Nakupujte v mieste bydliska, podporíte lokálnych výrobcov. Slogan približne v tomto znení začal prednedávnom okupovať bilbordy na Slovensku a je pokračovaním výziev, ktoré sa snažia zastaviť Slovákov pred „nákupnou turistikou“ v blízkom zahraničí. Vyťahovanie národnej karty z peňaženiek občanov je obľúbená činnosť politikov azda na celom svete, a nielen v časoch krízových. Spomedzi slovenských sa už na túto tému vyjadril asi každý, kto dostal čo len trošku mediálneho priestoru. Ako väčšina politických návrhov, aj tento znie neuveriteľne jednoducho. Zdá sa, že stačí opätovne naštartovať reťazec: slovenský výrobca – slovenský predajca – slovenský spotrebiteľ a hospodárstvu sa bude dariť lepšie. Lenže tento reťazec je stále zriedkavejší. Dokonca aj vtedy, keď uveríme slovným spojeniam ako napríklad slovenská Kia.
V mieste môjho bydliska môže človek nakúpiť potraviny len v obchodných reťazcoch, ktoré vlastnia nadnárodné spoločnosti. V predajniach nikdy nechýba aspoň jeden plagát, ktorý nakupujúcich presviedča, že predajca je aspoň dvakrát slovenskejší ako slovenská Kia. V čase, keď postupne mizli malé obchodíky a krachovali poľnohospodári, časť politikov, ktorí dnes nepochybne nakupujú len na Slovensku a výlučne slovenské výrobky, vyhlasovala, že to najlepšie pre nás všetkých je liberalizácia obchodu aj výroby. To najlepšie, čo môžeme v potravinárstve urobiť, je, že sa staneme, rovnako ako v akomkoľvek inom hospodárskom odvetví, súčasťou medzinárodného trhu. Výsledkom je hegemónia obchodných reťazcov, zánik malých obchodov a živorenie prvovýrobcov. Opoziční politici preto dnes veľmi pripomínajú Jána Slotu, ktorý s úsmevom pózuje na skupinovej fotografii s vrcholným manažmentom Kie a zároveň vyhlasuje, že najväčší problém slovenských dejín spočíva v tom, že ho kedysi obsadila skupina malých, krivonohých, šikmookých, žltkastých ľudí.
Lenže na problematickom stave sa nič nezmenilo ani po vyhlásení vojny obchodným reťazcom súčasným premiérom. „Vojnové“ podmienky sa ničím nelíšia od tých mierových. Vláda totiž nijakým podstatným spôsobom pravidlá hry nezmenila.
Ak chce niekto naozaj podporiť lokálnych výrobcov, neostáva mu teda nič iné, len nakupovať priamo u nich. Kto má toľko času, aby mu nákup potravín na týždeň zabral niekoľko hodín? Ak by sa aj taký človek našiel, nebude ho to stáť len viac času, ale aj peňazí. A tu sa kruh uzatvára, pretože národnú kartu vidia v peňaženkách nanajvýš politici. Každý druhý, kto si ju otvorí, tam totiž nájde len kartu bankomatovú, ktorú mu vystavila určite nejaká banka – nepochybne slovenskejšia než tie ostatné. A na tej karte má toľko rýdzo slovenských eur, koľko mu ich tam poslal jeho najslovenskejší zamestnávateľ, ktorý tu začal vyrábať kvôli investičným stimulom, nízkym daniam a lacnej pracovnej sile.
Málokedy majú (slovenskí) politici pravdu do tej miery ako v tomto prípade – naozaj len grobián a neznaboh nepodporí slovenské a miestne obchody a výrobcov, keď je to také jednoduché.
