Prezidentské voľby v Českej republike boli sprevádzané myšlienkou o ideáloch obsadenia tohto postu. Popri „masarykovskej“ tradícií rezonovala aj výhoda kandidáta ekonóma. Argument je prostý. Treba prijímať ťažké ekonomické rozhodnutia a ekonóm nebude tejto snahe brániť. V súčasnosti však čoraz viac čelíme výzve o charaktere riadenia a spravovania verejnej sféry. Pritom trend je jasný, stále viac je preferovaný model neutrálnych odborníkov bez politického zafarbenia.
Európa a svet je v kríze, a preto sa prijíma názor, že na čele štátu/inštitúcie je vhodné mať ekonomicky zdatného štátnika, resp. odborníka, technokrata. Deje sa tak pod vplyvom paniky z prípadných politických nezhôd, rôznych egoistických straníckych záujmov či preferencií záujmových skupín, ktoré by mohli oddialiť nutné kroky. Do tejto miery spomínaný fenomén verejnosť prijíma kladne, treba povedať, že za hojnej podpory mainstreamových médií. U neutrálnych subjektov, teda subjektov bez politického podfarbenia, sa predpokladá obídenie spomínaných negatívnych prejavov moci. Naopak, očakáva sa pragmaticky sústredená odborná činnosť bez vedľajších účinkov, ktorá pomôže krajinám prekonať krízu. Odbornosť rovná sa korektnosť. Prezidentské voľby sú len marginálnym prejavom tejto tézy, aby si občania uvedomili, že takto treba zmýšľať o všetkých postoch a vo všetkých sférach. Môžeme pripustiť, že špecifické nadstranícke postavenie prezidenta trochu deformuje túto tézu. Rovnako však môžeme vnímať forsírovanie tohto druhu myšlienok v prípade prezidentských volieb len ako súčasť rozsiahlejšieho súboru názorov na neutrálne riadenie spoločnosti. Od vlády, cez poslancov až po štruktúry riadiace ekonomiku Európskej únie, ako sú Európska komisia alebo Európska centrálna banka.
Túto neutralitu vládnutia môžeme sledovať v dvoch rovinách. Jedna spočíva v ukotvení demokratického stredu ako jediného možného kandidáta, ktorý dokáže prekonať krízu, alebo prinajmenšom neohroziť charakter spoločnosti, v ktorej žijeme. Konkrétne mám na mysli Európsku úniu. Demokratický stred je limitovaný zľava sociálnou demokraciou a sprava ide predovšetkým o neokonzervatívne alebo neoliberálne subjekty. Z tohto konštruktu potom vyplýva, že voliť čokoľvek iné predstavuje hrozbu. Grécka Syriza, typický príklad, bola pred voľbami označovaná ako protieurópska. Neutralita politického stredu spočíva v jeho ochote slúžiť zahraničnému kapitálu. V tom prípade sa však treba pýtať, či je to neutralita.
Druhá rovina je rovina nezávislých expertov/odborníkov, ktorí rozumejú ekonomike a nepodliehajú teda ideologickým poučkám. Samozrejme, že tu už sa pohybujeme na úrovni jednotlivých ministrov, poslancov a možno sem zaradiť aj ekonomických analytikov, ktorí sú často doplnení o nálepku „nezávislí“, aby sa charakter neutrality prejavil naplno, a aby ho verejnosť dostatočne prijala. Otázka pritom neznie ani tak, či je správne veriť neutrálnym technokratom a analytikom, ale či je vôbec možné niečo ako neutrálny politik, minister alebo odborník.
Slavoj Žižek vo svojej knihe The Year of Dreaming Dangerously (Verso, 2012) rozoberá zaujímavý fenomén, konkrétne fenomén reprezentácie spoločnosti v politickej sfére. Ak sa pýtame, či je možná neutralita politickej reprezentácie, v zmysle reprezentovania záujmov všetkých občanov, alebo či je možný neutrálny ekonomický postoj odborníka, dostaneme negatívnu odpoveď. Keďže neexistujú rovnaké/spoločné záujmy jednotlivých tried spoločnosti, nemôže existovať ani spoločná reprezentácia. Z toho potom logicky vyplýva, že neexistuje niečo ako neutrálna ekonómia. Každé rozhodnutie bude mať teda iný dopad na iný záujem. Hnutie Occupy vyhlasujúce sa za reprezentantov 99% spoločnosti presne vystihlo túto stratifikáciu záujmov. Každá proklamácia reprezentácie všetkých, teda 100%, je preto nemožná a skrýva v sebe privilégiá konkrétnej triedy, resp. skupiny (Žižek, The Year …, s. 22-23). Rovnaký princíp takisto treba aplikovať na kroky zasahujúce do ekonomiky. Austerity measures nemožno depolitizovať ako neutrálny liek pre chorú, krízou zasiahnutú ekonomiku. Opäť, nemusí byť podstatné pýtať sa, či je táto forma správna, ale aký záujem predstavuje. Na margo účinnosti a správnosti metódy šetrenia, privatizácie štátneho a verejného majetku a minimalizácie štátu si stačí všimnúť obrat MMF. Nakoniec, ak inštitúcia ako MMF dokáže prejsť od striktných reštrikčných opatrení k „opatrným“ vyhláseniam o nutnosti podpory rastu, tak nemožno hovoriť o neutrálnom charaktere ekonomických opatrení. Bude nakoniec zaujímavé sledovať aj postoj Nemecka, lídra austerity opatrení, pri reakcii na zverejňované čísla hospodárskeho rastu.
Ekonómia je politická, inak povedané nežije vlastným životom, nie je neutrálna. Nie že by to bola nová myšlienka, ale súčasný trend neutrálnej politickej reprezentácie a ideovo nezaťažených ekonomických opatrení (pokojne ich môžeme nazvať neoliberálnymi) ju vytláča. Prináša pohľad depolitizovaných prijímateľov status quo, ochotných podriadiť sa, lebo, ironicky povedané, tade predsa vedie cesta. Čo môžeme pozorovať v Grécku, je pokus o aplikáciu takejto formy správy spoločnosti. Čo vidíme v zvyšnej časti Európy, je prejav súhlasu s takýmto trendom. „Politika je pomenovanie pre vzdialenosť ekonómie od seba samej“ (Žižek, The Year …, s. 27). Neuvedomujúc si holý fakt tejto myšlienky, spoločnosť prechádza na model obchodnej spoločnosti. A rozhodne nie vo forme družstva alebo inej kooperatívnej formy vlastníctva. Ide o spoločnosť spravovanú neutrálnymi (alebo radšej „neutrálnymi“) technokratmi, vykonávajúcimi službu v prospech spomínaných „100% spoločnosti“.
Foto: EuroCrisisExplained.co.uk/Creative Commons
