Univerzita Komenského (UK) v Bratislave bude nútená v krátkom čase prepustiť administratívnych pracovníkov. Trnavskej univerzite hrozia problémy so mzdami a nedostatkom učebníc, Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici už teraz ukončenie len nedávno otvoreného zimného semestra.
To je len čiastočná bilancia našich vysokých škôl v súčasnosti. Prečo sa tak stalo? Kto je vinný? Kto pomôže? V období, keď Mečiarova vláda otvárala nové univerzity (Trnava, Banská Bystrica, Trenčín), pýšila sa tým nielen ministerka školstva Eva Slavkovská, ale aj katolícka cirkev. Samozrejme aj mestá boli hrdé na svoju Alma mater. Potešili sa i mnohí neúspešní uchádzači o vysokoškolské štúdium, pretože otvorením nových možností štúdia sa bez väčších komplikácií stali vysokoškolákmi. Vtedy pravdepodobne nikoho nezaujímalo, že ich študijné výsledky sú iba priemerné, ba často i podpriemerné. Novootvorené školy samozrejme vyžadovali neveľké investície. Vláda ich mala, vláda ich dala. Peniažky sa rýchlo rozkotúľali do nových škôl a na tie staré, ktoré mali nielen na Slovensku, ale i v zahraničí isté meno, sa jednoducho pomaly a v tichosti zabudlo.
Bývalá vláda sa často a rada nazývala vládou skutočných Slovákov, obhajujúcich záujmy svojho národa. Práve prízvukovanie tradícií, kultúry a neustále poukazovanie na bohatú históriu slovenského národa pomáhalo odvádzať pozornosť od aktuálnych problémov. Fakt, že UK je najstaršou a najuznávanejšou univerzitou na Slovensku, im asi unikol. V opačnom prípade by jej vláda už dávno poskytla finančnú pomoc. Mečiarova hra nebola o vzdelávaní či uchovávaní a ctení si histórie, ale jeho zámer bol úplne iný. Akumuláciou študentov v Trenčíne a Banskej Bystrici, v krajských mestách s najväčšou podporou HZDS, mal pravdepodobne v úmysle získať pod svoje krídlo okrem dôchodcov aj slovenskú mlaď. Jeho zámer prekazili voľby. Mečiar odišiel z politickej scény ako vodca, ktorý verí v návrat do politického života. Odišiel v čase najväčšej slávy, hoci bola štátna kasa takmer vyrabovaná.
Nástupom Dzurindovho kabinetu sa dlhodobo podkopávané ľady pohli a krajina sa akoby jediným úderom boxera položila na lopatky. Nielen školy, ale aj ostatné rezorty sú dnes prázdne ako ústa starej ženy. Dzurindovci doposiaľ nepriniesli sľubovanú volebnú zmenu, a tak nečudo, že svojich voličov sklamali. Naopak, sympatizanti opozície nadobúdajú ešte väčšie sebavedomie a presvedčenie o správnosti svojho politického smerovania ako doteraz. Váhaví voliči sa k nim celkom určite pridajú, pretože súčasný stav krajiny neveští nič dobré. Ak sa nič nezmení, tak budú voliť zmenu, ktorá tu už bola. Zmenu, ktorá sa volá Mečiar. Slovenský národ pravdepodobne potrebuje vodcovskú oporu, silnú a nekompromisnú osobnosť. Človeka, ktorý urobí v krajine poriadok. Adolf Hitler vo svojom diele Mein Kampf hovorí, že masy ľudí sú podobné žene, ktorá nechce mať po boku slabocha, ale muža schopného svoju družku nielen chrániť, ale aj viesť, kontrolovať a korigovať jej kroky. Ale hádam preto sa Mečiar nemusí vrátiť.
Autorka je študentka Katedry žurnalistiky UK
