Naša demokracia má všetky znaky paródie

Vladimír Godár, skladateľ, muzikológ, pedagóg a redaktor Narodil sa v roku 1956 v Bratislave. Na bratislavskom konzervatóriu študoval hru na klavír a kompozíciu (1971–1975) a v štúdiu kompozície pokračoval na VŠMU (1975 – 1980). Filmovú hudbu komponuje od roku 1983, keď ho oslovil dokumentarista Vlado Kubenko. Odvtedy spolupracoval s Vladom Balcom (Uhol pohľadu, Let asfaltového holuba), Martinom Šulíkom (Staccato, Neha, Záhrada, Orbis pictus, Krajinka), Jarom Rihákom (Cudzinci), Petrom Weiglom (Paví pírko) i Sašom Gedeonom (Návrat idiota). Za hudbu k Nehe získal Zlatý klinec a za Návrat idiota Českého leva. Okrem toho získal Cenu literárneho fondu za knihu estetických esejí Kacírske quodlibety (1998) a niekoľko ocenení v oblasti hudby. „Pravda je omamná květina, silné nezahojí, slabým neublíží,“ spieval svojho času Vladimír Merta. Nedávno bol pohreb jedného známeho mafiána a bola z toho celoštátna mediálno-spoločenská udalosť. Celý výjav pôsobil tak hodnoverne – na neuverenie, čo sa tým prezentuje vo verejnom priestore. Demokracia a verejná pravda však patria k sebe. Ako je to podľa teba s hovorením pravdy vo verejnom priestore a jej zmyslom pre dnešnú slovenskú spoločnosť? – Spor o chápanie pravdy patrí k najstarším známym sporom človeka. Grécka antika ho vymedzila ako spor filozofie a rétoriky, ktorý je hlavnou témou Platonovho dialógu Gorgias. Obe tieto sesterské disciplíny sú dcérami Pallas Athény, obe boli vyšľachtené v rámci helénskej paidei. Podľa Sokratovho žiaka Platóna je pravda (alétheia) hlavným cieľom činnosti milovníkov múdrosti, filozofov. Sokrates hľadal pravdu pomocou dialektiky, techniky osvetľovania problému z protikladných pohľadov, diskusie, v rámci ktorej správne otázky môžu odstrániť nesprávne odpovede. Pravdu pritom verifikoval v rovnakej miere dialóg, dialektická metóda ako ľudská skúsenosť. Rétorika, ktorej vyučovaniu sa venovali mudrci, sofisti, bola umením persuázie, presviedčania, získavania podpory pre pravdepodobné názory či zdanie (dóxa), z ktorého sa počas monologického prehovoru stane presvedčivý argument. Platónska línia myslenia viedla k vystavaniu budovy filozofie, sofistická línia vytvorila podoby verejného života i základy teórie umenia. Nevyhnutnosť väzby oboch disciplín si uvedomoval ešte Cicero, podľa ktorého je rétorika bez filozofických základov spoločensky škodlivá a filozofia bez rétoriky zasa spoločensky neužitočná. Periklovská aténska demokracia so svojimi občianskymi atribútmi rovnosti občanov pred zákonom (isonomía), rovnosti v zaujímaní štátnych funkcií (isotimía) a rovnosti práva prehovoriť na verejnom zhromaždení (isegoría) priniesla nielen jednotu filozofie a rétoriky, ale aj spätnú väzbu kolektívnej kontroly fungovania celého systému. To všetko bolo dávno. Verejný činiteľ, rétor, bol už v starom Ríme definovaný Catom veľmi jednoducho: Orator est vir bonus, dicendi peritus – rečník je čestný muž, skúsený v rozprávaní. Hoci teda antický rétor robil z pravdepodobnosti či zdania presvedčivosť, nemohol vedome klamať. Ak klamal, tak len raz. Ceny, ktoré sa platili za hľadanie pravdy i premenu zdania na pravdu, boli veľmi vysoké – neprirodzenou smrťou umrel nielen filozof Sokrates, ale aj najväčší antickí rétori, o. i. Demosthenes a Cicero. Nasledujúci vývoj antické sestry neúprosne oddelil a už dávno žijeme vo svete, pred ktorým nás vystríhal Cicero. Filozofia hľadajúca pravdu si uchovala svoju slobodu hľadania za cenu straty všetkých väzieb na spoločenský život, rétorika stratila väzbu na filozofiu, na pravdu a požiadavka čestnosti pri verejnom prehovore vyzerá ako anachronická luxusná zbytočnosť. Priestor verejného slova dnes neovládajú hľadači pravdy, ale politici a ich nástroje, špekulanti s persuáziou, ktorých možno definovať všelijako, no iste nie čestnosťou zámerov. Rétorika masmédií svojou bezbrehou relativizáciou a účelovosťou pravdu zo spoločnosti jednoducho vyhnala. Keďže verejne vyslovená účelová lož nie je postihovaná, zatiaľ čo verejne vyslovená pravda sa sankcionuje, tak možno povedať, že slovenská demokracia má všetky znaky paródie. Ešte jedna antická asociácia. Rétorika so svojím rozlíšením vznešeného a nízkeho štýlu poslúžila v antike aj teórii drámy. Podľa Aristotela sú hlavnými postavami tragédií politikos, ľudia, ktorí svoj život venujú verejnému prospechu, kým v komédiách vystupujú idiotes, ľudia, ktorých činnosť a záujmy sa týkajú výlučne ich samých. Každodenne sa presviedčame, že naši predstavitelia verejného života sa vo funkciách nesprávajú ako politikos, ale ako idiotes, z čoho jednoducho vyplýva, že náš verejný život neorganizuje demokracia, ale idiotokracia. V mene veľkej Pravdy sa zvyčajne u nás doma neustále tabuizovali rôzne témy. Začiatky v bode nula sú pravidelnou súčasťou prevratov v našej spoločnosti, niet divu, že nerada spomína. Ako eliminovať tento sklon k zákazom a tabuizovaniu? Ako prichytíme na hruškách nového politruka? – Zasa sa vrátim do antiky. Pseudo-Longinos vo svojom štylistickom spise O vznešenosti, ktorého znovuoživenie kládlo základy francúzskemu i viedenskému klasicizmu, vyratúva žriedla onoho vrcholného, vznešeného štýlu. Primerane použitý ušľachtilý pátos, ktorý otrasie dušou poslucháča, je ozvenou veľkodušnosti duše, pramení zo „slobody, ktorá je schopná živiť myšlienky veľkodušných mužov, dodávať im nádej a rozširovať ambície vzájomného pretekania a boja o prvenstvo“. Pseudo-Longinos priamo spája ľudské prejavy so spoločenskou skutočnosťou, a teda „nijaký otrok sa nestane rečníkom, keďže zo zvyku vždy hľadá akoby útočište pred fackou“. Ľudské otroctvo teda zabraňuje nastoleniu spoločenskej pravdy, človek sa však môže stať nielen otrokom iného človeka, ale aj vlastnej chamtivosti: „Kúpený sudca predsa nemôže vydať slobodný a poctivý výrok o tom, čo je správne a pekné, lebo pekný a správny sa mu zdá iba jeho vlastný úžitok.“ Človek sa stáva otrokom vlastnej chamtivosti, keď „svoju dušu zapredá za vydobytie zisku zo všetkého“. Máme za sebou priveľa neslobody – nosíme si v sebe nielen dušu komunistického otroka či koloniálnu mentalitu, ale sme aj strojcami náhradných hodnôt, ktoré nám zabraňujú vpustiť slobodu do svojich činov a cieľov. Odkaz gréckej filozofie nás dnes vôbec nezaujíma, deformujeme hlavné princípy rétoriky vedúce k zdravému spoločenskému životu, no predovšetkým eliminujeme zo spoločenského života pilier rímskeho práva. Neexistujú nijaké zákazy ani tabuizácia, ale amnézia a závisť. Najhoršie nie je to, že sloboda nie je súčasťou našej minulosti, ale že chýbajú vízie budúcnosti, založené na ideáli ľudskej slobody. Parafrázujúc slová filozofa Imricha Sklenku, marxizmus sme nevymysleli, ale ani jeho odmietnutie. Kultúrny demagóg sa správa mocensky a podobne ako politik pozná len jednu otázku: Si za alebo proti? Skutočným problémom je, či na Slovensku vznikli diela a osobnosti vo filozofii, s ktorými sa vyrovnávať stojí za to? Ako napraviť tento deficit? – Marxizmus, ktorý sme poznali, bol ideológiou, pomocou ktorej spoločenská menšina utláčala a exploatovala väčšinu spoločnosti. Hoci možno alibisticky povedať, že marxizmus bol k nám donesený a od nás odídený, niektorí z tejto situácie vedome profitovali, kým väčšina bola postavená do pozície pokusného objektu, na ktorom sa overovala účinnosť mocenských nástrojov. Je teda vcelku úplne jedno, či marxizmus bol alebo nebol vedou, či od prométeovských ašpirácií k sibírskym gulagom viedla priama cesta alebo kľukatá, či ho zrodil sociálny súcit alebo sadistická paranoja, či išlo o diktatúru proletariátu alebo jeho avantgardy, komunistickej strany, marxizmus kardinálne ovplyvnil životy našich rodičov, starých rodičov i nás. Dodnes nemáme občiansku kontrolu parlamentnej činnosti, inštitúcie kontroly moci a personálna zodpovednosť politikov za svoje činy k nám dodnes ani len nenakukla – to všetko je svinstvo, ktoré priniesol komunizmus, a ešte stále sa našim politikom zíde. Azda najhoršie je to, že komunisti osobnú zodpovednosť nepoznajú, to som si uvedomil, keď som nie tak dávno počul pána Kusého sebaobdivne rozprávať, ako kedysi napísal neskôr indexovú knižku Marxistická filozofia, v texte ktorej nepoužil ani jeden citát „klasikov“. Nevyjadril sa však k tomu, že v tom istom texte schvaľoval trestné opatrenia voči kulakom, ktorí nepochopili historickú nevyhnutnosť kolektívneho zločinu. Je celkom samozrejmé, že našu minulosť nemožno odstrániť do sféry nepamäti, no takisto je, žiaľ, celkom samozrejmé, že túto reflexiu nemožno očakávať od nikoho, kto bol súčasťou mocenského aparátu a koho hlavným problémom nie je pokánie, ale získanie vhodného prevleku. Nemôžeme ju očakávať ani od dnešných fenomenológov a včerajších marxistov, lebo od svojej dnešnej fenomenológie očakávajú presne to, čo kedysi očakávali od marxizmu – stabilitu spoločenskej pozície. Takisto nemáme nijakého Thomasa Manna, ktorý by s horúcim srdcom, prenikavým intelektom a umeleckým majstrovstvom za nás všetkých zanalyzoval skutočnosť, dlhodobo presiaknutú infekčnou chorobou žitého komunizmu. Nemáme ani Andrzeja Wajdu, ktorý by nám na plátne ukázal našu minulosť, ani Abuladzeho, ktorý by nám prikázal vykopať všetkých zločincov nedávnej minulosti, aby naše deti nemuseli páchať samovraždy. Samozrejme, nikto z nich to za nás neurobí, ale dokým to neurobíme my, dovtedy nebudeme mať ani filozofiu, ani literatúru, ani film. Zrejme nám ani nechýbajú, reklamné agentúry našich majstrov hravo uživia a nám nehrozí nič iné ako prítomnosť bez vízie determinovaná hodnotovým systémom minulosti, v ktorom absentuje osobná sloboda i osobná zodpovednosť. Interpretácia minulosti nie je problémom len vo vzťahu ku komunizmu. Stačí spomenúť skutočnosť, že obrovská väčšina polemík o charaktere tzv. Slovenského štátu sa týka problému Tisovej viny či zásluh, a už dávno netušíme, že tento štát riadil Vojtech Tuka, ktorý bol predsedom vlády, ministrom zahraničia i univerzitným rektorom a ktorý by neváhal všetkých Židov vyzabíjať osobne. Slovensko sa vyvíjalo vždy v blízkom kontakte s inými kultúrami, v rámci Rakúsko-Uhorska či Československa. V tomto kontakte vznikali nielen večné sťažnosti, ale aj motivujúce vzory. Osamostatnením Slovenska akoby zmizlo toto širšie kultúrne povedomie. Vzniká naliehavá otázka: Z akých vnútorných zdrojov môže naďalej existovať slovenská kultúra? – Podľa klasickej definície antropológa Edwarda Burnetta Tylora kultúru tvorí „poznanie, viery, umenie, morálka, právo, zvyky a všetky iné schopnosti alebo návyky, ktoré človek nadobudol ako člen spoločnosti“. Z tohto hľadiska sú pre charakterizáciu kultúry podstatné oba rozmery – časový i priestorový. Tradícia je pojem, ktorým označujeme časový rozmer kultúry. Ten je azda najlepšie vystihnutý v ľudovej rozprávke O troch grošoch – ak si dospelý človek svoju plácu nepodelí so svojimi rodičmi a deťmi, zaniká možnosť tvorby kultúrnej kontinuity či tradície. Priestorový rozmer kultúry je azda komplikovanejší, do popredia sa dostáva zväčša problém identity kultúry, ktorá má predstavovať vlastne jej špecifickosť, individuálnosť. Oveľa menej sa zdôrazňuje problém súžitia kultúr, ich vzájomná komplementárnosť a premennosť. Kedysi som písal o „bunečnom“ charaktere kultúry, ktorá vlastní – podobne ako bunka – polopriepustný obal. Ten jej na jednej strane zaručuje identitu v čase, na druhej umožňuje komunikáciu s okolím, pričom obe tieto charakteristiky sú pre jej prežitie rovnako nevyhnutné. Problém kultúrnej identity je takisto biologickým problémom – rôznosť kultúr predstavuje plodný činiteľ. V tejto súvislosti ma však napadá ešte jedna asociácia: psychiater Kępiński kedysi upozornil na paradox, že svet myšlienok, ktorý človek chápe ako svoj najvlastnejší majetok, je vlastne v obrovskej miere výtvorom jeho komunikácie s prostredím, výtvorom informačného metabolizmu, kým skutočne vlastným, nezameniteľným svetom človeka je svet biologických signálov, svet bolesti a rozkoše, ktorý má človek tendenciu chápať ako súčasť animálneho dedičstva. Podobne aj kultúra je predovšetkým výsledkom informačného metabolizmu, je dialógom, v ktorom vznikajú hybridné, syntetické kvality. Preto nie je paradoxom odpoveď, že naša vlastná kultúra môže vzniknúť len v tomto procese kultúrnej hybridizácie. Kultúrna identita je podobný fantóm ako osobná identita. Prisaháme na ňu, no dnešný stav nášho vedomia ani zďaleka nie je totožný s včerajším, hoci našu minulosť nechápeme ako minulosť niekoho iného. Ak chceme oplodniť európsku či svetovú kultúru, musíme predovšetkým prijať jej genetický fond. Musíme prijať a pochopiť permanentný dialóg Európy s vlastnou minulosťou, väzbu Európy na antické idey, ktoré formovali svet Európy. Gotický Paríž, renesančná Florencia či Amsterdam, baroková Praha, klasicistický Peterburg či Viedeň nesú v sebe myšlienky, ktoré sa zrodili v dávnych školách gréckej a rímskej antiky, a práve toto dedičstvo ich vo všetkej rôznosti spája. O vnútorné zdroje slovenskej kultúry sa netreba báť, sú vývojovou samozrejmosťou, no samozrejmosťou nie je osvojovanie si kultúrneho dedičstva Európy a možnosť realizácie tejto syntézy v domácom prostredí. Širšie kontexty znamenajú v kultúre širšiu verifikáciu a väčšiu oprávnenosť jednotlivých výtvorov. Podľa ľudí blízkych KDH je naším privilegovaným duchovným patrónom obraz slovenského katolíka 19. storočia. Niekde si písal, že aj z hľadiska dneška je to pre Slovensko kľúčové storočie. Prečo? – Idea slovenskej identity vzniká v 19. storočí, predovšetkým u Štúrovcov – napriek tomu, že to do nás hustili už v škole, je to pravda. Štúrovci – tento podľa slov Alexandra Matušku prvý slovenský orchester – mali jasné zámery, plány i činy. Položili základy našej novodobej kultúry, nielen lingvistické, ktoré ani zďaleka nie sú samozrejmosťou, ale aj morálne, politické i umelecké. Do politicky nepriaznivého prostredia zasiali nielen myšlienku národnej identity, ale aj národného spoločenského života, umenia i slobodnej občianskosti. Neboli len hŕstkou mladíkov, ktorá si v zahraničí osvojila výdobytky súdobej jazykovedy, filozofie, teológie a politických vied. Svoje myšlienky dokázali uskutočňovať – v inštitúciách i v umeleckých dielach, ktorými Slováci vstúpili do európskej kultúry. Riešili pritom prastaré problémy. Viac ako tisícročie po Bedovi Ctihodnom či šesťsto rokov po Dantem nahradili v poézii antickú časomieru prízvučným systémom. Myšlienka inšpirácie ľudovou poéziou nadviazala na Herderovu a Brentanovu iniciatívu, Sládkovič nám vo svojej Maríne priniesol ideály Ficinovho renesančného novoplatonizmu, jeho dialóg s antikou zodpovedá talianskym renesančným aktivitám či analogickým snahám Friedricha Hölderlina na pôde nemeckého osvietenstva, dielo Janka Kráľa môžeme chápať ako gigantickú variáciu byronizmu, Hodžova Matora sformulovala svet archetypov, ktorý možno prirovnať k homérskemu svetu či k fínskej Kalevale. Hodža, Chalupka, Sládkovič, Kráľ, Botto boli nielen tvorcami romantickej poézie, ktorú možno bez akejkoľvek skromnosti postaviť vedľa diel Puškina, Lermontova, Mickiewicza, Słowackého či Máchu a Erbena, ale táto poézia bola tým jediným médiom, pomocou ktorého mohli formulovať a šíriť svoj životný program v čase politickej neslobody. Jediný problém je, že si to sami dostatočne neuvedomujeme – na novoplatonizmus v slovanskej poézii nás musel upozorniť Patočka, poéziu Janka Kráľa do svetového kontextu nastolil Roman Jakobson, o existencii veľdiela Matory som sa dozvedel len nedávno vďaka Joanne Goszyńskej, ktorá prirovnala postavenie Hodžu v slovenskej poézii k postaveniu Norwida v poľskej poézii. Hoci iniciatívy štúrovcov neboli ani zďaleka jednotné, ich spoločné ciele vytvorili nosné základy neskoršieho vývoja smerom ku kľúčovým hodnotám – slobody, práva a zodpovednosti Azda už treba len upresniť, že to neboli katolíci, ale protestanti. Slovenský intelektuálny život nesie v sebe jeden paradox. Ak niekto niečo naozaj chce, musí začínať od začiatku. Nenadväzuje sa, ale zvyčajne stále iba začína. Takáto kultúra osamelých bežcov však dlhdobo deprimuje. Mal si svojho učiteľa, ku ktorému sa dnes hlásiš? – Slovenský intelektuálny život je preplnený hlúposťami a zbytočnosťami. Nespomeniem si, že by sa nejaká verejná debata predstaviteľov kultúry točila okolo niečoho iného ako peňazí, ktoré nie náhodou v Tylorovej definícii kultúry absentujú. Masmediálne šírený vzor politika-idiota si naši intelektuáli veľmi rýchlo osvojili a postavili do svojho hodnotového systému na čelné miesto. Predstava projekcie budúcnosti bola odstránená ako prežitok komunizmu – pravdepodobne aj egyptské pyramídy či Homérova Odysseia nevznikli plánovaním, ale na báze voľného trhu. Strata budúcnosti pritom nesúvisí s odstránením komunistických prežitkov, ale s jednoduchým faktom, že treba správne využiť nekontrolované príležitosti, ktorých pôžitky môžu ďalšie voľby ukončiť. V oblasti kultúry už dávno fungujú tzv. „poradcovia“, ktorí majú vytvoriť zdanie spoločenskej komunikácie. V skutočnosti aj oni realizujú princípy idiotokracie, osobné záujmy sú u nich zakaždým až na prvom mieste. Rozprávka O troch grošoch hovorí nielen o probléme kultúrnej a životnej kontinuity, nové poznanie viedlo kráľa Matiáša k vyhnaniu parazitujúcich radcov. Neustále nové začiatky sú naším osudom, keďže idiotokracia zabezpečuje budúcnosť výlučne pre vlastné gény. Spoločenský záujem nie je totožný so záujmami straníckych aparátov – aj to je dedičstvo komunizmu, ale táto perverznosť nikomu neprekáža. Slovenský film umrel – nie je to preto, lebo sa nevytvorili funkčné možnosti jeho financovania, ale preto, lebo naše elity ho nechcú. Aj tu došlo nielen k strate tisícok pracovných príležitostí, ale predovšetkým k strate remesiel, ktorých súčinnosťou film vzniká. Kontinuitu si uchovávajú tie oblasti kultúry, ktoré nijako alebo len veľmi málo súvisia s činnosťou štátnej správy. Budeme mať murárov či automechanikov, nebudeme mať klaviristov, huslistov či strihačov filmu a režisérov. To je skutočnosť, bez ohľadu na to, či to niekoho deprimuje alebo nedeprimuje. Ešte za komunizmu mi Kamil Peteraj povedal, že podľa Machiavelliho je spoločnosť, ktorá si neváži svojich učiteľov a lekárov, odsúdená na zánik. Školu som nikdy nemal rád a to, že dnes učím, je iste trest boží. Nositeľom myšlienky kultúrnej totožnosti je však práve škola a práve škola je aj jediné miesto, kde môže vzniknúť pozitívny patriotizmus. Je len samozrejmé, že sa hlásim k učiteľom, ktorí kládli základy našej domácej, ale aj európskej a svetovej kultúry. Svoju dosiaľ najväčšiu skladbu som venoval práve Jánovi Ámosovi Komenskému. Prečo však učiteľ či úcta k nemu tak často chýba? – Spomeniem tu kauzu „Alexander Moyzes“, ktorého možno označiť za nášho „učiteľa hudby“. Moyzes doniesol z Prahy na Slovensko kompozičné remeslo, postavil slovenskú skladateľskú školu, patril k zakladateľom slovenského koncertného života, slovenského symfonizmu i všetkých profesných inštitúcií – Slovenskej filharmónie, Vysokej školy múzických umení, Syndikátu skladateľov. Ja sám som v skladbe jedným z posledných žiakov Dezidera Kardoša, ktorý bol jedným z prvých žiakov Alexandra Moyzesa. Učiteľ Moyzes, ktorý postavil základné kamene našej hudobnej kultúry, je dnes – eufemicky povedané – zabudnutý. Nedávno dokonca v rozhlase zrušili naplánovaný koncert, na ktorom mal Peter Breiner, Moyzesov posledný žiak, uviesť premiéru Moyzesovej 8. symfónie, nesúcej podtitul 21. 8. 1968. Neúcta k zakladajúcej osobnosti vyústila do aktuálnej neznalosti, nielen societa, ale ani absolventi skladby dnes netušia, kto to Moyzes bol, pričom od jeho smrti uplynulo len dvadsať rokov, a ani toto okrúhle výročie nezabránilo zrušeniu spomínaného koncertu. Prečo je to tak? Lebo v celom verejnom živote vyhráva hlúposť, arogancia a bezbrehé grobianstvo, ktoré sprevádzajú činnosť domácej idiotokracie. Kultúra sa nedá stavať bez osobností a bez úcty k osobnostiam minulosti, idiotokracia preferuje neosobnosti; našou slovenskou konštantou je, že pozitívne výkony bývajú negatívne zhodnocované, aby príliš netrčali a neukazovali malosť malých výkonov. Všetka kultúra je výsledkom práce šikovných rúk, riadených čistou mysľou. Závistliví intrigáni kultúru nerobia, ale ničia úmerne možnostiam, ktoré im spoločnosť poskytuje. Hudbu, ktorú máš rád, pochopí len málokto, pričom často hovoríš o integrujúcej funkcii umenia, teda opaku privátnej záľuby. Ako by mal vyzerať zmysel skladania hudby pre túto spoločnosť? – Umenie je podľa výroku môjho učiteľa Jána Albrechta „najväčším darom, ktorý dáva človek sebe samému“. Svet umenia a svet moci sú navzájom disjunktné, umenie azda vypravuje ľudí na to najodvážnejšie dobrodružstvo, dobrodružstvo poznania seba samého. Hoci je individuálnou výpoveďou, jeho korene sú kolektívne a azda tento spoločný zdroj umenia spôsobuje, že jeho správa je prenosná, osvojiteľná v poznávacom procese. Umenie je komunikáciou a hoci nás teórie informácie a teórie komunikácie v 20. storočí zavalili vyratúvaním predpokladov úspešnej umeleckej komunikácie, azda najkrajšie vyjadril spoločenskú pozíciu umenia práve romantický filozof Karol Marx v článku Peniaze: „Ak predpokladáš človeka ako človeka a jeho vzťah k svetu ako vzťah ľudský, môžeš lásku vymeniť len za lásku, dôveru len za dôveru atď. Ak chceš mať pôžitok z umenia, musíš byť umelecky vzdelaným človekom; ak chceš mať vplyv na iných ľudí, musíš byť človekom, ktorý pôsobí na iných ľudí naozaj podnetne a povzbudivo. Každý z tvojich vzťahov k človeku – a k prírode – musí byť určitým, predmetu tvojej vôle zodpovedajúcim prejavom tvojho skutočného individuálneho života. Ak ľúbiš, no tvoju lásku neopätujú, t. j. ak tvoja láska ako láska nevyvoláva zasa lásku, ak svojím životným prejavom ako milujúci človek nevieš sa stať milovaným človekom, tak je tvoja láska bezmocná, je nešťastím.“ Aký sen by si chcel v tomto živote ešte naplniť? – Moje sny sú azda najmä pracovné, chcel by som mať dosť sily na uskutočnenie dávnych plánov. Keďže sa však náš rozhovor točil okolo problémov verejného života, tak by som zakončil želaním, aby sa kultúra stala vzťahovou rovinou aj pre politiku – a teda aby aj v našej politike začali pôsobiť pozitívne osobnostné vzory. Náš svet je vo veľkej miere výtvorom politiky 20. storočia, v ktorej mal svoje nezastupiteľné miesto nielen Hitler či Stalin, ale aj Martin Luther King a Gándhí. Sny Martina Luthera Kinga i Gándhího stáli za uskutočnenie. S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky