Nechcem lady money, financministerke Schmögnerovej robiť advokáta, no pri myšlienke zaviesť majetkovú daň z motorových vozidiel vychádzala z jednoduchého predpokladu, že tí, čo majú na niekoľkostotisícové či miliónové autá, majú aj na zaplatenie dane. Povedané inak: ide o akúsi svojráznu milionársku daň, aby tí, čo majú hlbšie do vrecka, nemuseli siahnuť na samé dno. Ale to už narážam na myšlienku Petra Weissa o prípadnom zvyšovaní DPH po prípadnom neschválení jej návrhu, pretože to by sa určite tak či onak dotklo aj cien potravín. A keď už pre niekoho nie je auto luxusom, treba si uvedomiť, že pre iných sú napríklad potraviny ako mlieko, jogurty, kvalitné mäso, ryby, ktoré nám tak odporúčajú lekári, už dnes naozaj luxusným tovarom, či málo dostupnou komoditou! Dnes vieme, ako návrh lady money dopadol. Nemohol skončiť inak, ako zamietnutím, respektíve nepodporením, a to zhodne predstaviteľmi koalície a opozície. Už to jasne napovedá, o čo tu ide: tí rovnejší z nás (podľa sloganu, že všetci sme si rovní, len niektorí sú rovnejší) si chránili svoje osobné, partikulárne záujmy, svoje mešce, pretože práve oni majú tie najdrahšie autá, a nezriedka nielen jedno. Jednoducho, bližšia košeľa ako kabát. Pánom politikom, česť výnimkám, nešlo o krajinu, občanov, ale o samých seba – ako napríklad vždy pri zvyšovaní vlastných platov. Nedá mi, iba si pripomenúť slová istých poľských novinárov, ktorí konštatovali, že Slovensko je preto stále v takom marazme, lebo všetci, čo dosiaľ stáli na jeho čele, sa správali mimoriadne egoisticki. (PS: Hľadá sa 2,5 miliardy, ľudia tešte sa!)
