Na ďalšom zo série stretnutí Klubu nového SLOVA privítalo toto občianske združenie ako hosťa ministra zahraničných vecí SR EDUARDA KUKANA, ktorý odpovedal na otázky týkajúce sa zahraničnej i vnútornej politiky. Skrátený záznam hodinovej besedy, ktorú strávili prítomní v spoločnosti šéfa slovenskej diplomacie, vám aj so vstupným príhovorom Eduarda Kukana prinášame na týchto dvoch stránkach.
Našu krajinu v budúcnosti vidím ako súčasť jednotnej Európy i transatlantických zoskupení, ktoré sa dnes budujú. Programové vyhlásenie našej vlády obsahuje tri zahraničnopolitické priority. Jednu z nich sme v podstate splnili – členstvo v OECD, v organizácii, ktorú nenazývajme klubom najbohatších štátov sveta. To by asi nebolo ani dobré, ani správne, ale rozhodne je to spoločnosť krajín, ktoré sú považované za významné. Z tohto kroku nesporne budeme mať ekonomické a finančné výhody. Pozvanie sme dostali na 28. septembra 2000, vtedy budem v Paríži s generálnym tajomníkom OECD Donaldom Johnsonom podpisovať dohodu o prizvaní SR za člena. Potom to pôjde do Národnej rady. Očakávam, že tam nebudú mať poslanci nijakej politickej strany so schvaľovaním problémy, pretože v tomto je, myslím, zhoda opozície aj koalície. Potom musí zmluvu ešte ratifikovať prezident republiky. Dňom odovzdania ratifikačných listín depozitárovi, francúzskej vláde, sa Slovensko stane členom OECD už aj formálne. Dá sa povedať, že to bude do konca novembra.
Takže jedna z troch hlavných úloh bude splnená a ja vždy hovorím rád o všetkých troch otázkach dokopy, pretože členstvo v EÚ a NATO sú dva procesy, ktoré sa vzájomne dopĺňa. Aj v jednom aj v druhom sme sa dostali do takého rozbehu, že si v prístupových rokovaniach zatiaľ počíname dobre. Takže moja vízia je Slovensko ako súčasť týchto nových zoskupení. Chcel by som však dodať – ako rovnocenný partner, ako normálna, fungujúca krajina. Niekedy sa hovorí: prečo sa tam tak ponáhľame, sme malí, budú nám diktovať, atď. Sú dve možnosti. Tou prvou je, že budeme ako člen rodiny sedieť za stolom, za ktorým budú sedieť všetci ostatní, a budeme môcť prezentovať svoje argumenty a názory. Asi ich vždy nepresadíme, no budeme pri tom. Napokon, mnohé malé krajiny v NATO, napr. Dánsko, dokázali, že vedia veľmi razantne presadzovať svoje stanoviská. Druhá možnosť je nebyť pri tom, ale niekde mimo a zase frflať, že sme malí a že nám vnucujú svoju vôľu. V oblasti zahraničnej politiky sme úspešní. Dokonca aj naša opozícia to do určitej miery priznáva, ale niekedy s tým nekorešponduje slovenská realita. Keď bude mať naša zahraničná politika dobrú službu, dobrých diplomatov a obchodníkov, tak môže mnohé veci ovplyvniť a prezentovať tak, aby to pre Slovensko vyznievalo pozitívne. Ale vždy musíte mať určitý tovar, ktorý predávate. Vy ho môžete nadnesene pochváliť, ale ten tovar je taký, aký je. Takisto, nech by bol ktorýkoľvek slovenský diplomat alebo veľvyslanec zlatoústy, nemôže kresliť taký obraz, ktorý na Slovensku neexistuje. Dnes sa v zahraničí nedajú stavať vzdušné zámky, veď v dnešnej informačnej spoločnosti majú mnohé krajiny v Bratislave svoje zastúpenie.
Slovensko môže naozaj obohatiť Európu, do ktorej ideme. Máme svoju kultúru, históriu, my sa jednoducho nestratíme a to je naše chápanie budúcej jednotnej Európy. Táto nová rodina bude zaujímavejšia, silnejšia a pestrejšia, keď v nej budú rôzne deti, z ktorých každé je osobnosť. A aj Slovensko by sa malo usilovať, aby bolo takto zastúpené v EÚ. Ja si to viem predstaviť. Pokiaľ ide o Slovensko z vnútropolitického hľadiska, k tomu, aby tu bola stabilizovaná, fungujúca, demokratická spoločnosť, kde budú vykryštalizované štandardné politické vzťahy a strany, nás čaká ešte tŕnitá cesta. No neexistujú skratky, nie je to možné urýchliť. Týmito procesmi jednoducho musíme prejsť. A podľa mňa nie je dôvod na paniku a čierne predpovede, že to nedokážeme. U nás máme všeobecne tendenciu veci dramatizovať alebo zveličovať. Ak to robia novinári, je to v poriadku, médiá sa musia predávať. Ale politickí predstavitelia by si mali byť vedomí, že oni nesú zodpovednosť za spoločnosť, za to, akým spôsobom bude Slovensko fungovať. Verím, že sa to všetko naučíme, a preto netreba byť nervózny. My sa doma niekedy pohádame a ja potom dostávam otázku, že či to neohrozí náš vstup do EÚ. Panebože, viete ako sa v západných krajinách škriepia, aké sú tam korupčné škandály, a nikoho to neohrozuje. Veď nebuďme na seba až takí masochistickí, že sa za každú cenu chceme bičovať. Často dostávam aj otázky, či sa ma v zahraničí na to či ono pýtajú, no tam ich naše problémy takéhoto druhu vôbec nezaujímajú, pretože ani tam nie sú iba anjeli.
Hovorí sa, že naša politická scéna by sa mala vyprofilovať. Načo sú nám však politické strany, keď drvivá väčšina občanov na činnosť strán nechce prispievať? Zrejme je to aj preto, že strany sa k nim správajú povýšenecky. – Súčasná vládna koalícia je veľmi pestrá a široká. Veľmi dlho trvalo, kým sa nám podarilo dosiahnuť politické dohody o vytvorení tejto vlády s tým, že vydrží štyri roky. Aj dnes to všetci tvrdíme. No a práve preto, že je to naozaj koalícia rôznorodá a niektoré strany sú ešte koalíciou ďalších strán, mali by sa dodržiavať základné pravidlá politickej kultúry a politickej komunikácie. To je naša najväčšia slabina, to nám najväčšmi prekáža. Nedajú sa odkazovať rôzne posolstvá cez médiá, ktoré sa potom často využívajú ako nátlakové prostriedky na to, aby jedna strana dosiahla ústupky na úkor druhej. Mne sa to veľmi nepáči. Budeme sa musieť tieto veci jednoducho odučiť, pretože inak nastane naozaj kolaps. Hovoríme síce, že chceme vyprofilované politické strany, no súčasne, že ich ani nechceme. No politický život je prirodzený proces a v budúcnosti bude mať taký logický vývoj, že privedie k vytvoreniu niekoľkých väčších subjektov a preoseje množstvo straničiek, ktoré stále vznikajú. Život nás prinúti k tomu a inak to nebude možné. Tomu, že by občania nechceli platiť na činnosť politických strán, sa ani nečudujem. Keď tak niekedy pozerajú na to, ako fungujeme, ako sa navzájom hádame… Ale neviem si predstaviť inú formu organizácie spoločnosti a inú formu vlády ako prostredníctvom politických strán. Politické strany sa vytvárajú preto, že sa chcú podieľať na moci, organizovať život spoločnosti a bez nich by to nešlo. Takže ľudia by nemali na ne iba nadávať, ale mali by na ne aj vplývať. Tak, aby im strany slúžili, lebo to je ich úloha, a aby nezneužívali súčasné spoločenské podmienky a pozície len na rôznu prezentáciu svojho ega.
Naša zahraničná orientácia má svoju logiku, no pozastavím sa nad zavedením vízovej povinnosti našim východným partnerom. Naša katedra politológie pre študentov zorganizovala zájazd do Bruselu, a teraz sa ma študenti pýtajú, ako sa dá dostať aj na druhú stranu. Nemajú známeho na Ukrajine a od 1. januára 2001 ho nebudú mať – na rozdiel od našej generácie – ani v Rusku. Ťažko si nájdu človeka, ktorý v týchto krajinách zájde na odbor milície a pošle im pozvánku. Obávam sa, že ak tam budú chcieť ísť, budú sa musieť obrátiť na všelijakých špekulantov. – Pri oficiálnom zdôvodňovaní víz, ktoré sme zaviedli voči Ukrajine 28. júna, a ktoré od 1. januára budúceho roku zavádzame aj voči Ruskej federácii, sme predovšetkým hovorili o tom, že ide o súčasť harmonizácie nášho právneho poriadku s právnym poriadkom členských krajín EÚ. Únia má zoznam krajín, kde sa vyžaduje zavedenie vízovej povinnosti. Je pravda, že sme k tomu mohli pristúpiť až mesiac, či rok pred vstupom do EÚ. To urobia Maďari a Poliaci. Keď sme o tomto rozhodovali, museli sme zohľadniť stanovisko viacerých rezortov, ktoré argumentovali napr. kriminalitou, tým, že mnohí Ukrajinci načierno pracujú na východnom Slovensku, kde je vysoká nezamestnanosť a zaberajú tam pracovné miesta, atď. Na rokovaní vlády bolo veľkým argumentom to, že víza zaviedli Česi. My sme napokon vízovú povinnosť voči Rusku oddialili na 1. január, čo bolo prijaté s pochopením, pretože je dostatok času na to, aby sa vyriešili všetky technické, administratívne, alebo organizačné otázky. Ja si myslím, že aj v súvislosti so záujmom EÚ mať predsa len bližšie vzťahy s Ukrajinou a Ruskom, existuje nádej, že táto vízová povinnosť nebude pridlhá. Beriem to historicky – povedzme 3-4 roky. Hovorím to veľmi reálne.
Po novembri 1989 sme v určitej eufórii zaviedli víza voči Mongolsku. Teraz odtiaľ vyzývajú slovenských a českých podnikateľov, aby k nim prišli, lebo dobre poznajú našich stavbárov, geológov, neboja sa nás na rozdiel od Rusov, Číňanov, či Američanov. Má vízová povinnosť voči takejto vzdialenej krajine logiku, alebo je to nevyhnutný sprievodný jav našej geopolitickej orientácie?
Ako minister som dostal viacero listov od rôznych podnikateľov, ktorí chceli pôsobiť v Mongolsku. Kritizovali, že si musia chodiť po víza až do Číny, či Prahy. Od môjho konzulárneho odboru som sa dozvedel, že tam je vízový režim ešte ťažší. Napísali mi na záver, že odporúčajú, aby tento režim pokračoval. To je zrejme úradnícky prístup, no vychádza asi z empirických skúseností. Takže ja by som Mongolsko nevidel ako zatratenú krajinu, ale keď sa dostaneme ďalej, pokiaľ ide o Európu, tak sa určite začneme intenzívnejšie venovať aj týmto krajinám. Sú však viaceré zaujímavé štáty, ako napr. Brazília alebo Chile, kde ideme zaviesť bezvízový styk. Práve dnes som v tejto záležitosti písal svojmu kolegovi – ministrovi zahraničných vecí Chile.
Čo treba urobiť pre to, aby sa viac publikovalo o EÚ, a najmä pre to, aby sa čo najviac spopularizovala medzinárodná integrácia?
Súhlasím s vami, že o únii treba písať viac a pravdu, netreba maľovať všetko iba ružovými farbami. Veď vieme, akým spôsobom odchádzala posledná Európska komisia, to bola naozaj aféra, ktorá ustálenými vodami byrokratického mora v Bruseli poriadne zatriasla. A to je dobre. Prečo písať viac? Len tak spomeniem posledný výrok komisára pre rozširovanie EÚ Güntera Verheugena, ktorý tiež rozbúril hladinu. EÚ a jej členské štáty sú si vedomé, že svojich občanov aj kandidátske krajiny treba informovať objektívne. Oni to naozaj nepodceňujú. Minule som videl tabuľku s percentami, koľko obyvateľov z jednotlivých štátov privíta rozšírenie únie. Slabota, asi v dvoch alebo troch krajinách majú väčšinu, no inak je to okolo 26 až 27 percent. Európska komisia vypracovala tzv. Komunikačnú stratégiu pre roky 2000 až 2006. Na rôzne formy článkov, videokaziet atď. chce venovať 150 miliónov euro, aby svojich občanov presviedčali, že je aj v ich záujme, aby došlo k rozšíreniu EÚ. Peniaze venujú i pre kandidátske krajiny, aby sa obyvateľom zrozumiteľne vysvetlilo, čo ich v únii čaká, lebo to nebude iba ružová záhrada. Tam bude treba tvrdo pracovať, budú sa uplatňovať iba tí nadpriemerní.
Prečo sa najmä mladá inteligencia na Západe ostro stavia proti globalizmu?
K mladosti patrí prirodzená snaha o revoltu, protesty. Neberiem to ako zlú vlastnosť. Naopak, mladí by mali byť zdravo nespokojní, nemali by len tak ľahko upadnúť do rutinného vývoja. Na Západe je spoločnosť natoľko rozvrstvená, že nikde nenájdete absolútnu podporu nejakej idey. Globalizácia je heslo, ktoré má teraz mnohých zástancov. Je prirodzené, že v otvorenej spoločnosti sa nájde i mnoho ľudí, ktorí sú proti. Niekedy je prejavovanie názorov hlasité a dramatické ako napr. v Seattle na zasadaní Svetovej obchodnej organizácie. Dnes som čítal, že stred Prahy pred výročným rokovaním MMF a Svetovej banky pripomína bojové pole. Nuž, nie som nadšený až takým demokratickým prejavovaním sa ľudí, ktorých tam príde asi 20-tisíc a budú rozbíjať autá a obchody. To komplikuje situáciu. V tom spočíva slabosť demokracie, že umožňuje i takéto prejavy.
Ako vnímate výroky našich politikov, napr. premiéra Mikuláša Dzurindu tesne po helsinskom summite o vstupe SR do Európskej únie v roku 2003 a o otvorení 15 kapitol ešte v tomto roku? Opierajú sa o objektívne fakty, alebo ide o to, aby sme nestratili nejakú tú nádej?
Predseda vlády si vtedy nevymýšľal. Ešte pred summitom bol v Španielsku a v Portugalsku, a to o tých 15 kapitolách mu povedal portugalský premiér Gutterés. No v týchto otázkach treba byť podľa mňa zdržanlivejší. Mikuláš Dzurinda to povedal ako jeden z názorov člena EÚ. A my sme vtedy hovorili, že bez ohľadu na to, koľko kapitol nám prisúdia, ako domácu úlohu sme si sami dali pripraviť 15 kapitol. Niektorí to potom písali, že sa malo otvoriť 15 kapitol a keď ich napokon bolo osem – o jednu viac, ako sme naozaj čakali – kritizovali, že sme nesplnili slovo. Ale premiér v tom bol nevinne. Keď sme dávali náš programový dokument do Európskej komisie, tak tam musel byť tzv. referenčný dátum, kedy si my myslíme, že sa staneme členmi Únie. Tam sme uviedli 1. 1. 2004. Išlo o orientačný termín. Na rozdiel od maďarských, poľských a českých priateľov, ktorí sa už dlhší čas veľmi vehementne dožadujú, aby EÚ pripravila scenár s časovými termínmi, kedy začne prijímať nových členov, my hovoríme, že máme meškanie a že by sme chceli preklenúť ich náskok. Chceme, aby sa zachovala súčasná dynamika rozširovania, aby sme využili princíp diferencovaného prístupu, ktorý Európska komisia zatiaľ robí. Termíny, o ktorých sa teraz rozpráva, to sú len rozličné uvažovania. V rozhovoroch z posledných týždňov sa objavuje scenár, ktorý si predstavujú Nemci, a síce že EÚ sa nebude rozširovať bez Poľska, lebo je to veľká a dôležitá krajina. Pretože poľskí priatelia majú nejaké problémy, najmä s poľnohospodárstvom, bude treba na nich počkať. A keďže oni budú zrejme pripravení v roku 2005, až vtedy bude prijatých viacero kandidátskych krajín do únie. Tento scenár teraz prevláda v Nemecku, Portugalsku a v ďalších štátoch EÚ. Nám vyhovuje, ak sa dostaneme do Únie v rovnakom čase ako Poliaci, Česi a Maďari. No Angličania budú mať určite iný názor, Francúzi s Nemcami nesúhlasia. Európska komisia sa dohodla, že 8. decembra na summite v Nice ešte neurčia termíny.
Skupina múdrych vraj vypracovala predpoklad vývoja do roku 2015. Čo je pre nás neželateľné na očakávanom vývoji…
Keď hovoríme o budúcom usporiadaní EÚ alebo iných medzinárodných organizácií, samozrejme že pre nás by bolo neželateľné také usporiadanie, kde by boli nejakým spôsobom znevýhodnené práva malých a stredných štátov My sa označujeme za stredných. Mnohí sú menší ako my, tak sa nezmenšujme. Ale aj také názory sa objavujú. Teraz sa napr. v rámci Únie diskutuje veľmi intenzívne o tom, či bude každý členský štát mať svojho komisára. Ďalej sa bude určovať počet členov Európskeho parlamentu podľa jednotlivých krajín. V tom vidím určité momenty, ktoré by nás mohli naozaj postaviť do nevýhodného postavenia a ktoré by boli pre nás neprijateľné.
Koľko pracovníkov aparátu EÚ sa zaoberá Slovenskom? Dostatočne ich informujeme o veciach, ktoré sa nás týkajú?
Nemám tu poradcov, ktorí by vám dali presné číslo, ale je ich niekoľko a styky s nimi máme bezprostredné a stále, pretože naša misia v Bruseli sa každodenne schádza aj s tými úradníkmi, ktorí sú pre nás dôležití. Naša misia pri EÚ bude silnejšia, početnejšia, pretože potom, ako sa teraz začína rokovať podľa jednotlivých kapitol, pôjde tam i pracovník ministerstva školstva, pôdohospodárstva, financií… V Bruseli sú viaceré misie, ktoré majú 50-80 diplomatov. Každú kapitolu už všeobecný diplomat nemôže zvládnuť, musí tam byť odborník. Títo odborníci sú v dennom kontakte so svojimi partnermi z rôznych direktorátov Európskej komisie, ktorí zase niekedy chodia i na Slovensko.
Ste významným politikom aj na našej vnútropolitickej scéne. Aký predpokladáte vývoj pri prijímaní Ústavy SR, keď dochádza k rozličným požiadavkám a ultimátam v rámci koalície?
Naozaj nepoviem viac, iba toľko, že sa o tom veľmi intenzívne rokuje v koalícii. Dokiaľ sa nevyriešia sporné otázky, dovtedy zrejme tento bod na zasadnutie parlamentu nebude zaradený. Ako sa skončia tieto rokovania, si naozaj netrúfam tipovať. Chcel by som veriť tomu, čo tu už bolo mnoho krát v minulosti, aj so súčasnou koalíciou, že keď po rôznych roztržkách a mediálnych hádkach došlo k tomu najhoršiemu, dosiahla sa dohoda.
V Prahe, teda 300 kilometrov od hraníc Slovenska, sa začína zasadnutie Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Čo urobila naša vláda, aby sme využili toto zhromaždenie najvýznamnejších finančníkov z celého sveta na to, aby sme ich privítali i na Slovensku nielen ako hostí, no aj ako potenciálnych investorov?
Naozaj ide o veľmi dôležité zasadnutie. Bude tam aj mnoho sprievodných akcií, na ktoré pocestuje aj ministerka financií Brigita Schmögnerová a naši ďalší predstavitelia, ktorý tam budú vystupovať. Plánuje sa i stretnutie mimovládnych organizácií. Maximálne chceme využiť geografickú blízkosť Prahy, aby sa Slovensko prezentovalo čo najviac a čo najkvalifikovanejšie, takže naše zastúpenie bude omnoho početnejšie, ako keby to bolo, povedzme, v Buenos Aires. Samozrejme, že sme chceli využiť aj to, že pozveme niekoľkých účastníkov podujatia na Slovensko, ale asi to nevyjde.
Vy ste na zasadaní vlády predkladali návrh Základnej zmluvy medzi Vatikánom a Slovenskou republikou. Ako hodnotíte jeho záverečný text?
Týždenník SLOVO ho publikoval v plnom znení, takže máte tu glasnosť… Konečný text zmluvy bol výsledkom asi trojročných rokovaní, ktoré sa začali ešte počas predchádzajúcej vlády a náš kabinet normálne v tomto procese pokračoval. Iba v predvolebnej kampani po dohode so Svätou stolicou sa rokovanie prerušilo. Vychádzali sme z toho, že ide naozaj o základnú zmluvu, ktorá je veľmi rámcová. Bol záujem aj z druhej strany o to, aby sa podpísal tento dokument. Pravda, išlo aj o zložité otázky, ktoré súvisia s financovaním, výchovou a podobne, a budú ich riešiť štyri ďalšie zmluvy. O nich sa bude rokovať vtedy, keď na to bude politická vôľa obidvoch strán. Na to nie sú nijaké kritériá ani termíny, kedy a ako by sa mali rokovania skončiť. Tento text schválila zatiaľ iba naša vláda, postúpili sme ho druhej strane. Čakáme na definitívne stanovisko Vatikánu, no nepredpokladám dajaké problémy.
Myslíte si, že tento návrh preglgnú niek torí poslanci za KDH, ktorí mali o ňom podstatne rigoróznejšie predstavy?
Nedomnievam sa, že by sa v parlamente pri ratifikácii vyskytli nejaké problémy. Pán minister Čarnogurský ako člen slovenskej časti komisie bol prítomný na všetkých rokovaniach i na zasadaní vlády, keď sa riešili tie posledné štyri sporné otázky. Osobne sa domnievam, že poslanci za KDH nebudú robiť problémy. Pretože ak by robili, tak by boli doslova pápežskejší ako pápež. A to by nemuseli. Viem, prečo to hovorím.
Otázka vízovej povinnosti sa nám v pravidelných intervaloch opakuje. Prečo naša vláda a diplomacia nepracujú na tom, aby občania SR za niekoľko stoviek akýchsi nezbedných spoluobčanov, neboli kolektívne trestaní? A prečo spriatelené krajiny dali také nehorázne ekonomické podmienky na víza?
Hovoríte mi z duše. Ale my na tom pracujeme. Keď Nóri zaviedli víza pre Slovensko, tak tam bolo iba 39 žiadostí našich rómskych spoluobčanov o udelenie azylu! Nórskeho kolegu som sa pýtal čo to urobili a on na to, že bol na dovolenke a dozvedel sa to iba z rádia. Vraj to zaviedlo ministerstvo spravodlivosti. Teraz k Belgicku. Minister vnútra, ktorý to zaviedol a ktorý mal na to mandát od belgickej vlády, neinformoval ministerstvo zahraničných vecí. Belgické veľvyslanectvo v Bratislave nebolo pripravené na nový režim, úradné hodiny má len každý druhý deň, a to od 10.00 do 12.00 Tým, že nevedia v praxi realizovať vlastné legislatívne úkony, ktoré zaviedli, trestajú slovenské obyvateľstvo. Áno, toto je naša terminológia, ktorú dnes používame. Budeme však už aj verejne používať omnoho razantnejší jazyk. Keď zdôvodňujú opatrenia, všetci nepochybujú o tom, že Slovensko je demokratická krajina a v ostatných rokoch dosiahlo mnohé výsledky na ceste do Európy a podobne, ale že jednoducho tam už tých žiadateľov majú toľko, že je to pre nich drahé, že to kapacitne nezvládnu a podobne. 8. októbra majú miestne voľby v Belgicku a sú tam niektoré politické strany, ktoré vystupujú na obranu týchto našich žiadateľov o azyl, čiže oproti ostatným krajinám je to aj vnútropolitická otázka, s ktorou hrajú jednotlivé politické strany. Takže áno, máte pravdu, je to veľká antipropaganda EÚ voči slovenskému obyvateľstvu.
Nemyslím si, že o Európskej únii sa píše málo. Naopak, mám pocit, že mediálne prostredie je týmito témam úplne „zamorené“. No čo sa týka nášho vzťahu k Európe, alebo európanstvu, mám pocit, že je väčšinou v rovine slovných proklamácií. V praxi sa mi javí slovenská zahraničná politika ako oveľa viac submisívna voči Spojeným štátom. Vlaňajší konflikt s Juhosláviou sa však stal určitým katalyzátorom sebauvedomovania Európy. Ako sa prejaví, v hypotetickom prípade totálneho rozchodu v oblasti základných životných či národných záujmov medzi Európou a Spojenými štátmi, slovenská zahraničná politika?
Áno, Kosovo bola veľmi ťažká situácia a rozhodovanie vlády bolo tiež veľmi ťažké. Vtedy prevládla mienka, že hoci to bude nepopulárne, treba zaujať jednoznačné stanovisko… Ale, aby som odpovedal na vašu otázku. My chceme byť členmi Európskej únie a ako jej členovia budeme aj jej záujmy presadzovať efektívnejšie, ráznejšie, výhodnejšie pre ňu. Budeme dodržiavať líniu, ktorú bude dodržiavať Európska únia. Už dnes vám poviem, že pri hlasovaní v OSN tam napríklad Američania predkladajú niektoré rezolúcie, kde očakávajú automatickú podporu a my sme sa viac krát zdržali. Tam koordinujeme naše stanovisko skôr so stanoviskami Európskej únie. Teraz napríklad Američania požiadali o to, aby sme zvýšili náš príspevok do rozpočtu na mierové operácie. Američania chcú znížiť svoj príspevok o 6 percent, z 31 na 25, a vyzývajú krajiny ako je naša, aby my sme postúpili o kategóriu vyššie. Európska únia má v tejto otázke racionálne stanovisko, že príspevky krajín by sa mali stanoviť adekvátne ich ekonomickému potenciálu a možnostiam. A my odpovieme aj Američanom, že sa nám stanovisko Európskej únie zdá rozumné a že sa budeme riadiť podľa neho. Poľsko i Maďarsko už vyhlásili, že postupujú o kategóriu vyššie, Česi to, myslím, tiež urobia, ale naše stanovisko bude napríklad takéto. Takže ja by som povedal, nie že košeľa je bližšia ako kabát, ale proste my budeme skôr držať líniu s Európskou úniou v nádeji, že aj s Američanmi sa neskôr dohodne taká zmluva, ktorá bude pre Európsku úniu výhodná a nebude nepriateľská pre Američanov.
