pýtali sme sa Jana Camara, učiteľa Gymnázia na Metodovej ulici v Bratislave Cítiť medzi vašimi žiakmi nejaké prejavy rasizmu? – Našu školu navštevuje niekoľko Angolčanov a tí sú prijímaní veľmi priateľsky. Ani zo študentov s trochu tmavšou pleťou sa ešte nikto nesťažoval. Občas niekoho vidno v oblečení značky LONSDALE. Keď sa spýtam prečo, dostanem priam štandardnú odpoveď: „Nosím to, čo mi kúpi mama.“ Občas niekto príde do prvého ročníka s vyholenou hlavou, ale vo vyšších ročníkoch sú medzi chlapcami v móde skôr dlhé vlasy. Občas niekto surfuje po skinheadských a fašistických webových stránkach, ale väčšinou je za tým len zvedavosť a po upozornení a osobnom dialógu sa to končí. Máme však na škole aj niekoľkých skutočných sympatizantov a členov hnutia Skeanheads, tí si však na pôde školy dávajú veľký pozor. Ste učiteľkou etiky, dá sa povedať, že dnešné deti sú iné? Že majú bližšie k násiliu a teda aj k náklonnosti k skupinám, ako sú skinheadi? – Dnešné deti vyrastajú v džungli reklám, televíznych programov, pouličného hluku. Majú málo príležitostí byť len tak so sebou a pýtať sa, kto vlastne som. Celej našej spoločnosti chýba jasná vízia, smer, hodnoty aj zdravé sebavedomie. Mladý človek v období adolescencie potrebuje komunitu. Ak mu ju neposkytne rodina, prípadne záujmový krúžok, chytá sa ako topiaci každého stebielka. Podľa mňa je násilie veľkej skupiny mladých prejavom zúfalstva a maskovaním strachu. Je tu však aj malá skupina mladých, ktorí sa vedome rozhodli pre ZLO. Tam chytá zúfalstvo mňa, s tým si skutočne neviem dať rady. Už na stredných školách sa z niektorých mladých ľudí stávajú skinheadi. Vy učitelia musíte často naprávať výchovu, ktorú zanedbali rodičia… – Na hodinách etickej výchovy, ktorá je neznámkovaná, sa mladí správajú veľmi uvoľnene – a to je dobre. Majú tu priestor, kde nemusia hovoriť len to, čo sa od nich očakáva a čo je napísané v učebnici ako definícia alebo poučka. Výsledkom je, že z nich často prúdi zmes predsudkov a nedomyslených tvrdení. V každej z tried, v ktorých učím, som počula vetu: „Ja nie som rasista, ale nemám rád Rómov.“ A ja sa potom spýtam: „Ako prosím vás rozoznáte Róma od Neróma? Poraďte mi, ja to neviem.“ A začne sa dlhý náročný dialóg – výchova je dlhodobý proces. Ako sa dá podľa vás naučiť mladého človeka, aby bol tolerantný k ľuďom, ktorí sú inej pleti, národnosti, vierovyznania, sexuálnej orientácie a podobne? Aké aktivity vyvíjate vy? – Každodenná prítomnosť angolských študentov na hodinách je tou najlepšou cestou na vytvorenie priateľských vzťahov a tolerancie. Minulý rok sme pozvali Janette Maziniovú a Evu Tornovú zo združenia Spolu do budúcnosti na sériu prednášok o Rómoch. Jeden prvák si povzdychol: „Janette ma smolu, že je taká tmavá.“ Pochopil však absurditu svojho výroku. Ďalšiu úspešnú akciu sme pripravili v spolupráci s občianskym združením ZEBRA a novinárom, ktorý robil rozhovor s jedným bývalým skínom. Zorganizujeme aj sériu prednášok a besied najmä pre študentov prvého ročníka na tému Ako sa žije deťom – v rozvojových krajinách, v rómskych osadách, v detskom domove, v krajine, kde tmavá pleť kadekomu prekáža. Naše pozvanie zatiaľ prijali organizácie: UNICEF, Návrat, Spolu do budúcnosti a Zebra..
