Náš osloboditeľ, otec vlasti

Pred pár dňami vyhlásila Občianska konzervatívna strana, že by bolo dobré postaviť pomník nášmu osloboditeľovi, otcovi vlasti. Aby sme predišli nedorozumeniam – Ronaldovi Reaganovi. Na tohto bývalého amerického prezidenta možno mať skutočne rôzne názory, no to nie je v tejto súvislosti až tak dôležité. Dostatočne zaujímavé je už aj to, že mu navrhli postaviť sochu. Otcovi našej slobody, komunistobijcovi, najamerickejšiemu Američanovi… Správa je to ako vystrihnutá z pol storočia starých novín – len meno by bolo, samozrejme, iné. Zdá sa, že každá doba má svojich staviteľov pomníkov. Nie len tých fyzických – keď sa pripravovala dôchodková reforma, prišiel nám ju pochváliť José Pinera, otec podobného experimentu v Chile 70. rokov. Čo na tom, že v tom čase zúrila v tejto krajine Pinochetova diktatúra, ktorá menila futbalové štadióny na koncentračné tábory pre politických odporcov. Pinera je živým pomníkom ekonomického neoliberalizmu (a výstražným príkladom pre jeho odporcov). Celý, na prvý pohľad smiešny, nápad stavať „novú generáciu pomníkov“ má však aj „temnejšiu stránku“. So staviteľmi totiž prichádzajú politici, ktorí chcú vlasté myšlienky (či ich absolútny nedostatok) a ambície obaliť do legitimity zvečnených akožeosobností. Hoci by ma veľmi prekvapilo, ak by sa bol niekto ochotný skutočne strápniť tým, že by nápad OKS realizoval, celkom dobre ho možno chápať aj ako ďalší príklad prenikania extrémistických myšlienok (tento krát neokonzervatívych) do maistreamovej politiky. Realisticky zmýšľajúcemu človeku je jasné, že Reagan bol, v lepšom prípade, veľmi kontroverznou osobnosťou. Človeku s kultúrnou a politickou skúsenosťou obyvateľa postkomunistickej krajiny je zas jasné, aké nebezpečné môžu byť nehybné sochy veľkých vodcov na námestiach. Niekto ale očividne potrebuje vytvárať nové ikony. S nedotknuteľnými ikonami totiž prichádzajú nedotknuteľné myšlienky. A s nedotknuteľnými myšlienkami ich nedotknuteľní predstavitelia. Demokracia by nemala mať rada pomníky lídrov. Rovnako by nemala mať rada mediálnu manipuláciu a zastrašovanie, verejné demonštrovanie policajnej moci, ktorá sa môže obrátiť proti všetkým s „nesprávnym názorom“, či obťažovanie nevinných ľudí políciou len preto, že nemajú „správne politické presvedčenie“. Náš prah citlivosti na podobné udalosti sa v poslednom čase veľmi znížil – možno kvôli presvedčeniu, že „aj tak nemožno nič zmeniť“, možno kvôli prostému preťaženiu starosťami o to, ako prežiť. V prostredí takejto letargie sa politická moc správa ako človek, čo nedokáže zvládnuť svoje vlastné ego a nestačí na pridelené úlohy – je stále viac paranoidná a demagogická. Paranoidná neochotou akceptovať iný názor a viesť diskusiu o vlastnej politike, demagogická skrývaním sa za „osobnosti“ a „teórie“, keď už dochádzajú argumenty.