Nedávne americko-britské letecké útoky na Irak potvrdili, že hovoriť o zmene štýlu zahraničnej politiky USA môže len človek neznalý medzinárodných vzťahov. Spojené štáty v štýle svojho predchodcu, rímskeho impéria, sú dnes už také mocné, že nepotrebujú diplomaciu – vystačia si s hrubou silou.
Čo je na celej záležitosti najpozoruhodnejšie, je reakcia verejnosti. Svet sa totiž rozhorčuje nad týmto incidentom bez toho, aby vedel, že USA a Veľká Británia bombardovali Irak s takmer matematickou presnosťou celé roky. Dokonca aj počas kosovskej krízy uskutočňovali Američania v tejto oblasti nálety (a mŕtvych bolo viac), no vtedy si to takmer nikto nevšimol. Ukazuje sa, že miera tragédie sa v dnešnom virtuálnom svete meria úrovňou pozornosti médií. Podľa zásady „ak nie si v médiách, neexistuješ“ sa tak dajú celkom cynicky obchádzať masakre nepredstaviteľne väčších rozmerov v Afrike, dajú sa zamlčiavať početné porušovania medzinárodného práva, ktoré sú na dennom poriadku, a predovšetkým sa dajú skresľovať príčiny týchto udalostí. George Bush mladší začal tam, kde skončil jeho otec, ale aj jeho predchodca Bill Clinton. Demonštrovaním sily, jasným posolstvom pre celý svet, kto je tu pánom. Ak si to všimli médiá, nebolo to preto, že novinári nesledujú dianie v tejto oblasti, a už vonkoncom nie preto, že by išlo o väčšiu tragédiu ako doposiaľ, ale iba a len preto, lebo to chcel Washington. Šikovná hra, ktorú zhltli nielen naivní žurnalisti, ale aj konformní politickí analytici.
Otupovanie ľudských zmyslov Znepokojujúce je však najmä to, ako sa v posledných rokoch otupujú ľudské zmysly vedené minimálne od konca Druhej svetovej vojny neprehliadnuteľnou humanistickou ideou, že vojna je neprípustné zlo. Ako rýchlo po páde komunizmu sme rehabilitovali vojenské spôsoby riešenia konfliktov. Ako cynicky sa novinári naučili komentovať udalosti typu bombardovanie Iraku výlučne z hľadiska vojenskej taktiky a strategických zahraničnopolitických plánov, ignorujúc pritom nekonečné ľudské utrpenie. Vojna prestala byť tragédiou a stala sa anonymným štatistickým údajom v neprehľadnej spleti geopolitických záujmov. Čo povedať k situácii, keď aj podaktorí slovenskí novinári nevidia v irackej tragédii žiadne iné „poučenie“ ako to, že Slovensko by malo smerovať do NATO? Čo odkázať osobám, ktorí bombardovanie s ľudskými obeťami označujú za „rutinnú operáciu“ alebo „búrku v pohári vody“?
Strata zmyslu pre kultúru mieru je evidentná na každom kroku. Medzinárodný rok kultúry mieru, ktorý na rok 2000 vyhlásila OSN, prebehol bez toho, aby si ho všimli politické špičky sveta, aby sa konali nejaké významnejšie akcie podporujúce túto ideu. Svetová ekumenická rada cirkví sa nevie zhodnúť v otázke legitimity tzv. humanitárnych zásahov. A to napriek tomu, že existuje čoraz viac dôkazov spochybňujúcich „bombardovanie v mene demokracie“.
Naše médiá mlčia o tom, že mýtus o ochrane albánskych civilistov ako hlavnej zámienke na útok NATO voči Juhoslávii je už vyvrátený. Nielen bývalý kanadský veľvyslanec v Belehrade James Bisset, nielen nemecké médiá, nielen britský denník The Guardian, ale aj samotní členovia bývalej Clintonovej administratívy (napríklad minister energetiky Bill Richardson) potvrdili, že motívom balkánskeho konfliktu bola snaha USA o zabezpečenie prístupu k rope zo Strednej Ázie. Podľa projektu tzv. transbalkánskeho koridoru (hlavnej prepravnej ceste stredoázijskej ropy) má totiž ropovod z Kaspického mora viesť práve územím dnešného Kosova a ústiť do albánskeho prístavu Vlora. Nie, vážení čitatelia, ešte nikdy v dejinách sa nebombardovali štáty pre ochranu záujmov kohosi tretieho.
Zlyhanie socialistov a zelených Najväčší problém s otázkou mieru však majú zelení a socialisti. Zelení stáli donedávna principiálne na pozíciách pacifizmu, no v poslednom čase sa od tejto politiky začali výrazne odkláňať. Šéf nemeckých zelených Joschka Fischer doslova rozhneval svoju členskú základňu stanoviskom, ktorým vyjadril súhlas s americko-britskými útokmi na Irak. Podobne sa zachoval aj pred dvoma rokmi, keď bol jedným z najhorlivejších stúpencov bombardovania Juhoslávie. Socialisti nikdy neboli vyslovení pacifisti, ale oddanosť veci mieru bola aj u nich veľmi dlho principiálnou záležitosťou. No aj Výbor Socialistickej internacionály pre mier, demokraciu a ľudské práva musel na svojom zasadnutí v októbri 2000 v Prahe skonštatovať, že táto najväčšia politická organizácia na svete nie je schopná zosúladiť svoj cieľ úplného jadrového odzbrojenia s doktrínou NATO považujúcou nukleárne zbrane za neoddeliteľnú súčasť výzbroje aliancie. Výbor jasne ukázal, že Socialistická internacionála (SI) nemá dosah na správanie svojich veľkých členov a vyzval dokonca lídrov britskej Labour Party, nemeckej SPD a francúzskej Socialistickej strany (ktorí zasadnutie ignorovali), aby vyjadrili svoju loajalitu voči cieľom SI. To je evidentná kríza hodnôt. Bombardovanie Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, bez vyhlásenia vojny, bez akejkoľvek opory v medzinárodnom práve je obyčajné zločinné prepadnutie, ale nie je jediným. Je len jedným kamienkom v mozaike dokazujúcej všeobecný úpadok mravnej sily nášho sveta, ktorému chýba už aj tá elementárna humánna vôľa riešiť konflikty mierovými prostriedkami. Vraciame sa k svojim barbarským koreňom.
Autor (1971) je prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť (ISOS)
