Netreba siahodlhé historické výklady – stačí pripomenúť, že Nemecko a Rakúsko už vyše sto rokov považujú (Západný) Balkán sa teritórium svojich zahraničných záujmov. V roku 1914 to boli práve tieto dva štáty, ktoré práve voči Srbsku rozpútali vojnu, z ktorej sa zakrátko stala prvá svetová. O necelých 30 rokov neskôr to bolo opäť Nemecko (ktorého súčasťou bolo aj pohltené Rakúsko), ktoré prinieslo do tejto časti Balkánu vojnovú skazu a nemecká armáda má na konte osobitné zločiny voči Srbom, ktorý tvorili kostru organizovaného odporu voči okupantom. Napokon, bolo to opäť Nemecko (opäť jednotné, silné, veľmocenské), ktoré sa pred všetkými poponáhľalo uznať samostatné Chorvátsko, čo bolo nie náhodou vnímané najmä ako protisrbský krok. Dnes Nemecko na Balkáne pokračuje vo svojej „rozdeľovacej“ politike a nekompromisne presadzuje, aby Srbi prišli o Kosovo.
Falošný dôvod odmietnutia
Hoci takýto výpočet nemeckých protisrbských rozhodnutí pôsobí na prvý pohľad tendenčne, je pravdivý. Belehrad je od nástupu demokratickej vlády po páde Miloševičovho režimu pod neustálym nemeckým tlakom, ktorý vyvrcholil 9. decembra na summite v Bruseli. Napriek nespornému úsiliu srbskej vlády Angela Merkelová nevyužila unikátnu príležitosť otočiť „kormidlo dejín“ a z historického hľadiska jedinečne podať Srbom nemeckú pomocnú ruku. Naopak, postavila sa na čelo politikov, ktorí Európanom dokazujú, aká protirečivá a bezzásadová môže byť „európska zahraničná politika“. Nemecká kancelárka šmahom ruky zhodila všetky ústupky, ktoré Belehrad voči (neraz neférovým) požiadavkám z Bruselu urobil a mimoriadne arogantným spôsobom sa vysmiala všetkým, ktorí sa v neľahkej pozícii usilujú srbskú verejnosť presvedčiť, že budúcnosť ich krajiny je len v Európskej únii. Dnes sa ukazuje, že takéto odkazy z EÚ sú neúprimné a nie Srbi, ale zjavne Nemci či Rakúšania v skutočnosti nechcú, aby sa Srbsko stalo príslušníkom veľkej európskej rodiny.
Do oči bijúci je najmä bezprostredný „dôvod“ Merkelovej a Faymanovho rozhodnutia. Majú ním byť zranení nemeckí a rakúski vojaci okupačných síl v Kosove, ako výsledok stretov so srbskými civilistami. Vyčítať to srbskej vláde je to isté, ako keby srbská vláda brala na zodpovednosť kabinet Ivety Radičovej za krádeže, ktorých sa dopustia vojvodinskí Slováci s našim občianstvom v Kovačici alebo Báčskom Petrovci. Vláda v Belehrade síce môže kosovských Srbov vyzývať, ale nemá na nich žiadny administratívny dosah. Je vrcholom nemeckého a rakúskeho cynizmu najprv ukradnúť Srbom časť ich územia, vyhnať odtiaľ akúkoľvek srbskú štátnu moc a potom požadovať, aby s tamojšími obyvateľmi urobili poriadok.
Keď šéf rakúskej diplomacie Michael Spindelegger „vyzval Srbsko, aby zistilo a potrestalo útočníkov“, asi nebol úplne pri zmysloch. Veď je to práve Rakúsko (ako aj Nemecko), ktoré uznalo samostatnosť Kosova. Vyzývať jeden štát, aby robil poriadky s obyvateľmi a na území iného štátu je prisilná káva aj pri dnešnej medzinárodnej realite zasahovania veľmocí do suverenity iných štátov a je to aj celkom prekvapivé od predstaviteľa štátu, ktorý sa stal solidarity hodnou obeťou zasahovania v mene ochrany „súkmeňovcov“ na území iného štátu. Ak je podľa Rakúšanov Kosovo samostatným štátom, nech urobia poriadky v krajine jeho bezpečnostné orgány. Lenže tie to nie sú schopné urobiť – jedinou starosťou kosovských ozbrojených síl je terorizovanie a vyháňanie (nielen) Srbov s cieľom dokončiť už dávno začaté etnické čistky na tomto srbskom území.
Srbi sú obete, nie agresori
Ak by Kosovo bolo naozaj schopným samostatným štátom, nemuselo by existovať pod vojenskou kuratelou vojsk NATO, či „policajných“ jednotiek EÚ. Dnes nikto nepochybuje, že Kosovu žiadny vojenský útok zo strany Srbov nehrozí. Prítomnosť okupačných vojsk je však nevyhnutná, lebo inak by sa stalo Kosovo novou Bosnou – vláda v Prištine, na čele s ľuďmi o ktorých prepojení na medzinárodný organizovaný zločin niet pochybností, by rozpútala etnické peklo. Tisíce Srbov, Macedóncov, Chorvátov, Židov a Cigánov sa o nacionalistickej nenávisti Albáncov už presvedčili na vlastnej koži. Tí, ktorí v Kosove napriek brutálnemu násiliu a teroru stále zostávajú sú denne terčom útokom a ich prežitie je úplne závislé od nepretržitej ochrany ozbrojencov z NATO.
Zamlčovaná pravda je taká, že občasné výbuchy násilia zo strany Srbov na severe Kosova sú len zúfalou reakciou na neznesiteľnú situáciu, ktorá tam panuje a za ktorú nesú plnú zodpovednosť západné mocnosti, nevynímajúc Nemecko. Keď sa v roku 1999 rozhodli v rozpore s akýmikoľvek pravidlami medzinárodného práva zaútočiť na Srbsko s cieľom odtrhnúť od neho Kosovo (postoj k dnešnej srbskej vláde mimoriadne vážne spochybňuje oficiálny cieľ – odstrániť Miloševičov režim), úplne sa vykašľali na aspoň povrchnú analýzu toho, komu tým v Kosove dajú do rúk moc. Pritom už vtedy sme vedeli, že Kosovská oslobodzovacia armáda – so svojim nielen vojenským, ale aj politickým vedením – je v skutočnosti teroristická organizácia financovaná obchodom s drogami, ľuďmi, ľudskými orgánmi.
Berúc do úvahy tieto skutočnosti, berúc do úvahy etnický teror, ktorý Albánci v Kosove rozpútali a ktorému efektívne nebránia ani okupačné sily NATO a EÚ, berúc do úvahy politické plány albánskych lídrov na vytvorenie Veľkého Albánska (k čomu potrebujú odtrhnúť územia ďalších štátov), berúc do úvahy nedodržiavanie elementárnych európskych noriem na území Kosova vo vzťahu k menšinám (pod priamou gesciou EÚ a NATO!) a berúc do úvahy legitímny nesúhlas Srbov s odtrhnutím územia, na ktorom až do protisrbskej genocídy tvorili väčšinu obyvateľov – berúc do úvahy toto všetko bolo rozhodnutie summitu lídrov z 9. decembra odsúdeniahodné a v rozpore so všetkými politickými hodnotami Európskej únie.
Zlá správa pre Európanov
Navyše, rovnako, ako nezákonné a nelegitímne bombardovanie z roku 1999, je aj nepridelenie štatútu kandidáta veľmi krátkozraké a prinesie Západnému Balkánu ďalšiu destabilizáciu. Asi mesiac a pol po voľbách na Slovensku budú mať parlamentné voľby aj v Srbsku. Rozhodnutie Európskej rady výrazne posilní odporcov vstupu Srbska do EÚ a víťazstvo týchto síl poženie Srbsko (geopoliticky) ďalej na východ. A tam je dosť mocných štátov, z rôznych dôvodov nie práve priateľsky naklonených Európskej únii. Ja osobne si neviem predstaviť budúcnosť Srbska mimo EÚ, ale je mi jasné, že aj takáto alternatíva existuje. A dnes to nie sú Srbi, ale je to EÚ, ktorá tlačí Srbsko do takejto alternatívy. Ak sa však Srbsko stane antieurópskym priestorom, povedie to k (hoci len latentnému) násiliu v tomto regióne a takýto vývoj bude mať negatívne dopady na celú Európu. Posilnenie kosovských (drogových) mafií už pociťujú viaceré európske štáty.
Odmietnutie Srbska pritom nie je možné obhájiť žiadnymi oficiálnymi požiadavkami EÚ – Belehrad splnil všetko, čo od neho Únia požaduje systémovo i ad hoc. Žiadny z európskych lídrov predsa nemôže ako podmienku pre prijatie do Únie klásť súhlas s odtrhnutím časti legitímneho územia štátu, tobôž, ak sa udialo celkom zjavne v rozpore s medzinárodným právom. Ak sa napriek tomu časť európskych lídrov k tomu znížila, je to pokračovanie smutného príbehu degradácie EÚ ako nositeľa a medzinárodného šíriteľa humanistických a demokratických hodnôt. Z rozširovania EÚ spravila nemecká kancelárka neakceptovateľný zahraničný diktát.
Bohužiaľ, rozhodnutie európskeho summitu o Srbsku je zlou správou najmä pre samotnú EÚ. Nie preto, že by vo svojom „lone“ potrebovala Srbsko. Ale pre dôvody, z ktorých k rozhodnutiu došlo. Lídri totiž ukázali ignorovanie nielen vlastných prezentovaných zásad, ale aj verejnej mienky. Tak, ako ich v tomto prípade nezaujíma, čo a prečo si myslia radoví Srbi, nezaujíma ich ani to, čo si o ich iných politických (ekonomických, sociálnych) rozhodnutiach myslí verejnosť v členských krajinách. Odmietnutie Srbska je, bohužiaľ, ďalšou kapitolou úpadku hodnotovej Európskej únie. Preto nás – ktorí stále európskej myšlienke, európskemu zjednocovaniu a spoločnej európskej budúcnosti stále veríme – nesmie ani decembrový summit nechať ľahostajnými.
Autor je členom Výboru NR SR pre európske záležitosti (Smer-SD)
Ilustračné foto: Rock Cohen
