej informovanému by sa mohlo zazdať, že v kresle ministra sedí človek, ktorému veľmi úprimne ide len o pacientov. Napokon o tom, že nejde o reformu, ale len o ďalšie bezduché ožobračovanie ľudí, navyše spojené s veľkou dávkou neprofesionality, svedčí aj jednoduchosť, s akou je možné vyvrátiť chiméry, ktoré minister Zajac šíri. Chiméra č. 4: Slovensko má príliš hustú sieť vidieckych nemocníc Ak (vidiecke) nemocnice I. a II. typu (dnes neziskové organizácie) spotrebovali zo 60 miliárd na zdravotníctvo (v ČR je to asi 200 miliárd) asi len 2,5 miliardy, už teraz ich možno bez siahodlhých ekonomických analýz označiť za nasledovaniahodné. Prežiť v takom ekonomickom marazme je totiž každodenný zázrak. Prečo? Napríklad interné oddelenie vo vysokošpecializovanom ústave dostáva na pacienta a deň 33 776 korún, 13 050 dostane nemocnica III. typu, nemocnica II. typu 8 176 a I. typu 6 832 korún. Platobný systém zdravotných poisťovní teda uprednostňuje ľudí z miest na úkor vidieckeho obyvateľstva. Len zmena financovania zdravotníckych výkonov napríklad prostredníctvom DRG systému (platba za diagnózu) by možno odstránila doterajšiu prax a zabezpečila by, aby sa chorí, ktorí sú na to odkázaní, dostali do starostlivosti vysokošpecializovaných zariadení. Pravda, ak sa aj tie nestanú po privatizácii (napr. finančnými žralokmi) pre istú skupinu ľudí jednoducho nedostupnými. Podobne, ako sa to stalo s kúpeľnou liečbou, keď zdravotné poisťovne sprísnili kritériá, a zároveň aj v tejto oblasti znížili svoje rozpočty. Na diskrimináciu vidieckeho obyvateľstva minister odpovedá „elasticitou“ siete zdravotníckych zariadení a vôbec nepripúšťa, že ich redukciou vidieckych nemoníc odštartuje zvýšenie úmrtnosti napríklad z dôvodu traumatologických diagnóz. V takýchto prípadoch mu často nepomôže ani tá najrýchlejšia záchranka, lebo v sanitke sa operovať nedá. Veď už dnes si záchranári prekladajú pacientov na pol ceste z jednej sanitky do druhej. Zákonom stanovený limit dojazdu sanitky na miesto zatiaľ neexistuje, hoci minister v médiách sľuboval, že to bude 10 či 15 minút. Sneh v Makove a priľahlých osadách ministrovi ukázal, ako ďaleko je od skutočného života. A ak chce v Nemecku niektorá spolková krajina zrušiť nemocnicu, musí o tom rozhodnúť krajinský snem a jeho rozhodnutie musí schváliť spolkový snem. Preto tvrdenie, že trh „vyčistí“ aj tento priestor, je vulgarizáciou problému. Slovensko síce má na počet obyvateľov viac nemocníc. Ich rušenie, resp. transformáciu na lôžka pre dlhodobo chorých či sociálne zariadenia, však dajme do rúk odborníkov. Napríklad Melum a Sinioris určili 6 zásadných podmienok úspešných nemocníc: 1. má vedúcich pracovníkov s víziou do budúcnosti, 2. je zameraná na potreby pacientov, 3. má tímový spôsob práce celej inštitúcie, 4. angažovaných lekárov, 5. používa uznané procesné modely, 6. má vhodne zoskupené oddelenia a systémy. Ak pacient začne vyhľadávať nie tú nemocnicu, ktorá je najbližšie k jeho trvalému pobytu, ale tú, ktorá má najlepšie meno, tak nekvalitné zdravotnícke zariadenia zaniknú. Alebo ak lekár nezíska potrebný počet kreditov, dostane sa na zoznam zdravotnej poisťovne, ktorá sa ho môže opýtať, prečo sa prestal ďalej vzdelávať. Zanikne aj jeho ambulancia. Chiméra č. 5: Všetko vyrieši trh Sestričky si mali podľa ministra so zamestnávateľmi vyjednávať platy. Výsledkom je ich odchod do zahraničia, demotivácia, a jeden z najnižších pomerov počtu sestier na počet postelí v rámci EÚ. A z tohto marazmu, do ktorého minister dostal zdravotníctvo aj tým, že nemocnice šetria v prvom rade na zamestnancoch, ide minister opäť ťažiť. Len pred niekoľkými dňami prišiel s nápadom, že pacienti si budú môcť zaplatiť svoju vlastnú sestričku. Vraj tým bojuje proti úplatkárstvu a korupcii medzi stredným zdravotníckym personálom. Nazvať to hyenizmom je slabé slovo. Aká je to potom rovnosť v zdravotníckej starostlivosti? Štátna nemocnica nech je štátna a súkromná nech je súkromná, nech sa vzťahy, najmä ekonomické, vyjasnia. Ak má dostať gynekológ za pôrod povedzme 5-tisíc korún, prečo si z toho zoberie nemocnica napríklad 3 500? Ak chcem dať svojmu lekárovi peniaze, tak mu ich dám radšej do obálky a súkromne sa s ním dohodnem, že mi k pôrodu príde. Preto 500 korún nemocnici, ktorá peniaze dostáva zo zdravotnej poisťovne a 4 500 lekárovi. Ale aj tak by bolo najčistejšie, keby tí, ktorí na to majú a chcú radšej platiť v hotovosti, išli do súkromnej pôrodnice, ktorá nemá podpísanú zmluvu so zdravotnou poisťovňou. Aj to šetrí peniaze z balíka solidarity. Treba vari pripomínať, že spoločenskému neduhu – korupcii sa najlepšie darí vždy tam, kde je niečoho nedostatok?! Chiméra č. 6: V zdravotníctve je prezamestnanosť Nemocnice, našťastie, ešte v minulosti, dostali záväzné personálne normatívy, ktoré ich de facto chránia pred kolapsom. Na druhej strane ich však doň neúprosne ženú. Paradox! Chránia riaditeľov pred súdom, ak by nedajbože došlo k zanedbaniu pacienta z dôvodu nedostatku personálu. Lenže prechodom malých a stredných nemocníc do majetku miest, obcí a samosprávnych krajov sa ich noví zriaďovatelia (pod tlakom exekúcií) usilujú tlačiť do akýchkoľvek úsporných opatrení. Znižovaním počtov nemocničného personálu začínajúc. Ktosi akoby ešte aj „pozabudol“, že nový Zákonník práce predĺžil dovolenku a skrátil pracovný čas. Dokážu nemocnice zabezpečiť svoj plynulý, pre pacienta bezpečný chod? Opäť si pomôžme príkladom z Európskej únie. Väčšina malých a stredných nemocníc na Slovensku dosahuje pomer 1,4 až 1,6 pracovníka na jednu posteľ. V zahraničí, aby dosiahli čo najintenzívnejšiu starostlivosť o pacienta, čo znamená, aby sa mu venoval zohraný tím odborníkov, pochopili, že bez ľudí je to absolútne nepredstaviteľné. Preto napríklad v Nórsku pripadá na nemocničnú posteľ 3,5 nemocničného pracovníka, v Dánsku 3,2, v Španielsku a Portugalsku 2,6. V Turecku sa o pacienta stará 1,6 pracovníka. Z tohto pre nás smutného porovnania je, bohužiaľ, jasné, kam sa Slovensko s jeho súčasnou vládou zaraďuje. Preto odpoveďou na takýto postup ministerstva zdravotníctva je odchod najlepších odborníkov do zahraničia. Odišlo 1 000 lekárov a 3 000 zdravotných sestier. Malé a stredné nemocnice smerujú do zániku nie z dôvodu, že pracujú neefektívne, ale preto, že ich do„personálnej podvýživenosti“ niekto dotlačil. Ponesie minister Zajac aj trestnoprávnu zodpovednosť za tých, ktorí mohli žiť, ale nepremyslenou, tragicky bezhlavou transformáciou (reštrikciou) sa im nedostalo, čo potrebujú? A tak pripraví pre patológov ťažké chvíle, ktorí budú musieť zodpovedne napísať, čo bolo príčinou smrti pacienta?! Alebo ich naopak poteší, lebo majú naozaj dostatok roboty? Otázka však stojí aj tak, či noví zriaďovatelia nemocníc majú šancu, bez toho, aby neredukovali, prežiť? Sú to naozaj oni, čo môžu za tento stav? Istotne nie. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je samostatný odborný asistent Fakulty verejného zdravotníctva SZU na Katedre výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky a Katedre medicínskej etiky