Násilie v priamom prenose. Vždy ma prekvapí a vždy ma vydesí. Smrť je jednoducho „top“ správa našich dní! Je prítomná v spravodajstve, reportážach, na internete. Násilie ako téma je absolútne prepojené s mediálnym, reklamným, filmovým a zábavným priemyslom. Násilie prezentované v médiách má však rôznu formu. Fiktívnu i reálnu. Nemôžeme sa mu vyhnúť. Pohotové kamery zachytia ľudskú tragédiu tak dôsledne, až máme pocit, že sme priamymi aktérmi deja. Titulné stránky periodík s fotografiami obetí, sĺz, krvi, dôsledne ukazujú následky tragédie, vyvolávajú ľudskú zvedavosť, pútajú pozornosť a zvyšujú predajnosť novín a časopisov. Isteže, môžeme obviniť vydavateľské domy a mediálne koncerny, že dávajú násiliu taký výrazný priestor, že posúvajú priority informovania práve týmto smerom. Že manipulujú výberom faktov, že pracujú s polopravdami a lžami. Že stavajú na emóciách, ľudskej slabosti. Že deformujú realitu, naše bytie. Obávam sa však, že toto obvinenie bude len zúfalým výkrikom do tmy. V tomto smere som skeptická. Mediálna veľmoc má svoje pravidlá, svoje záujmy a svojich podporovateľov. A to z radov silných finančných skupín, ale aj politikov. Je to celosvetový jav či trend – trend mediálnej moci. A je pravda, že vďaka novým technológiám, ktoré majú médiá k dispozícií, dokážu oveľa rýchlejšie, aktuálnejšie a obsažnejšie informovať o rôznych konfliktoch a nešťastiach, ako to bolo v minulosti. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je mediálny priestor doslova zahltený spravodajstvom z oblastí, ktoré sú postihnuté vojnovými konfliktami či sú ohrozené prírodnými katastrofami, prípadne sú miestom aktuálnej dopravnej nehody. V tejto súvislosti sa však musíme zamyslieť nad tým, či je náš svet čoraz menej bezpečný. Je mediálny obraz ozajstným odrazom reality? Ak pripustíme, že médiá prinášajú pravdivé informácie o rastúcom násilí, nepokojoch, konfliktoch, nešťastiach, potom musí aj spoločnosť reagovať. Faktory nebezpečenstva sú rôzne a čeliť im musí aj naša spoločnosť. Otázkou je, ako to zvládne, ako to zvládneme. Aké mechanizmy prevencie použiť, ako sa naučiť žiť s prítomnosťou zla v jeho najrafinovanejších podobách? A ako zlu zabrániť? Naša verejná diskusia je zameraná na deti, mládež. Sú to najzraniteľnejšie vekové kategórie, ktoré sú vystavené násiliu v médiách. Výskumov potvrdzujúcich negatívny vplyv násilia vysielaného v médiách na deti a mládež u nás i vo svete pribúda. Z úst našich politikov, ale aj rôznych odborníkov často počúvame, že ťažiskom výchovy je rodina a škola. Že rodič nesie konkrétnu zodpovednosť za to, čo dieťa či dospievajúci mladý človek prijíma z televíznej obrazovky či internetu. Že práve rodič musí dieťa chrániť pred vplyvom negatívnych javov, informácií a obrazov. A potom, je tu škola. Áno, práve škola má dieťa formovať, vychovávať, vzdelávať, viesť ho k etickým princípom. Lenže tvrdenia, že za všetko je zodpovedná rodina a škola, sa mi v kontexte mediálneho pôsobenia na dieťa javia absolútne naivné, a predovšetkým alibistické. Isteže, rodič by mal so svojím dieťaťom diskutovať o obsahu filmov aj správ, reportáží, dokumentov. Môže ovplyvniť aj čas, ktorý dieťa trávi pred televíznou či počítačovou obrazovkou. Rodič dokonca môže kontrolovať prezeranie webových stránok a zablokovať nevhodné portály. Ale ako má ochrániť dieťa pred násilím, ktoré priam kričí z titulkov periodík alebo je rafinovane ukryté v počítačových hrách? O filmovej produkcii a rôznych formách agresívnej reklamy ani nehovoriac. A čo týka nášho školstva, chcem veriť, že svoje ovocie konečne aj u nás prinesie mediálna výchova. Nebude však všeliekom. Najmä ak si uvedomíme, že deti a mládež prijímajú rozmanité impulzy nielen z mediálneho, ale aj zábavného či dokonca pornografického priemyslu. Tak ako sa menia módne ikony a spevácke vzory, rovnako sa menia aj spoločenské vzorce správania. Menia sa normy, menia sa priority. Preto škola sama sotva môže priestorom, ktorý zachráni dieťa pred zhubnými obsahmi filmov, počítačových hier či inej mediálnej a reklamnej produkcie. Zodpovednosť za morálny stav spoločnosti nesie štát. Konkrétne – nesú ho nami volení politici, nami volená vláda. Výchova k etickým princípom, k zásadám humanizmu, ochrana duševného zdravia, ochrana fyzického zdravia, dodržiavanie prijatých zákonov, to je program, ktorý by si mali politici osvojiť a následne aj dôsledne realizovať v praxi. Hľadať spôsoby, ako chrániť deti a mládež pred formami zla, ktoré sú v spoločnosti prítomné. Dokázať pomenovať dobro a zlo. A niesť za najzraniteľnejšie sociálne skupiny zodpovednosť. Je večer, čas relaxu. Vyhľadáme si obľúbenú televíznu reláciu a s dojatím sledujeme smutné príbehy ľudí, ktorí kohosi stratili a kohosi po rokoch opäť našli. Dopĺňame si vlastné city, vlastné vyprahnuté srdcia a životy. Rozochvene si poplačeme pred televíznou obrazovkou. Jednoducho emócie v priamom prenose. A predsa sú to umelé príbehy, umelé slová, umelé city. Akoby sme sa oddelili od vlastného srdca. Od skutočnej roviny bytia. Od našej prirodzenosti. Od našej duše… A tak potrebujeme náhradné sladidlá, náhradné vitamíny, náhradné zdroje života. Potrebujeme náhradné dobro, náhradné zlo. Lebo to reálne dobro a zlo už asi nedokážeme – či nechceme rozpoznať. Autorka je vysokoškolská učiteľka Odznelo v septembri 2008 v Klube Femina na verejnej diskusii spisovateľov, výtvarníkov a novinárov na tému Fenomén násilia v súčasnom umení a jeho mladí konzumenti.
Súvisiace texty: Násilie – fenomén súčasnej spoločnosti (1) (O trendoch)
Otváranie sveta (S hosťkou)
Čas proti násiliu (O spoločnosti)
