AKO TO JE A AKO BY TO MALO BYŤ
Vari v žiadnej sfére spoločenského života sa tak často a ľahko – niekedy dokonca ľahkomyseľne – nepoužíva sloveso „malo by sa“, ako v politike. Veď každá diskusia o politike skôr či neskôr, obyčajne skôr ako neskôr, prejde k úvahám o tom, ako by to malo vyzerať, akí by mali byť politici, ako by mali hlasovať voliči, ako by krajina mala vyzerať, ako by sa mala viesť zahraničná politika, ako by sa iné krajiny mali správať k nám. Všetci teda vieme, že by to malo byť ináč, ako to je, i keď sa určite nezhodneme na tom, ako konkrétne by to malo vyzerať. Veď nakoniec politika je o práve o spore medzi rozdielnymi predstavami o tom, ako by to malo vyzerať. A politika je aj o dôvodoch, prečo je tak veľký rozdiel medzi tým, čo je, a tým čo by malo byť. Pre mnohých sa dokonca, najmä pre tých, ktorí sa uspokoja s málom, politika stotožní s hľadaním vinníka toho, že nič nie je tak, ako by to malo byť.
AJ SLOVÁ SA OPOTREBOVÁVAJÚ
Medzera medzi je a má byť, medzi skutočnosťou a našou predstavou o tom, čo by malo byť, je dnes vypĺňaná ideológiami. Politickí sociológovia už dávnejšie ohlasovali koniec ideológií. Koniec ideológií sa vždy ukázal nakoniec len koncom jednej ideológie alebo len jednej z jej variantov. Termín ideológia je však naozaj opotrebovaný, a tak sa politici začali tomuto slovu vyhýbať a hovoria radšej o politických víziách.
Faktom je, že človek nemôže žiť len v „danom“, potrebujeme vízie, predstavu o žiadúcom stave. Takéto predstavy potrebujeme nielen preto, že to zrejme patrí k našej prirodzenosti, že pokiaľ naozaj žijeme, tak žijeme pre budúcnosť, ale aj preto, že spoločnosť vždy znova a znova stojí pred zásadnými rozhodnutiami, ktoré sa nedajú prijať len na základe toho, čo vieme, kde sa musíme rozhodnúť, ale aj na základe toho, čo chceme. Ideológia, to nie je reč o abstraktných hodnotách, to je reč o výbere medzi rozličnými možnosťami, ako konštruovať systémy sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, to je rozhodnutie o tom, čo prenecháme trhu a o čom necháme rozhodovať štátnych úradníkov, to je i rozhodnutie o tom, za čo bude niesť zodpovednosť štát, za čo jednotlivec a za čo občianska spoločnosť. Samozrejme, veľké rozhodnutia nie sú záležitosťou každého dňa. Sú obdobia, keď sa rozhoduje o podstatných smeroch vývoja a sú obdobia, keď sa rozhodujeme rutinne, podľa istých vzorov. Aj v každodenných rozhodnutiach však tieto veľké rozhodnutia potvrdzujeme alebo odmietame.
KULTIVOVAŤ VEDOMIE ALTERNATÍV Dnes často počujeme, že priestor politickej voľby je dnes veľmi malý, že vlastne všetky vplyvnejšie politické zoskupenia sa tlačia k stredu a rozdiel je len v tom, či k stredu prichádzajú sprava alebo zľava. Nepochybne, priestor možností je dnes užší ako kedykoľvek v minulosti. Toto zúženie priestoru výberu súvisí s tým, že isté možnosti sa definitívne skompromitovali a presadila sa myšlienka, že jediným dnes rešpektovaným rámcom výberu medzi alternatívami je liberálna demokracia. Zároveň sa však žiadna spoločnosť nemôže „zamurovať“ do jednej z možností, veď neraz sa ukázalo, že to, čo sa včera javilo ako perspektívna možnosť, dnes sa ukazuje ako slepá ulička.
U nás, na Slovensku, sa diskusia o alternatívach nenosí, či už preto, že politici myslia krátkozrako a príliš často si aj tie najdôležitejšie rozhodnutia dajú podsunúť záujmovými skupinami, alebo preto, že principiálnosť sa ľahko mení na fundamentalizmus. Keď sa odlišnosť nepríjemne ľahko mení na osobný spor, tak sa na zásadné veci ľahko zabudne. Spor ideí, diskusia o alternatívach, sa mení na sled nesúvisiacich vzájomných urážok.
Sú tu ešte aj objektívne dôvody, prečo sa konkrétne ideologické diskusie u nás nevedú: v prvej polovici deväťdesiatych rokov sa neurčité politické vedomie slovenskej spoločnosti príliš ľahko dalo „obsadiť“ spormi o štátnosť, v druhej polovici si zasa väčšina uvedomila, že máme problémy s „malou násobilkou“ právneho štátu a preto nepovažovala za potrebné zdôrazňovať ideologické rozdiely medzi stranami, o ktorých predpokladali, že rešpektujú princípy právneho štátu.
Čas pre skutočné politické a ideologické diskusie prišiel až teraz. Politická scéna sa personálne prečistila a väčšina ľudí, ktorí sa dnes pohybujú v slovenskej politike, ju už robia ako svoje povolanie, teda žijú „z politiky“, i keď sem tam sa ešte nájdu aj takí, ktorí robia politiku na „vedľajší úväzok“. Zreteľne sa diferencovali aj voličské zoskupenia, výskumy verejnej mienky ukazujú, že posuny medzi jednotlivými tábormi sú veľmi malé a nemenia sa v dôsledku jednotlivých rozhodnutí politických zoskupení. Strany (a hnutia) už vedia, čo voliči od nich očakávajú a kde, ktorým smerom – ak vôbec – môžu hľadať rozšírenie svojej voličskej základne. Vedia, že sa musia prispôsobovať svojim voličom, že ich možnosti „voliť si voličov“, resp. „vychovávať ich“ sú minimálne. Dokonca vedia, že tieto voličské zoskupenia sú tak stále, že je väčšia pravdepodobnosť, že sa „rozsypú“ strany ako voličské zoskupenia. Presadia sa teda skôr strany, ktoré „nešpekulujú“ a „držia“ sa svojho voličského jadra a len opatrne skúšajú „rozširovať“ sféru svojej pôsobnosti. Táto stálosť voličských zoskupení – zdanlivo paradoxne – vedie k tomu, že o faktickej orientácii štátu a spoločnosti sa rozhoduje na úrovni „politického aktívu“, na úrovni „politických elít“. Vedie to aj k tomu, že mimoriadne stúpa zodpovednosť straníckych špičiek. Nakoniec, stačí si pripomenúť zloženie nášho súčasného parlamentu, a zistíme, že o skutočnom vplyve sa rozhoduje viac kvalitou poslancov ako kvantitou poslaneckých mandátov alebo voličských hlasov. S podobnou situáciou sa stretávame aj vo vládnej moci. I tam nakoniec rozhodujú kvality ľudí, tie sa dokonca potichu presadia aj proti kvantite vplyvu vyplývajúceho z volebných výsledkov alebo z dohôd medzi koaličnými stranami.
A tu sme znovu pri politických víziách alebo ideológiách. Súčasťou politických kvalít je aj schopnosť premostiť rozdiel medzi tým, čo je a tým, čo by malo byť jasne členenou víziou žiadúceho stavu spoločnosti. Ideologické diskusie sú totiž v prvom rade diskusiami o budúcnosti, nie diskusiami o minulosti. Inak bude improvizácia nasledovať za ďalšou improvizáciou a proces vnútornej balkanizácie slovenskej spoločnosti bude pokračovať.
