Navigovanie krízou

Je paradoxné, že riešenia bankrotu prichádzajú od tých, ktorí svet a s ním aj nás priviedli na jeho pokraj. Z neschopnosti hlavných svetových ekonomických aktérov, ktorí nielenže nemajú moc finančnú krízu zvrátiť, ale sa ani nevedia zjednotiť na spôsobe, ako sa k nej efektívne postaviť, sa totiž dá usúdiť len jedno. Od finančných a politických elít, ktoré sú produktom chorého ekonomicko-spoločenského systému, je nereálne očakávať, že z krízy nájdu zdravé riešenia a východiská. Prinajmenšom je to veľmi málo pravdepodobné. Veď také riešenie si vyžaduje prístupy, ktoré sú systému nielen cudzie, ale je aj v jeho priamom protiklade. „Stratégia“ otáľania a nadväzujúca paralýza je preto len prirodzený následok. Vláda by sa mala pripraviť na vážne rozhodnutia a významné zásahy do ekonomiky a národného hospodárstva. Je asi najvyšší čas zamyslieť sa nad tým, ako čo do najväčšej možnej miery zmierniť dopady na najširšie vrstvy obyvateľstva. Aký smer naberie svetová ekonomika po tom, čo sa preženie tlaková vlna svetovej krízy, je predovšetkým závislé od následného politického spádu a miery aktivistického militantizmu más v najvyspelejších krajinách západu. Navigovanie z krízovej situácie sa nezaobíde bez znárodňovaní kľúčových priemyselných odvetví a aj bankového sektora. Dnes sa už hádam nenájde nik, kto by popieral nezastupiteľnosť úlohy štátu v tomto štádiu vývoja udalostí. Na základe vývinu z posledných týždňov je už viac-menej jasné, že návrat do dôb nespútaného a deregulovaného voľného trhu nie je možný pre jeho zhubný a navyše iracionálne samovražedný charakter ruinujúci celú spoločnosť. Globálne politické dôsledky sú nevyhnutné, ich hĺbka je však závislá od miery občianskeho politického uvedomenia a angažovanosti. Bez aktívneho zainteresovania a tlaku najširších vrstiev obyvateľstva je od vlád len ťažko možné očakávať rýchle, pružné a predovšetkým účinné riešenia finančnej a hospodárskej krízy. Našťastie pre nás všetkých, kritické obdobia majú tendenciu pôsobiť na obyvateľstvo ako rýchlokurzy politickej ekonómie, ktorých hodnota v podobe rýchleho sledu objektívnych skúseností je vyššia ako harvardský PhD. Nádej a kľúč k čo najrýchlejšiemu vyriešeniu nastávajúcej krízy je preto skôr v nás všetkých ako vo vzdialených mýtických elitách.