Bez povšimnutia médií (a teda i verejnosti) líder slovenských ultranacionalistov verejne podporil kandidáta „demokratickej“ pravice na post banskobystrického župana. Dokonca ani on sám nepovažoval za potrebné sa od tejto podpory aspoň symbolicky dištancovať. Iba mykol plecom, že sa nebude vyjadrovať. Nechajme bez komentára fakt, že keby sa to stalo ľavicovému kandidátovi, bol by z toho nepochybne najväčší mediálny škandál roka, a to aj v prípade, že by sa ľavicový kandidát čo najdôraznejšie od takejto podpory dištancoval. Dôležitejšie je, že „demokratická“ pravica (opäť) neváhala účelovo mlčať, aby si neodplašila extrémistické hlasy, lebo v boji proti ľavici sú cieľom posvätené akékoľvek prostriedky. A vždy boli.
Keby bol ešte stále medzi nami (tento mesiac už 105-ročný) Laco Novomeský a keby mu stačili sily, aby chytil do ruky pero, tak by sme na tomto mieste čítali majstrovský štipľavý úvodník, ktorý by „demokratickú“ pravicu demaskoval a poriadne jej zdvihol mandle. Lebo Laco Novomeský rozlišoval medzi vlastenectvom a primitívnym nacionalizmom, ktorý národné povedomie nepozdvihoval, iba ho zneužíval ako zbraň proti druhým (národom, národnostiam, rasám).
Pritom dozaista nebola náhoda, že Novomeský už v roku 1925, ešte len vo vysokoškolskom veku a práve v roku, keď vstúpil do komunistickej strany, viedol časopis s názvom Mladé Slovensko. Prezentovali sa v ňom nádejní literáti hlásiaci sa k najrôznejším ideologickým prúdom, ktorých však spájala úprimná láska k Slovensku a úsilie literárnou výpoveďou prispieť k jeho novodobému formovaniu iba krátko po tom, čo sa oslobodilo spod maďarského jarma.
O čo menším bol Laco Novomeský nacionalistom, o to väčším bol vlastencom. Silné vlastenecké cítenie, každodenné úsilie o pozdvihnutie národného (seba)vedomia Slovákov, verejný boj za rovnoprávne postavenie Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi – to všetko bolo preňho neoddeliteľnou súčasťou jeho úprimného ľavicového (komunistického) presvedčenia. Národnú tému vnášal do komunistickej politiky vytrvalo a srdnato, hoci narážal na nedôveru i odpor jej významných predstaviteľov. A neprestal s tým ani po tom, čo ho práve jeho slovenské vlastenectvo dostalo za mreže – „jak vedec, hľadajúci svoje bacily, ktoré ho zabili“.
Novomeského vlastenectvo je stále veľmi silnou inšpiráciou. Práve v čase, keď (i slovenská) ľavica hľadá svoju modernú tvár pre 21. storočie by sme nemali zabúdať, že vlastenectvo a budovanie zdravej hrdosti na svoj národ nestráca ako súčasť sociálneho, ekonomického i kultúrneho pokroku na aktuálnosti ani dnes.
Lebo v časoch, keď ekonomická a sociálna kríza dodávala sily pravicovým extrémistom, bolo moderné vlastenectvo najlepšou odpoveďou ľavicových síl. Vlastenectvo, budované výchovou a vzdelávaním, poznaním histórie i spoločenských zákonitostí, ako aj modernou národnou kultúrou. Vlastenectvo, ktoré nie je „spečatené“ formálnym podpisom akéhosi formulára. Ľavicové vlastenectvo (Laca Novomeského) totiž nie je povinnosťou, ale tvrdo vydobytým právom.
