V povedomí ľudí ich mená splývajú: Hovorí sa o „Iľfpetrovovi“. Ale nepodobali sa na seba. Iľja Arnoldovič bol ostýchavý, mĺkvy, vtipkoval málo, ale uštipačne, a ako mnohí spisovatelia, ktorí rozosmievajú milióny ľudí, bol smutný. Iľfovi sa páčil duševný chaos, spúšť. A Petrov mal rád pohodlie, ľahko sa spriatelil s rôznymi ľuďmi, na zhromaždeniach hovoril za seba i za Iľfa, vedel celé hodiny baviť ľudí a sám sa pri tom tiež smial. Bol to zriedkavo dobrý človek; túžil po tom, aby sa ľuďom lepšie žilo, neušlo mu nič, čo môže uľahčiť, alebo skrášliť ich život. Iľja Erenburg Vydavateľstvo Európa pokračuje v mapovaní diela významných ruských humoristov Iľju Iľfa a Jevgenija Petrova. Po vydaní ich svetoznámej dilógie 12 stoličiek a Zlaté teľa s hlavným hrdinom, nezabudnuteľným „Veľkým kombinátorom“ Ostapom Benderom, prichádza s novým prekladom doteraz na Slovensku nepublikovaných Poviedok v preklade Valerija Kupku. Prekladateľský výber odobrila a knihu doplnila doslovom dcéra Iľju Iľfa – Alexandra Iľjična, ktorá žije v Moskve a aktívne spracúva literárnu a umeleckú pozostalosť Iľfa a Petrova. V svojom doslove okrem iného píše: „Prispievatelia moskovských železničiarskych novín Gudok Iľf a Petrov sa stali spoluautormi v roku 1927. Prvý výsledok ich spoločnej práce – román Dvanásť stoličiek – bol svieži, veselý, vtipný. Málo známi dopisovatelia novín sa stali slávnymi spisovateľmi, ale sláva neprišla odrazu. Mladí autori sami nevedeli odhadnúť, akú hodnotu má to, čo napísali, a či sa kniha bude páčiť čitateľom. Napriek tomu pokračovali v spoločnej práci: vznikla novela Priezračná osobnosť (Svetlaja ličnosť), cykly satirických poviedok Neobyčajné príhody zo života mesta Kolokolamska (Neobyknovennyje istorii iz žizni goroda Kolokolamska) a Tisíc a jeden deň alebo Nová Šeherezáda (1001 deň, ili Novaja Šachrezada). Pri razení vlastnej cesty v literatúre boli voči sebe neobyčajne nároční a dokonca aj nespravodliví. „Píšeme príbehy mesta Kolokolamska a Šeherezádu. Prežívame tvorivé muky. Cítime, že treba písať niečo iné. Ale čo?“ sužovali sa autori. (To „iné“ sa o niekoľko rokov stalo Zlatým teľaťom.)“ Ako bonus sú ku knihe pridané doposiaľ nezverejnené kapitoly z románu 12 stoličiek, ktoré rozvíjajú osudy vedľajších postáv, o ktorých Alexandra Iľfová píše: „Keď Iľf a Petrov pripravovali po časopiseckej verzii Dvanásť stoličiek pre ich knižné vydanie, urobili celý rad úprav s cieľom posilniť satirický charakter knihy: dlhé pasáže a opakovania spomaľovali dej a oslabovali umeleckú ucelenosť diela. Ale teraz, po niekoľkých desaťročiach, sa mnohé fragmenty, vylúčené z definitívneho textu románu, stávajú zaujímavými samy osebe, ako napríklad vsunutá novela o nešťastnej láske, alebo ostro satirická poviedka o „Mocnej hŕstke alebo o zlatokopoch“. Rozsiahly príbeh o „populárnom spisovateľovi Agafonovi Šachovovi“ veľmi výstižne charakterizuje vtedajšie literárne mravy a korešponduje s novelou Valentina Katajeva Hazardéri (Rastratčiki) (alebo je to azda paródia na ňu?). Myslím si, že tieto „zamietnuté“ fragmenty si čitatelia prečítajú s pôžitkom.“ rámik Iľja Iľf, vl. menom Iľja Arnoldovič Fajnziľberg, 3. (15.) 10. 1897 Odesa – 13. 4. 1937 Moskva. V roku 1923 sa presťahoval do Moskvy a venoval sa literárnej tvorbe. Spolupracoval s humoristickými časopismi Gudok, Smechač, Sovetskij ekran, Večerňaja Moskva, písal epigramy, fejtóny, črty, filmové recenzie a i. V roku 1925 sa zoznámil s J. Petrovom a od roku 1927 sa datuje ich tvorivá spolupráca, z ktorej sa zrodil osobitý typ satirickej prózy. Základnými dielami z ich mimoriadnej tvorivej dielne sú humoristické romány Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa. Ďalšími dielami autorskej dvojice boli Priezračná osobnosť, cyklus satirických noviel 1001 dní, alebo nová Šeherezáda a mnohé poviedky, ktoré vyšli v zbierke Ako bol napísaný Robinson. Od roku 1932 bol v tvorbe autorov zjavný posun k fejtónu, ktorý bol výrazom spolupráce s periodikami Ogoňok, Krokodil, Pravda: Ľahostajnosť, Mašle bez direktívy, Podivuhodní hostia, Bezstarostný stojan, Cit pre mieru a i. Ich humor tu dostáva publicistické zafarbenie, prehlbuje sa satirická analýza a občiansky pátos. V rokoch 1935 – 1936 uskutočnili polročnú automobilovú cestu po USA a zúročili ju v reportážnej knihe Amerika bez poschodí, v ktorej sa prejavil ich pozorovací talent a myšlienková hĺbka sociálnej analýzy. Iľja Iľf zomrel v roku 1937 na tuberkulózu. Posmrtne boli publikované jeho Zápisníky, osvetľujúce autorovu tvorivú a životnú púť. Jevgenij Petrov, vl. menom Jevgenij Petrovič Katajev, 30. 11. (13. 12.) 1903 Odesa – 2. 7. 1942 Sevastopoľ. Narodil sa v rodine liberálneho učiteľa. V roku 1920 ukončil klasické gymnázium a v tom istom roku sa stal dopisovateľom Ukrajinskej telegrafnej agentúry. Potom tri roky pôsobil ako inšpektor pátracej služby. V roku 1923 sa presťahoval do Moskvy, kde si prehĺbil vzdelanie a venoval sa žurnalistike. Spolupracoval s periodikami Krasnyj perec, Smechač, Komsomoľskaja Pravda a Gudok. V dvadsiatych rokoch vychádzajú jeho prvé zbierky humoristických poviedok Megasove radosti, Príhoda s opicou, Bez ohlásenia. Po Iľfovej smrti napísal Petrov knihu spomienok Môj priateľ Iľf 1939), filmové scenáre Lietajúci drožkár, Hudobný príbeh, Anton Ivanovič sa hnevá a anti militaristickú hru-pamflet Ostrov mieru. Od roku 1939 pracoval ako námestník hlavného redaktora Literaturnoj gazety a redaktor časopisu Ogoňok. V čase Veľkej vlasteneckej vojny bol vojnovým korešpondentom ústredných novín. Jeho publicistika bola zhrnutá do zbierok Moskva je za nami, Frontový denník reflektujúce zážitky z čias obrany Sevastopoľa. Petrov zahynul pri havárii lietadla vracajúceho sa z obkľúčeného Sevastopoľa. Až po jeho smrti vyšiel nedokončený román Cesta do krajiny komunizmu. Postupný návrat oboch skvostných humoristov na slovenské knižné trhy je radosťou pre všetkých milovníkov kvalitného humoru a dobrej klasickej literatúry.