Prítomnosť vážnej hudobnej múzy v Košiciach symbolizuje Dom umenia, bývalá synagóga, prezývaná Košičanmi ako „bužňa“, neďaleko nedokončeného zimného štadióna. Na rozdiel od toho hokejového je hudobný život v Košiciach relatívne stabilný, a svojim fanúšikom garantuje väčšinou víťazstvá, či aspoň remízy.
Hudobný život na Slovensku je tuho koncentrovaný do Bratislavy. Žiadna výnimka, tak to je i v ostatných oblastiach kultúry i života, poviete si. V tomto prípade však nezdravý centralizmus možno pranierovať hádam ešte väčšmi. Nie je totiž zriedkavosťou, že sa v hlavnom meste koná za jeden deň aj viac koncertov vážnej hudby, niekedy v tom istom čase. Táto kvantita však už viacero rokov neprináša potrebnú kvalitu, o návštevnosti nehovoriac. V druhom najväčšom meste Slovenska vládne úplne odlišná situácia.
Štátna filharmónia, najvýznamnejšia nositeľka košickej hudobnej kultúry, sídli v spomenutej „bužni“ – je však otázne, dokedy. Na budovu totiž uplatnila reštitučný nárok príslušná náboženská obec. Situácia je zatiaľ neprehľadná, v priestoroch niekdajšej synagógy cítiť neistotu. „Nie je jasné, komu bude budova patriť,“ poznamenáva diplomaticky riaditeľ ŠFK Július Klein, sám aktívny hudobník-klarinetista. Vonkajší pozorovateľ, ale aj obyčajný priaznivec slovenskej kultúry, osobitne na Východe, si však určite praje, aby aspoň v tomto prípade nerozhodli úzke skupinové záujmy, ale záujem verejný.
I tak še dá…
Košickí filharmonici práve končia svoju 32. koncertnú sezónu. Verné obecenstvo východoslovenskej metropoly sa 28. júna môže tešiť na program Čajkovskij – Hummel – Čajkovskij. Podľa očitých svedkov je návštevnosť koncertov pomerne dobrá, čo znamená asi 350 poslucháčov priemerne a dvojtretinovú zaplnenosť. Mimochodom, ceny lístkov zostávajú na nanajvýš prijateľnej úrovni i pre sociálne slabších. Ešte lepšie je to s podujatiami Košickej hudobnej jari (KHJ), ktoré sú zväčša vypredané. Stabilná priazeň občanov Košíc svojmu orchestru súvisí v neposlednom rade s dobre premyslenou dramaturgiou: fakt, čo sa hrá je rovnako dôležitý, ako fakt, ako sa to zahrá.
Ak nahliadneme do programov 32. koncertnej sezóny, upúta nás snaha o logiku, koncepčnosť a vyváženosť. Najsympatickejšia je hádam odvaha experimentovať, ale s mierou! Takmer na každom koncerte sa objavili diela klasikov minulého, teda už 20. storočia. Nechýbali ani skladby doteraz najhrávanešieho klasicizmu a romantizmu, pričom známejšie a populárnejšie opusy sa striedali s menej známymi.
Každý jeden koncert sa niesol v znamení nejakej zjednocujúcej myšlienky. Aký obrovský rozdiel s chaotickou, nekoncepčnou dramaturgiou Slovenskej filharmónie! Pritom ŠFK nedisponuje žiadnym komorným telesom či zborom. Nemožno nespomenúť vynikajúci nápad usporiadať literárno-hudobné večery, ktoré sa tešia nesmiernej obľube najmä medzi mládežou. ŠFK nezabúda ani na ne – stredné školy prejavujúce záujem o koncerty pre školy, inšpirované nesmrteľným Leonardom Bernsteinom (dirigent hudbu zároveň aj vysvetľuje).
Umelecká kvalita – za almužnu
V akých podmienkach košickí filharmonici hrajú, tvoria, pracujú? Ich riaditeľ sa sťažuje na vysoké odvodové zaťaženie. „Vyše 40 percent dotácie dávame takto späť do štátneho rozpočtu,“ čo pred rokom 1994 vraj nebolo. Tieto smiešne peniaze stačia ŠFK na skromné prežitie, s mizernými, hlboko podpriemernými platmi zamestnancov, v drvivej väčšine orchestrálnych hráčov. Košické publikum sa tak na drahé zahraničné „hviezdy“ priveľmi tešiť nemôže. Naskytá sa však možnosť viac prezentovať domáce talenty, ktoré sa, aby sme zase použili porovnanie s Bratislavou, na pôde Slovenskej filharmónie k slovu často nedostanú.
Pomoc sponzorov býva veru slabučká – na vine bude aj neexistujúce daňové zvýhodnenie, ako upozorňuje J. Klein, i keď asi tretinu nákladov KHJ kryjú oni. V tejto biednej materiálnej situácii sa musí vedenie ŠFK poriadne obracať, aby napriek všetkému zabezpečilo slušnú úroveň činnosti východoslovenského orchestra. Niekedy to prináša nie najvhodnejšie kompromisy v podobe výmenných akcií, keď sa do Košíc angažujú určití zahraniční sólisti a dirigenti iba v záujme možnosti ísť následne „von“. Vítanú pomoc poskytnú z času na čas kultúrne inštitúty a konzuláty okolitých štátov, ktoré vynikajúcim umelcom z Česka, Poľska, či Maďarska zaplatia honoráre.
Mozart a Poliaci
A ako sa v košickom Dome umenia hrá? Tohtoročná, už 46. Košická hudobná jar mala vynikajúcu úroveň, čo potvrdili viaceré nezávislé zdroje. Na vlastné uši som mal možnosť počuť koncert 24. mája, ktorý sa konal i vďaka Poľskému kultúrnemu inštitútu. V centre pozornosti stáli umelci od severných susedov – relatívne mladý dirigent Jerzy Swoboda (1953) a ešte mladšia speváčka Dorota Radomska (1967). Medzi dvomi skladateľmi tohto večera – W. A. Mozartom a Henrykom Mikolajom Góreckim – stál dvestoročný časový rozdiel a obrovský výrazový protiklad, čo hudobný zážitok iba umocnilo.
Swobodovo poňatie Mozartovej symfónie A dur, K 201 možno považovať za vzorné. A to je čo povedať, pretože na gracióznej ľahkosti hudby salzburského génia si vylomil zuby už kadekto. Jeho Mozart bol svieži, bystrý a uvoľnený, plný kontrastov a vzletu. Ani nie tak klasicisticky vyvážený, a už vôbec nie profesorský, ako skôr slobodne kreatívny, racionálne prepracovaný. Swoboda hral a pohrával sa s hudobným materiálom bez náznakov strnulosti či kŕča. V tomto mu vďačne sekundovali hráči ŠFK, ktorí ho vraj majú veľmi radi a chceli by ho za šéfdirigenta. Z toho však asi nič nebude.
Góreckého svetoznáma Tretia symfónia pre soprán a orchester z roku 1975 zas ponúkala hudbu plnú žiaľu a smútku, trvajúcu 50 minút v troch častiach, náladovo dosť monotónnu, no mimoriadne sugestívnu. Jeden z najväčších žijúcich poľských skladateľov narába s hudobnými prostriedkami veľmi svojrázne (ide o postmoderne a religiózne ovplyvnený tzv. redukcionizmus). Zväčša sa sústreďuje na viacnásobné opakovanie niekoľkých harmonických zvratov, veľmi jednoduchú melodiku a pomalý priebeh, pričom vytvára mohutné plochy zvyšovania a znižovania intenzity hudobného zvuku.
Nezaslúži si dôstojnejšiu podporu?
Takýto hudobný jazyk vyžaduje obrovskú sebadisciplínu, fyzické a psychické vypätie a sústredenosť zo strany hráčov i dirigenta. Aktéri večera to bezozvyšku, v perfektnej koordinácii splnili. Swoboda držal prúd hudby pevne v rukách a spomenuté dynamické prechody stvárnil maximálne presvedčivo. Radomska svoj part hlboko precítila, orchester v tejto ťažkej skúške taktiež obstál na jednotku a publikum v takmer vypredanom Dome umenia to všetko náležite ocenilo.
A publicista si kladie obligátne otázky. Je etické spoliehať sa iba na ľudské nadšenie a poctivosť zamestnancov podvýživenej kultúrnej inštitúcie? Je etické a správne, ak sa medzi sociálnym postavením profesionálnych hudobníkov, ktorí musia de facto vždy vyhrať, a profesionálnych športovcov, ktorí si dovolia často tie najmizernejšie výkony, skrývajú nepredstaviteľné rozdiely? Naozaj nestojí najvýznamnejšia reprezentantka hudobnej kultúry slovenského Východu, Štátna filharmónia Košice, štátu, mestu, či spoločnosti za dôstojnejšiu podporu?
Autor (1971) hudobný publicista
