Aj keď sme malý národ v srdci Európy, máme svoju históriu a ľudí, ktorí tvorili naše dejiny. Výročie narodenia najvýznamnejšieho Slováka (aspoň podľa mňa) si pripomíname v týchto dňoch. Ľudovít Štúr, politik, spisovateľ, pedagóg, publicista, ale predovšetkým veľký národovec. Takého ho poznáme zo školských lavíc, z jeho diel, z jeho života.
SÚVISIACE:
Štefan Kohári: Iný pohľad na film True Štúr
Už ako malý chlapec som chodil so starými rodičmi do evanjelického kostola na rozhraní medzi Bošácou a Zemianskym Podhradím. Tu som sa na besiedkach s vtedajším evanjelickým farárom dozvedel o výnimočných Slovákoch, ktorí pôsobili na fare pri tomto kostole. Jazykovedec a politik Ľudovít Štúr, jeho brat Samuel, ktorý tu pôsobil ako farár, botanik Jozef Ľ. Holuby a bibliograf Ľudovít V. Rizner boli najčastejšie spomínané mená. Oproti evanjelickému kostolu, cez cestu je kaštieľ Ostrolúckych, kde bývala jeho láska Adela. Pamätám si aj ako nám pán farár ukazoval rebrík, po ktorom vraj chodila Adela za Ľudovítom, ktorého pod kopulou kostola ukrýval jeho brat Samuel pred prenasledovaním.
Toto všetko je len zlomok z jeho neobyčajne rušného, zaujímavého a neskutočne plodného života. Väčšina z nás ho pozná predovšetkým ako spisovateľa, jazykovedca a politika, ako človeka, ktorému vďačíme za to, ako dnes hovoríme. Spoločne s Hodžom a Hurbanom zaviedli v roku 1843 spisovnú slovenčinu. V týchto nesmierne ťažkých a pohnutých rokoch bolo pre Ľ. Štúra úplne jasné, že každý národ bez svojej spisovnej reči je odsúdený na zánik. Aj preto napísal vydal dve významné diela: Náuka reči slovenskej a Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí.
Som nesmierne rád, že pri príležitosti 200 rokov jeho narodenia sa k tomuto výročiu robia významné akcie. Nezabúda vláda, parlament, prezident, Matica… Nezabúdajú ani naše mienkotvorné média, noviny i časopisy. Vždy ma poteší keď o našich dejinných osobnostiach sa píšu knihy, hrajú divadlá a filmy, vychádzajú dokumenty, ktoré nielen pripomínajú, ale aj poodhaľujú tajomstvá ich života. Pre mňa osobne je však akousi škvrnou na tejto pre nás Slovákov významnej udalosti názov filmu, ktorý uviedla RTVS – True Štúr. Nechcem sa vyjadrovať k samotnému filmu, no smutný som z jeho názvu True Štúr. To jednoducho neviem a nemôžem akosi stráviť.
Prečo sme to spravili človeku, ktorý väčšinu života bojoval za uzákonenie slovenčiny, za nás Slovákov, za budúce generácie, na to hľadám márne odpoveď. Ako keby slovo Pravdivý, nebolo dostatočne vhodné, krásne, výstižné.
Väčšina z nás sa hrdí tým, že sme Slováci, že sme pevnou súčasťou Európy a sme právom hrdí na svoju históriu a ľudí, ktorí ju tvorili. Túto hrdosť by sme si mali nielen uchovať, ale aj odovzdávať ďalším generáciám. Naozaj je cesta cez napr. anglické slovíčka, tou správnou cestou???
Ani sám neviem, ako ukončiť toto moje zamyslenie. A tak si na pomoc zoberiem vyjadrenie ďalšieho velikána nášho národa Vladimíra Mináča :
„Vždy budeme malým národom, ale pokiaľ si budeme chrániť svoju pravdu a hodnoty, nikdy nebudeme bezmocní. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý pretrváva – to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.“
Ľudovít Štúr by bol iste na tento výrok právom hrdý.
Fotozdroj: Archív RTVS
