Ján Čarnogurský , minister spravodlivosti SR
Zo svojho pohľadu hádam do jamy levovej – medzi členov Klubu nového SLOVA – vstúpil na januárovom stretnutí minister spravodlivosti, jeden z najsvojráznejších slovenských politikov, zakladateľ Kresťanskodemokratického hnutia a donedávna jeho dlhoročný predseda Ján Čarnogurský. V korektnej debate, ktorú miestami s humorom a niekedy so sarkazmom moderoval náš kolega, publicista Miro Procházka, sa iskrilo, padli aj tvrdšie slová a názory. Vo viacerých prípadoch, najmä pokiaľ išlo o zahraničnopolitickú líniu Slovenska, však našiel hosť so zväčša ľavicovým publikom spoločný tón. Hádam i preto odchádzal minister z bratislavského Domu novinárov bez hlbších škrabancov.
Aký ste mali vzťah s Gustávom Husákom?
– V 70. rokoch som pôsobil ako advokát v Bratislave v Justičnom paláci. Mali sme sekretárku, ktorá v 40. rokoch pracovala práve u Gustáva Husáka. Ten totiž prevzal Clementisovu advokátsku kanceláriu po tom, čo Vladimír Clementis emigroval do Anglicka. Spomínaná sekretárka si doktora Husáka vážila, mala ho rada, považovala ho za autoritu. Keď mi chcela polichotiť, tak povedala, že som taký dobrý advokát ako Husák. A mne to naozaj lichotilo.
Tykali ste si?
– Medzi právnikmi je taký zvyk. Nielen v tejto, ale asi v každej profesii starší jednoducho mladším tykajú. Mladší to považujú za prirodzené a povedal by som, je to tak trochu aj akceptácia v rámci cechu. Preto aj ja v živote uznávam takéto malé nezvyčajné pravidlá. S Husákom som sa však stretol jediný raz, a to keď som na Pražskom hrade skladal do jeho rúk sľub podpredsedu federálnej vlády 10. decembra 1989. Vtedy mi povedal: „Ja som ťa nedal zavrieť!“ A naozaj verím, že to tak bolo. Aj môj otec s ním vychádzal dobre. Neviem však, či si s ním tykal. No keď bol Husák zavretý za slovenského štátu, pani Husáková chodila za mojím otcom a intervenovala za manželovo prepustenie.
Boli ste jedným z mála politikov, ktorí sa zúčastnili na Husákovom pohrebe. Prečo?
– Bolo to z dvoch dôvodov. Po prvé: Gustáv Husák bol v roku 1945 predsedom Zboru povereníkov, čiže akoby mojím predchodcom vo funkcii predsedu slovenskej vlády. Druhý dôvod bol ten, že deväť rokov sedel vo väzení za slovenský buržoázny nacionalizmus. Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov som sa stretol s Petrom Weissom na dovolenke v Papierničke. Vtedy som mu povedal, že podľa môjho názoru SDĽ, vlastne v roku 1990 ešte KSS, urobila chybu, keď vylúčila Husáka zo strany. Iste, bolo správne, že sa od jeho politiky dištancovali, no Husák bol súčasťou dejín KSS i súčasťou celých našich dejín.
Prečo máte taký veľký záujem o výstavu Stredná Európa okolo roku 1000?
– Ide totiž o výstavu viac politickú ako odbornú. Keďže je teraz v Mannheime, nedávno som si o nej v nemeckých novinách prečítal recenziu. Bolo tam napísané, že sa výstava koná pri príležitosti, keď sa Maďarsko, Slovensko, Česko a Poľsko uchádzajú o vstup do EÚ a touto výstavou ukazujú, že tu pred tisíc rokmi vytvárali akúsi vtedajšiu integráciu. Tým noviny poukazovali na historický oblúk, ktorý vytvára našu účasť na dnešnej európskej integrácii a logické vyústenie dejín. Táto výstava bola pôvodne len maďarsko-nemeckým projektom, ktorý mal ukázať, že Maďari a Nemci pred tisíc rokmi zakladali a vytvárali štruktúry vtedajšej Európy. Neskôr pribudli Poliaci a Česi, my sme dodatočne priskočili.
Výstava ukazuje, ako sa rodili národy a štáty v strednej Európe. Keby sme túto akciu vynechali ako pred štyrmi rokmi, vyzeralo by to, ako keby sme neexistovali. Preto je politicky dôležité, aby sme sa na tomto podujatí zúčastnili ako rovnocenní partneri, keď chceme byť rovnocenní aj v integrovanej Európe. Na našu účasť však existujú i nepolitické dôvody. Vystavené sú najcennejšie exponáty, aké zúčastnené národy majú zo svojich dejín. Výstava bude Slovensko stáť 60 miliónov korún. Najväčšou položkou je poistenie exponátov na štyri až päť mesiacov, počas ktorých budú na našom území. Každá výstava má svoje za a proti. Každý národ sa na nej chce zvýrazniť. Okrem toho dáva inšpiráciu pre budovanie základov štátu, vedomia štátnosti a našej rovnoprávnosti. Je smutné, že Slovenské národné múzeum dodnes nemá stálu expozíciu slovenských dejín. Práve teraz síce prebieha na Bratislavskom hrade výstava Cesta dejinami, ide však len o veľmi mierovo prezentované dejiny. Vystavujú sa v nej iba písomnosti a kroniky.
Prebieha akési kresťanské zjednocovanie. Začalo sa pred pádom newyorských dvojičiek alebo až potom?
– Ďaleko pred. Ak platí Huntingtonova zrážka civilizácií – a dvojičky skôr nasvedčujú, že platí, okrem toho tomu nasvedčuje aj bombardovanie Afganistanu – ja som tiež náchylný veriť, že platí kresťanská civilizácia. Usilujme sa však byť mieroví a priateľskí, snažme sa o dialóg, nie o zrážku civilizácií, no v zálohe majme aj varianty, ak by taká zrážka nastala. V takom prípade nech kresťanská civilizácia drží spolu, pretože je najsilnejšia. Tak to bolo aj po zrútení dvojičiek. Teraz sa zdá, že to nie je celkom tak…
Existuje nejaký prienik medzi ideológiou kresťanstva a ľavicou?
– Veľa ľudí sa tomu bráni, ale Huntington rozdelil civilizácie do ôsmich skupín. Jednu z nich nazval ako ortodoxnú a slovanskú. Zadelil do nej Rusko a všetko, čo je na východ od našich, poľských a maďarských hraníc. To znamená, že sa mu v tejto teórii črtal aj konflikt medzi ortodoxnou a západnou civilizáciou, kam zaradil aj nás, ktorí sme zväčša katolíci.
Akú úlohu zohráva medzinárodné právo v konflikte civilizácií?
– Čo mali Američania robiť po útoku na dvojičky? Keby nespravili nič, boli by smiešni. Urobili to, čo urobili. Dodržiavanie medzinárodného práva – to sú také reči intelektuálov. Dodržiavali únoscovia lietadiel nejaké právo? Kto nepreukáže silu, tomu dovolávanie sa medzinárodného práva nepomôže. Hádam malé štáty, tie sa môžu dovolávať nejakého práva. No ak platí zrážka civilizácií a ak by v tejto zrážke zvíťazil islamský svet, tak sa súčasné medzinárodné právo, ktoré je viac-menej vybudované na kresťanskom a európskom princípe, zmení.
Ste známy svojím odmietavým postojom k registrovanému partnerstvu homosexuálov. Myslíte to smrteľne vážne?
– Nedávno som ministrovi školstva Milanovi Ftáčnikovi povedal, že keď sa poslanci za SDĽ budú angažovať v problematike homosexuálov, tak za to budeme ich stranu hovadiť. S tým počítajte. Argumenty, prečo si myslím, že spomínané partnerstvo nemá byť, som už povedal. Viac ich nebudem rozvádzať. Tu nejde o otázku rovnosti. SDĽ ako niekdajšia revolučná strana – teraz to myslím v dobrom a historicky oprávnenom zmysle slova – akoby stratila svoju agendu a asi by ani nevedela vysvetliť, akú revolúciu chce. Mám občas taký dojem, ako by si ľavicoví demokrati hľadali súčasnú agendu v tom, ako sa zachováva zákonnosť, rovnosť príležitostí a všetky západoeurópske liberálne hodnoty. Ide však o umelo nabratú agendu. Choďte hovoriť robotníkom v Slovnafte, že treba partnerstvo homosexuálov. Uvidíte, ako vám na to zareagujú.
SDĽ predložila návrh na zmenu v privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu. Navrhuje odštátniť priamym predajom iba 24 percent jeho akcií a 25 percent dať na dôchodkové poistenie a reformu. Aký máte názor na predĺženie hranice odchodu do dôchodku?
– Po prvé, ak to bude naozaj potrebné, tak bude treba predĺžiť hranicu odchodu do dôchodku. Pretože tento štát to nebude schopný financovať. Súhlasím s tým, aby sa z privatizácie SPP financovali dôchodky či prechod na iný typ dôchodkového systému. Urobme to tak, že z výnosu predaja tohto podniku pôjde istá časť na tieto účely.
Čo bráni spolupráci kresťanských demokratov a socialistov na Slovensku? Veď v rámci členských krajín EÚ a NATO to funguje.
– Čím sa spoločenské konštrukcie vzďaľujú od reálnych, od životného štýlu reálnych zvykov a celkovo od života ľudí, tým viac sa stávajú intelektuálnymi výmyslami, sú slabšie a nevydržia. Teraz sedíme v peknej miestnosti, popíjame, je tu teplo, svetlo. Je nám zle? To sa ľahko hovorí a ľahko sa vymýšľajú nejaké konštrukcie. Spoločenské konštrukcie osvedčujú svoju silu v náraze s inými konštrukciami. Tam majú tendenciu vydržať náraz, prípadne ho vyhrajú len tie myšlienky, ktoré sú opreté o reálny život ľudí. A to spravidla takéto intelektuálske nebývajú. Šimon Peres v Bratislave povedal, aby do NATO vstúpila aj Čína. Neviem, či nespomenul aj Indiu. Lenže aj takéto vojenské spojenectvá sú najsilnejšie len vtedy, ak nie sú založené na nejakom intelektuálskom výmysle alebo na idei, ale na podobnosti života ľudí. Z tohto hľadiska možno porovnať životný štýl kresťanov, no i tých, ktorí už nechodia do kostola a tvrdia, že nie sú kresťania, ale na Vianoce kúpia svojej rodine darčeky. Záujmové spoločenstvo štátov, ako je Rusko, Čína a India, sa začne drobiť. Ako prvé odskočia, povedzme, India a Čína. Najdlhšie by podľa mňa vydržalo Rusko, EÚ a Amerika. Pretože ony predstavujú životný štýl daný kresťanstvom. Preto toto spojenectvo považujem za najsilnejšie.
Bolo napadnutie Juhoslávie porušením ľudských práv?
– Myslím si, že bombardovanie Juhoslávie bolo jednak porušením medzinárodného práva, jednak ho neschválila ani OSN. Povedzme si to otvorene: tu nastalo porušenie práva. Hovorme aj z hľadiska našich záujmov, z hľadiska toho, čo sa deje na Balkáne. Sú tam tri sily – Chorváti, Srbi a Albánci. Čo zodpovedá našim záujmom najviac, to je pre nás legitímna otázka.
Komu na Balkáne by sme mali najviac držať palce v tomto konflikte?
– Srbom a Chorvátom. Albáncom už menej. A takto si položiť otázku a takto dať aj odpoveď. Je to úplne legitímne. Národy sa nehanbia formulovať svoje záujmy.
Ako sa podieľajú občania Ruska na našej kriminalite? Naozaj preto zaviedla súčasná slovenská vláda vízovú povinnosť s touto krajinou, alebo si tým chcela iba šplhnúť v centrále NATO?
– Môžem vás ubezpečiť, že mne absolútne nezáležalo na tom, čo si kto v tejto súvislosti myslí o našom vstupe do NATO. Bol som sa nedávno lyžovať v Jasnej a tam ruskí turisti tvoria dôležitú súčasť klientely. Počul som aj o Slovákoch, ktorí zase pracujú v Rusku. Pre nich sa situácia sťažila, pretože obratom aj Rusi zaviedli vízum. Išlo jednoducho o oportunizmus. Neviem totiž, či u nás vôbec je vo väzbe alebo vo výkone testu nejaký ruský občan. Pravdepodobne nie. Vari nejakí Ukrajinci či Bielorusi. Vtip spočíva v tom, že naopak v Rusku odsúdili slovenského občana ako najatého vraha jedného Rusa.
Aký ste mali postoj k otázke deblokácií s Ruskom?
– Deblokovali sme spôsobom, že 80 percent hodnoty dostal štát a 20 percent väčšinou Devín banka. Išlo o mimoriadne výhodný pomer. Nik v okolí takéto výhodné ponuky nedostával. Bol som za to, aby Devín banka dostávala tieto zákazky alebo minimálne som nebol proti tomu, pretože to robila výhodne. Spôsob deblokácií, ktorý teraz letí a ktorý Česi použili, je presne opačný. Rusi sú na tom dobre z hľadiska kešu, lebo nafta stojí veľa. Aj Vladimir Putin vniesol poriadok do hospodárenia, a tak sa Rusi usilujú dlhy vyplatiť a, samozrejme, získať čo najvýhodnejší pomer. Preto ponúkajú síce keš, ale len 22 percent. Čiže miesto 80 iba 22 percent. To je pre nás nevýhodné, lebo nakoniec musíme predsa len nakupovať uhlie z Ruska alebo Poľska. Z Ruska je to vždy najlacnejšie, a ak by to bolo za deblokované peniaze, tak by to bolo štvornásobne výhodné. Nielen uhlie, ale aj plno iných vecí. Z tohto hľadiska vychádza úplne jednoznačne, že je pre nás výhodnejšie deblokovať tým štýlom ako doteraz. Keď prvýkrát téma deblokácií letela v médiách, tak viaceré články- najmä ak si pozriete denník SME – vyslovene hovorili: Skončime s Ruskom, radšej nech nás odkážu do Parížskeho klubu. To je hlúposť! A keby len to, je to aj podkopávanie slovenských záujmov. Preto vtedy mali deblokácie aj dimenziu udržania nitky stykov s Ruskom. Najbližších sto rokov sa nemusíme báť, že by bolo také silné, aby z nás urobilo svoj satelit či kolóniu. Keď tu máme Američanov a Nemcov a neviem koho všetkého ako investorov, tak je dobré, aby sme tu mali aj Rusov.
Možno právne chrániť podstatu a vyšší princíp? Aká je ich súvislosť?
– Vyšší princíp môže byť liberálny aj kresťanský. Za jeden som, za druhý nie. Možno si vašu otázku vysvetlím trochu po svojom. Ešte v 20. alebo 30. rokoch minulého storočia napísal Iľja Erenburg reportáže zo Slovenska. Napísal, že sa Slováci mentalitou najviac podobajú Rusom. V Rusku je známa veta, ktorá teraz v nejakej ankete v roku 2000 vyhrala: Neusilujte sa pochopiť Rusko rozumom, Rusku treba veriť. Keď v súčasných slovenských médiách čítam alebo počúvam ľudí, aké to je u nás zlé, ako to nevieme robiť a jedno s druhým, neviem to vyvrátiť. Vecne sa to však ani vyvrátiť nedá. Potom len zostáva: Nesnažme sa pochopiť Slovensko rozumom, Slovensku treba veriť. A hádam ešte takto: Neusilujme sa zlepšiť Slovensko totálne, ale zlepšiť čosi, čo je v našom dosahu.
Aký je váš vzťah k dedičstvu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a vojnovému slovenského štátu?
– Začnem od vzťahu k slovenskému štátu a hádam i Ľudovej strane všeobecne. KDH nie je pokračovateľom alebo dedičom jedného ani druhého. Z tohto hľadiska sa nemusíme, ani sme necítili potrebu sa vyslovene ospravedlňovať za politiku slovenského štátu. Druhá téza je tá, že v takom sociologickom zmysle KDH nesie mnoho prvkov dedičstva alebo nástupníctva v tom zmysle, že nás volia prevažne katolíci a vidiecke obyvateľstvo. Mečiarovci vedú tam, kde kedysi HSĽS. KDH nesením prvkov dedičstva sa poučilo aj z chýb HSĽS. A tie neopakujeme. Zatiaľ čo HZDS tým, že sa necíti dedičom spomínanej strany, si poučenie nezobralo. A robí presne tie chyby, alebo mnohé z chýb ako HSĽS. Čiže toľko všeobecne. Viacerí sme sa k jednotlivým aspektom politiky HSĽS a slovenského štátu vyjadrili negatívne. Sám som v roku 1987 podpísal list odsudzujúci deportáciu Židov.
Prečo ste navrhli Jána Mikuša na štátne vyznamenanie?
– Je v záujme Slovenska skončiť studenú občiansku vojnu medzi povstalcami a ľudákmi. Mikuš musel utekať pred komunistickou bezpečnosťou, ktorá ho chcela zatknúť. Pritom bol vedúcim protokolu ministerstva zahraničných vecí, takže iba úradníkom. Takí boli mnohí. Veľmi dôležitým momentom v našom rozhodovaní bolo, že Slováci, ktorí takmer 50 rokov žili v exile, bojovali za slovenskú vec. Nejakým spôsobom im treba dať signál, že si to ceníme. Preto sme navrhli Mikuša. Ale pre nás je komunizmus rovnako zločinný systém ako fašizmus. Koľkí bývalí komunisti dostali štátne vyznamenanie, hoci v bývalom režime zaujímali vyššie postavenie ako Mikuš za slovenského štátu. Kto o tom hovoril? Je to presne ten istý spôsob uvažovania ako pri udeľovaní víz s Ruskom. O komunizme budeme mlčať, tam je to jednoducho dovolené.
Prečo má byť nedeľa dňom voľna, aj pokiaľ ide o obchody?
– Nenamýšľajme si, že všetko vieme, že racionálny spôsob uvažovania je vrcholom ľudského myslenia. Ak je nedeľa posvätný deň, verím, že to má niečo do seba. A nie je dobré to rušiť. Aj keď niekto neverí v Boha, povie si – všetko vo vesmíre si neviem vysvetliť, nik si nevie všetko vysvetliť. Z tohto dôvodu si myslím, že posvätný deň máme svätiť. Naša civilizácia sa vlastne sústreďuje okolo nedele.
Odpojí sa v nedeľu aj internet?
– Internet je zábava, takže to asi nie.
Možno aspoň tá erotickejšia časť.
– Tú erotickú najskôr používali Američania. Sledujem americké médiá a tam sa najvážnejšie diskutuje o tom, ako budú trestaní tí, ktorí na internet dávajú napríklad pedofíliu.
Čo doteraz bránilo prijatiu zákona o Súdnej rade, s ktorou ráta už novela ústavy? Nevplýva to na neefektívnu prácu slovenskej justície?
– Justícia pracuje. Pravdaže, sú v nej aj nedostatky. Nebudem to tu radšej relativizovať. Od predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina som nepočul ani jeden konkrétny návrh na zlepšenie práce justície. Iba taký, že treba na súdy poslať penzionovaných sudcov, ktorí by pôsobili ako inšpektori. V zákone o Súdnej rade urobili veľa zmien poslanci v parlamente. Napríklad v Čechách táto inštitúcia ešte stále nefunguje. Predošlý minister spravodlivosti ČR ho síce navrhol, ale v parlamente jeho návrh neprešiel. Aj terajší minister Jaroslav Bureš, keď prinesie nejaký zákon o zmenách v justícii do českého parlamentu, tak sa ho poslanci, najmä za ODS, pýtajú, ako konkrétne zlepší prácu justície. A pokiaľ nevie priamo odpovedať, tak mu ho neprijmú. Musím konštatovať, že Súdna rada je dobrý orgán nezávislej justície. Ale jej 18 členov bude rozhodovať o prekladaní sudcov, o ich povyšovaní a iné. Som zvedavý, ako dlho to bude trvať, kým takýto mnohočlenný orgán rozhodne. No ak občan podá sťažnosť na súd a spor by dlho trval, tak som zvedavý, ako by Súdna rada vybavila tisíce sťažností ročne.
Ste za to, aby majetkové priznania museli podávať aj rodinní príslušníci sudcov?
– Keď je taká veľká nedôvera voči súdom, sú obviňované z korupcie, tak sa usilujeme čo najviacej obmedziť ich možnosti. Uvažujme teoreticky. Keby sudca prijímal úplatky, tak ich, samozrejme, nedá do svojho majetkového priznania. To by bolo krikľavé. Je lepšie majetok napísať na manželku alebo manžela, keby tí nemuseli podávať takéto priznanie. A to je najjednoduchší spôsob ako prípadný nepoctivý zdroj majetku ukryť. Lebo dávať ďalej, už nie manželovi, manželke, to už je niekedy riskantné. Niekde sa to vráti, niekde nie. Snažíme sa takto čo najviac upchať dierky, ktorými by korupcia mohla prejsť. A nechápem, prečo sa doktor Harabin proti tomu stavia.
Nie sú odchýlky medzi právom a spravodlivosťou veľmi veľké?
– Ale to ani teoreticky nie je. Starorímska definícia práva je jus est ars bonum et ekvum. Ekvum je právo, zákony a bonum je to dobré, ktoré tam musí prísť, lebo inak by zákony zničili a svet by zanikol. Veď Francúzska revolúcia vytýčila proti feudálnej bezprávnosti heslo: ústava a zákony, presne za istý zločin, istý trest. Veľmi rýchlo Francúzi zistili, že to bolo oveľa horšie ako feudálna bezprávnosť, pretože sudca musí niekedy aj povedať: Urobil si to, ale dám ti menej. Existovali odchýlky – napríklad pri dopravných nehodách. Keď som bol mladý advokát, tak v 70. rokoch slovenský najvyšší súd mal zásadu, že keď je pri dopravnej nehode niekto usmrtený, tak vinník musí byť nepodmienečne odsúdený. Potom prišiel ponovembrový liberalizmus a tieto veci sa vybavovali na základe osobných vzťahov so sudcami. Napríklad Smerekova dcéra pri autonehode zabila človeka a dostala za to len peňažný trest. Teraz však na Najvyšší súd SR podávame vždy sťažnosť pre porušenie zákona, keď pri smrteľnej dopravnej nehode nebol udelený nepodmienečný trest.
Vytýčil pápež pre Slovensko úlohu pokatoličenia Ruska?
– Najzaujímavejším by som sa zdal, keby som na túto otázku povedal, že na ňu neodpoviem. Ale ja odpoviem. Keď som bol v roku 1999 v Paríži na kurze francúzštiny, kde sme čítali aj články z rozličných tamojších časopisov, tak v jednom písali, ako Rusi dobre pozerajú na Francúzsko, priam si padajú navzájom do náručia. Rus tam vypočítal, čo všetko obdivujú na Francúzoch. Povedal, že každý Rus má túžbu sa aspoň raz vyspať s Francúzkou. Poďme však k problému rusofilstva na Slovensku. Ubezpečujem vás, že v Rusku naozaj pôsobí niekoľko desiatok slovenských kňazov, misionárov a katolíckych aktivistov veľmi úspešne. Keďže Rusi a Poliaci viedli niekoľko vojen, tak Poliakov berú automaticky s určitou nedôverou. Slovákov nie. A preto tam naši misionári majú veľmi dobré pole pôsobenia. Mimochodom, je tam jeden neobyčajne schopný slovenský kňaz Fidermak zo Svitu a predtým zo Spišského Štvrtku. Úžasný farár a kňaz. Kde príde, tak tam vybuduje kostol alebo aspoň faru. Vo Svite postavil v roku 1990 asi za polroka jeden kostol a za ďalší polrok druhý a potom ešte veľkú faru. Teraz postavil katedrálu v Novosibirsku a ešte niekde na Sibíri a chystá sa do Číny.
Hlavný slovanský národ sú Rusi. Nech sa budeme tváriť akokoľvek západniarsky, sme Slovania. Keby sme sa pokúšali popierať našu podstatu, tak nás to dovedie do schizofrénie. Preto nás s Rusmi vždy bude niečo spájať a keby sme to chceli roztrhnúť, tak roztrháme svoje vnútro. A veľmi oslabíme svoju politiku, svoj štát, svoju kultúru. Jednoducho, všetko. V diele Zrážka civilizácií Huntington kategorizuje rozličným spôsobom takzvané roztrhnuté národy, ktoré patria do jedného civilizačného okruhu a majú v sebe prvky iného civilizačného okruhu. Napríklad Mexiko. Asi aj my sme roztrhnutou krajinou. Náboženstvo máme západné, ale sme Slovania. Tento náš vnútorný rozpor sa stráca. Keď nebudú krajiny kresťanskej civilizácie spolu, no budú sa deliť na západné a východné kresťanstvo, tak sa naša rozpoltenosť vyostrí a veľmi nás bude oslabovať. Jednoducho, tak nás dejiny vytvorili a toto musíme iba rešpektovať – povedal by som – v pokore prijať tieto danosti našej národnej a historickej existencie a hľadať v nich východisko.
Keď interpretujete naše dejiny, tak vždy, keď sme s Rusmi nejakým spôsobom lepšie komunikovali, tak sa nám aj lepšie vodilo. Napríklad v revolúcii v roku 1848 – veď nebyť ruského zásahu v rámci Svätej aliancie, tak vyhrajú Maďari. A celý maďarizačný tlak na nás by sa začal o 30 rokov skôr. Zoberte si prvú svetovú vojnu. Nebyť účasti Ruska, tak Nemecko a Rakúsko nie sú porazené a prakticky Československo ani nevznikne. Rovnako v druhej svetovej vojne. Nielenže sa potom obnovili hranice Slovenska, ale ešte mu pribudlo bratislavské predmostie. Nebyť rozšírenia bratislavského predmostia po vojne, tak nemôžeme dokončiť vodné dielo Gabčíkovo. Takže vidíte, ako sú dejiny prítomné aj v prítomnosti i v budúcnosti. Nebyť účasti Ruska na vytváraní európskej rovnováhy, tak tu už nie sme. Z nej ťažíme. Napriek tomu, že nechceme byť ruskou kolóniou a nechceli sme byť satelitom Sovietskeho zväzu. Veď ja som sa dostal pred novembrom 1989 do basy za to, že som chcel organizovať kladenie vencov pri príležitosti výročia 21. augusta. Neupadajme do druhého extrému – ísť proti Rusku a klaňať sa Západu.
Aký vzťah máme mať s Ukrajinou?
– Slovensko v tejto veci asi nemôže veľmi lavírovať. Nebolo by v našom záujme zaťažiť si vzťahy s Ukrajinou. Od tohto sme mali ísť preč, absolútne sa na tom nezúčastňovať. Nemôžeme totiž zabrániť Amerike, aby na Ukrajine podporovala, koho chce. Musíme sa držať mimo toho.
Čo bude podľa vás po jesenných parlamentných voľbách?
– Pre mňa voľby nie sú problém. Viem si predstaviť riešenie, ktoré by žiadnym spôsobom nezvýšilo napätie na Slovensku. Počúvame signály zo zahraničia, že keď HZDS a Vladimír Mečiar budú vládnuť, tak je so Slovenskom koniec. Už vzhľadom na moje postoje k NATO, ktoré som dávnejšie formuloval, si iste viete predstaviť, že na mňa takéto signály až tak veľmi nepôsobia. KDH by na jednej strane mohlo priniesť asi relatívne najvyšší stupeň legitimity do nejakého vládneho zoskupenia národnej jednoty. Schematicky povedané – aby som vás trochu pošteklil – tak pravdepodobne ešte viac ako SDĽ. Na druhej strane by si KDH postavilo striktné podmienky, za ktorých by do vládnej koalície išlo a jedine pri ich splnení by bolo schopné vniesť legitimitu.
Aké by mali byť tie podmienky?
– Museli by byť v rovine právneho štátu. To znamená, že Ivan Lexa by bol postavený pred súd a keby bol odsúdený, musel by ísť do basy.
Budete v povolebnej vláde ministrom zahraničných vecí?
– Budúca vláda niekedy v októbri, približne do mesiaca po parlamentných voľbách, bude postavená a bude spínať ruky, chodiť po kolenách, aby Slovensko o tri mesiace vzali do NATO. Viete si ma predstaviť v takom postavení?
Keby dali kresťanským demokratom rezorty, ktoré krívajú – ako je kultúra, školstvo či zdravotníctvo – máte predstavu, čo by ste s nimi urobili?
– O všetkom mám pomaly predstavu. Keď som bol po dopravnej nehode, vyše dvoch mesiacov som chodil po zdravotníckych zariadeniach. A tam mi lekári hovorili, aké jednoduché je urobiť poriadok v zdravotníctve. V prvom rade by tu mali byť len tri veľké nemocnice – v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach, potom niekoľko okresných nemocníc a na nižšej úrovni ambulancie. Teda treba nielen redukovať počet lôžok, ale ponechať len spomínané tri nemocnice, ktoré by boli špičkovo vybavené. Oveľa by to zlacnilo prevádzku zdravotníctva. Teraz vás ako ľavičiarov poštengrujem – bol som v Banskej Bystrici, kde je veľká Roosveltova nemocnica a ešte jedno súkromné zdravotné stredisko. Tam po piatich minútach človek zistí, o čo lepšie funguje ako štátne zariadenie. Napríklad cétečko majú aj v Roosveltovej nemocnici i v zdravotnom stredisku. To sa často kazí a je na to špecializovaná firma, ktorej však treba, samozrejme, vždy za opravu zaplatiť. V štátnej nemocnici na to často nemajú peniaze, a tak býva cétečko mimo prevádzky.
A čo kultúra? Podporili by ste pre zmenu týždenník Kultúrny život?
– Kultúrnemu životu by som miliónovú dotáciu asi nedal. Na Slovensku chce každý vydávať svoj časopis, takže ich už niekoľko je. Domino fórum, SLOVO, Kultúra, Literárny týždenník, Kultúrny život… Kto chce, nech si vydáva. Ale ministerstvo kultúry by malo povedať, že bude finančne podporovať iba dva takéto kultúrnopolitické týždenníky. A v rámci nich sa prirodzeným spôsobom vykryštalizajú dva názorové tábory. Každý z týchto časopisov nemôže byť úzko ideologicky a politicky orientovaný. Musí mať isté spektrum. Tým, že budú dva, bude aj polemika, súťaž, bude všetko. A zároveň sa tie peniaze účelným spôsobom vynaložia.
Aký máte vzťah k slovenským novinárom?
– Mal som bohaté skúsenosti, no nas nedogoňat…, keď niekedy slovenskí, ale aj českí novinári prichádzali so mnou robiť rozhovor. Teraz budem hádam impertinentný. Českí sa spravidla lepšie pripravovali. Prišli za mnou s otázkou: Pred rokom ste povedali toto a toto, tak čo vy na to teraz? Usilovali sa ma nachytať na hruškách. Ale aby sa im to podarilo, tak si vytiahli informácie. U slovenských novinárov som to nepozoroval. Hĺbka ich otázok siahala iba štyri dni dozadu.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Martina Pavlíková
