Už dlhší čas sa zamýšľam nad tým, že prezentácia produkcie niektorých vydavateľstiev by sa nemala posudzovať ako inzercia, ale ako kultúrny počin. Kniha predsa nie je bežný tovar, aj keď niektoré komerčné vydavateľstvá k nej tak pristupujú. Vydavateľstvo Slovart je vzácnou výnimkou dokazujúcou možnosť spojenia komercie s umením. Tento kultúrny stánok rozhodne patrí medzi najdynamickejšie a najprofesionálnejšie vydavateľstvá na Slovensku. V minulosti zaujal najmä kvalitnými obrazovými publikáciami, dnes sa púšťa aj do náročnejších projektov. Originálnym nápadom bolo zriadenie edície MM, ktorá sprístupňuje slovenskému čitateľovi najväčšie a najzaujímavejšie prozaické diela súčasnej svetovej literatúry. Edícia si získava čoraz viac priaznivcov – zatiaľ najúspešnejším titulom je Orwellova Zvieracia farma, ktorej sa predalo takmer 4500 výtlačkov. Pravda, takéto čísla môžu vyvolať u majiteľov veľkých komerčných spoločností (ako napríklad Ikar) ironický úsmev, no na takýto typ literatúry je to v našich podmienkach nepochybne veľký úspech. Ostatne, náš trh už nestačí absorbovať toľko kníh (ročne vychádza na Slovensku približne 3500 titulov), čo sa prejavilo aj na poslednom predvianočnom trhu, ktorý bol po prvý raz z hľadiska predaja krízový. Riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger však napriek tomu tvrdí, že túto edíciu nezakladal preto, aby na nej prerobil a je presvedčený, že z dlhodobého hľadiska môže vydavateľ profitovať aj na umelecky kvalitnej literatúre. Už o mesiac by mal vyjsť výber poviedok Gabriela Garciu Marqueza pod názvom Oči modrého psa, ktoré u nás doteraz neboli publikované a na mesiac jún je pripravené vydanie románu Maria Vargasa Llosu Rozprávač. Zatiaľ posledným skvostom je nový román Kurta Vonneguta Časotrasenie, ktorý vyšiel v preklade Jána Vilikovského. Vonnegut sa údajne vyjadril, že touto knihou končí a my len dúfame, že Časotrasenie ponúka dostatok argumentov na to, aby si to ešte rozmyslel. Ďalším dôležitým pozitívom Slovartu je skutočnosť, že pracuje iba s kvalitnými a renomovanými prekladateľmi, čo v dnešnej mizérii textov, ktoré neznesú ani len kritérium približného pretlmočenia, nie je vôbec samozrejmé. Sám Ján Vilikovský k tomu skromne poznamenal: „Každý prekladateľ je tak trochu hochštapler. Realitu konkrétneho jazyka totiž nikdy nemožno úplne presne preniesť do druhého. My už len predstierame, že sa nám to podarilo a dúfame, že nás nikto neodhalí.“ Zárukou kvality prekladov je aj editor edície Roman Brat, ktorý sa okrem toho osobne zaslúžil o to, že na Slovensku sa začalo viac pracovať s hispanofónnymi autormi (v tom má značné medzere aj inak vyspelá česká prekladateľská komunita). Podčiarknuté sčítané, ročná skúsenosť edície MM skutočne potvrdila, že u nás existuje obrovský dopyt po takomto druhu literatúry a vydavateľstvo Slovart túto dieru úspešne zapĺňa. Robiť skrytú reklamu takémuto vydavateľstvu je vlastne radosť.
