Návrat do budúcnosti (II)

Dôležitejším než definícia príčin neúspechu reformistov je pre budúcnosť Iránu, jeho bezprostredných susedov, partnerov či nepriateľov determinovanie politiky nastupujúceho prezidenta. Mahmúd Ahmadínedžát sa ujal prezidentskej funkcie 3. augusta 2005. Na základe jeho minulosti a volebného programu môžeme už dnes predpokladať možný vývoj budúcej politickej línie Iránu. K najdôležitejším determinantom nasledujúceho vývoja bude z hľadiska medzinárodnopolitického vývoja patriť postoj Iránu k vývoju v susednom Iraku, pokračovanie či odmietnutie jadrového programu, ale aj možné rozširovanie Európskej únie. Práve prípadné rozšírenie o Turecko by znamenalo kreovanie kvalitatívne nových vzťahov medzi úniou a Iránom. Skôr, než sa tak stane, je dôležité stanoviť spomenuté determinanty. Ideológia velájet-e faqih Nastupujúci iránsky prezident je stúpencom konzervatívneho vedenia krajiny. Bývalý aktívny revolucionár, člen a neskôr vysoký funkcionár revolučných gárd, je „odchovaný“ na chomejniovskej ideológii velájet-e faqih. Tento fakt vytvára predpoklad, že v rámci svojej domá- cej, ako aj zahraničnej politiky sa bude pokúšať o „renesanciu“ ideových myšlienok, ktoré sa v predchádzajúcom období dostali do úzadia. Jednou z nich je i návrat ku koncepcii tzv. vývozu šiítskej islamskej revolúcie. V tomto smere významne prispeli udalosti posledných rokov a paradoxne americká zahraničná politika v oblasti Stredného Východu. Významný bude najbližší vývoj udalostí a výsledky pokračujúcich transformačných procesov v Iraku a Afganistane. Oba štáty, v ktorých doposiaľ vládli viac prosunnitské alebo sekulárne režimy, sa v najbližšom období môžu stať významným prijímateľom spomenutých myšlienok. Predovšetkým Irak, so svojou početnou šiítskou populáciou, prítomnosťou šiítskych posvätných miest (Nadžáf, Karbalá) a pôsobením významných šiítskych duchovných autorít Sistaní, Sadr a pod., je možné považovať za príliš atraktívny cieľ. Následným prípadným kreovaním „šiítskej koalície“ Irán, Irak Sýria, by sa vytvoril veľmi nepredvídateľný hráč medzinárodných vzťahov. Hráč, ktorý by na základe svojej ideovej príbuznosti bol oveľa nebezpečnejší než izolovaný Irak Sadáma Husajna či Chátamího Irán. Práve Chátamího vláda sa v období rokov 1997 – 2005, okrem samozrejmej podpory teokratického režimu a vždy prítomného negatívneho postoja k politike USA, v istom smere predsa len pokúšal o odizolovanie Iránu. V medzinárodnej politike kládol prezident Chátamí dôraz predovšetkým na oblasť dialógu medzi civilizáciami a budovanie občianskej spoločnosti. Usiloval sa tak vyprofilovať prijateľnú alternatívu voči tradičnej chomejníovskej vízii, ktorá zdôrazňovala prioritu tzv. vývozu šiítskej islamskej revolúcie. Chátamího koncepcia sa usilovala, bez akéhokoľvek spochybňovania štátnej ideológie a ústavných princípov stanovených ajatolláhom Chomejním, o uznanie práva na existenciu i pre neislamské (nešiítske) civilizácie. V jeho koncepcii išlo o nahradenie koncepcie konfliktu civilizácie (Huntington, džihád) koncepciou aktívneho dialógu civilizácií (Hans Küng, koexistencia). Jadrový výskum Ďalšou kľúčovou oblasťou je možný návrat k výskumu technológií budúcnosti a k obnove pozastaveného jadrového programu. V tomto smere politické i náboženské vedenie Iránu pristúpilo k osvedčenej a do veľkej miery i efektívnej praxi iného jadrového „nezbedníka“. Podobne ako Severná Kórea aj Irán si vybral taktiku cukru a biča. Inak nazvanú techniku vydierania, ústupkov, sľubov a postupného pokroku v oblasti výskumu a vývoja. Kým v prípade kórejských komunistov sa terčom ich úsilia stalo Japonsko, Kórejská republika a najmä autor koncepcie prerušenia výskumu výmenou za rôzne ekonomické výhody, USA, iránski duchovní a dnes i administratíva prezidenta Ahmadínedžáta sa rozhodli podobný postup použiť v prípade Európskej únie. Rozhodujúcim faktorom nasledujúceho vývoja tak bude „test“ diplomatických schopností a efektívnosti rokovania aktérov zahraničnej politiky únie, predovšetkým však Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka. Dôvody opätovného naštartovania jadrového programu Iránu, zatiaľ prezentovaného a zameraného len na civilné využitie, spočívajú hlavne v úspešnej taktike vydierania zo strany Severnej Kórey, pocit ohrozenia režimu zo strany USA, najmä však to, že podľa iránskeho vedenia oveľa marginálnejší hráči na „šachovnici“ zvanej Stredný východ, t. j. Pakistan a Izrael, majú k dispozícii jadrovú technológiu, a to tak v civilnej ako i vojenskej oblasti. Okrem pocitu „oprávnenej“ žiarlivosti je tu preto prítomná i obava z možného ohrozenia výdobytkov a prípadného rozširovania revolúcie v regióne. Rozširovanie EÚ V prípade ďalšieho rozširovania Európskej únie, ktorého súčasťou by malo byť podľa predpokladu Turecko, sa otvára ďalšia rovina problémov, ktorá môže ovplyvniť budúce smerovanie zahraničnej politiky administratívy prezidenta Ahmadínedžáta. Ak by sa predpokladané rozšírenie uskutočnilo v období, v ktorom bude vykonávať prezidentskú funkciu, znamenalo by to tak pre Irán, ako aj pre úniu niekoľko problémových okruhov. Okrem spomenutého jadrového programu a „renesancie“ idey vývozu revolúcie, ktoré budú pravdepodobne zohrávať kľúčovú úlohu v politike tandemu Chameneí – Ahmadínedžát, je to kvalitatívna zmena vzťahov medzi nimi. Kým únia doposiaľ zohrávala v oblasti Blízkeho resp. Stredného Východu len úlohu arbitra sporov či obchodného partnera, po prípadnom rozšírení sa stane jeho súčasťou. V rámci participácie na vývoji v regióne bude nútená prispôsobiť tomuto faktu i svoju zahraničnú politiku. Na druhej strane z pohľadu iránskej teokracie sa bude musieť vedenie krajiny vysporiadať s tým, že kľúčový partner „Veľkého Satana“ sa stane susedom Iránu a ďalším konkurentom v regióne. Na základe posledných udalostí súvisiacich s možným rozšírením EÚ o Turecko je možné predpokladať, že s týmto problémom sa súčas- ná nastupujúca vládna administratíva bude zaoberať len v okrajovo. Autor pôsobí v Spoločnosti pre strednú a východnú Európu, www.ssve.sk