Pochopeniu politických procesov v treťom svete často bráni fakt, že sa pri ich analyzovaní používajú kategórie vytvorené na popis európskeho (často dokonca západoeurópskeho) politického života. V iných prípadoch sú zas procesy v „modernom svete“ a v „rozvojovom“ popisované z dvoch rôznych hľadísk, pričom rozdielny prístup vedie k hodnotiacim záverom stavajúcim „modernú“ politiku európsko-severoamerického sveta nad „tradičné“ systémy ostatných krajín. Westfálsky mier sa konvenčne zvykne označovať ako medzník vytvárania európskeho „národného štátu“. Moment, od ktorého sa stáva centrálnym pojmom politickej filozofie „národná suverenita“. Západná Európa však v tom čase naebola uzavretý systém – v období, keď sa formovali európske „národy“ a „národné štáty“, keď sa princíp „národnej suverenity“ stával určujúcim pre medzinárodné vzťahy, rozširovali krajiny západnej Európy svoje koloniálne ríše v regiónoch Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky a Oceánie. Odopieranie suverenity „iným“ národom, pri akcentovaní suverenity národa vlastného tak vytváralo protiklad, ktorý sa musel prejaviť aj v rovine politickej filozofie. Spôsob definovania podstaty národa, procesu jeho vytvárania a jeho miesta medzi inými sociálnymi skupinami vo vtedajšom koloniálnom svete tak bol výslovne politickou otázkou, pretože z neho vyplývali aj názory na (ne)opodstatnenosť koloniálneho panstva ako takého. V tomto období môžeme hľadať korene dvojakého prístupu k popisu politickej reality v „moderných“ a „predmoderných“, či „tradičných“ spoločnostiach. Druhým dôležitým momentom vplývajúcim na vnímanie „národa“ a „štátu“ v rozvojovom svete bol rozpad koloniálnych sústav v druhej polovici 20. storočia. Oba vtedajšie ideologicko-mocenské tábory sa snažili získať politickú elitu nových krajín, či už z vojensko-strategických dôvodov, alebo „prestíže“. Ich snahy však často stroskotali na nepochopení „tretieho sveta“ a jeho politiky – nepochopení odmietnutia vidieť svet cez prizmu globálneho ideologického konfliktu medzi „Západom“ (liberálnou demokraciou, ži kapitalizmom) a „Východom“ (komunistickou diktatúrou, či socializmom), a neskôr nesprávnom vysvetlení fenoménu „nacionalizmu“ v rozvojových krajinách. „Civilizačná misia“ „Tu žijú levy“ – takto sa často na starých európskych mapách označovali územia mimo známeho sveta, plné skrytých nebezpečenstiev. Na, „kde žili levy“ neplatili zákony normálnosti, a tak tam mohli žiť trpaslíci, jazdci na pštrosoch, jednonohí ľudia, Amazonky, satyri… Predstavivosť stredovekých a ranonovovekých tvorcov máp bola vyjadrením strachu z neznámeho, no súčasne európskej tendencie (ktorú ranná geografia dotvárala) považovať svet mimo Európy (v politicko-kultúrnom, nie geografickom zmysle) za divočinu čakajúcu na civilizačnú misiu a jej obyvateľov za divochov, ktorých môžu vyhubiť, použiť alebo pretvoriť na ľudí. Jednou z podôb tohto myslenia bolo „bremeno bieleho muža“, o ktorom v 19. storočí hovoril R. Kipling. Bolo tiež spôsobom, akým sa európsky svet (a s určitým oneskorením aj USA) snažil zlúčiť dva protichodné procesy vládnuce v 19. a začiatkom 20. storočia – silnejúci vplyv liberalizmu v politickom myslení a praxi, ktorý hlásal rovnosť ľudí bez ohľadu na ich pôvod, a európsky (neskôr aj severoamerický) imperializmus, ktorý sledujúc hospodárske záujmy pokryl v 19. storočí celú Zem sieťou závislých a polozávislých území, čím popieral univerzálne uplatnenie liberálnych myšlienok. Definícia ľudskosti (ako zadávateľa „práva na ľudské práva“) podmienená postavením v globálnej sociálnej hierarchii bola zakrytá do rúška „civilizačnej misie“, v ktorej „biely muž“ prináša obete, aby povzniesol „farebných mužov“ na úroveň skutočného človeka. Dôsledky tejto „civilizačnej misie“ sú v krajinách tvoriacich súčasný „tretí svet“ citeľné dodnes. Hĺbku spoločenskej tranzície spôsobenej kolonializmom ukazuje fakt, že zatiaľ čo rozličné spoločnosti vstupovali do obdobia európskej koloniálnej nadvlády (vrátane kolónií, ktoré od 19. storočia získavali Spojené štáty) s rozličnými spôsobmi organizovania spoločenského a ekonomického života, na jeho konci už vykazovali mnohé spoločné črty. Zmeny sa netýkali len foriem organizácie moci (stranícky systém, hierarchická štátna byrokracia, a pod.), ale aj spôsobu, akým sa politické procesy vysvetľovali (a súčasne ospravedlňovali). Tak sa súčasťou politiky koloniálnych krajín stáva pojem „národ“ v jeho európskom chápaní. Do týchto zjednocujúcich kategórií sa mali vtesnať značne rozdielne spoločenské reality – krajiny vytvorené zlúčením spoločenstiev, ktoré nikdy neexistovali v spoločnom politickom útvare (a naopak rozdelením tých, ktoré spoločnú minulosť mali), ako to je vo väčšine štátov Afriky, krajiny, ktoré sa mohli odvolávať na staršiu politickú tradíciu, museli však pretvoriť „impérium“ na „národný štát“ (Čína, do istej miery India, Thajsko a pod.), krajiny vytvorené na troskách zaniknutých impérií (Blízky východ), atď. Konvergencia nebola iba výsledkom koloniálnej nadvlády (aj keď bola úmerná jej dĺžke a intenzite). Industrializácia a imperializmus spojili svet do jedného ekonomického a politického systému, ktorého vplyvom bola aj konvergencia spôsobu organizácie ekonomického a politického života v spoločnostiach. A tak, keď koloniálne spoločnosti získavali v druhej polovici 20. storočia (to isté platí pre krajiny Latinskej Ameriky v 19. storočí) formálnu politickú samostatnosť, „národ“ a „štát“ (a ich vzťah), v chápaní ako sa vytvárali v západnej Európe od začiatku novoveku, boli nevyhnutnou súčasťou uvažovania o politickej budúcnosti. Hierarchia Rozpad koloniálnej sústavy, ktorý sa začal v 19. storočí a prakticky sa zavŕšil v 70. rokoch 20. storočia tak neznamenal nijaký návrat k „starému poriadku vecí“. Súčasne neviedol k vytvoreniu medzinárodného systému postavenému na rešpektovaní liberálnych zásad, ktoré sú ešte vždy oficiálnou globálne dominantnou spoločenskou paradigmou. Kolonializmus definitívne geograficky rozšíril svetosystém, ktorý vznikol v Európe počas 16. storočia, na prakticky celý povrch Zeme a jednotlivé územia prepojil sieťou hierarchických ekonomicko-politických vzťahov. Koloniálnu nadvládu, ekonomicky a ideologicky neudržateľnú (možno tiež povedať „fyzicky a symbolicky“), nahradili iné spôsoby sociálnej kontroly. Postkoloniálne spoločnosti sa ocitli opäť pri základni renovovanej hierarchie ako (semi)periféria svetosystému. V politickom myslení a diskurze (odbornom i verejnom) v krajinách centra, ale i (semi)periférie, je tak ešte vždy časté rozdeľovanie sveta na civilizovanú (resp. vyspelú) časť a regióny, v ktorých „žijú levy“ – rozvojový svet, zaostalý svet a pod. Ekonomické a sociálne rozdiely medzi rozličnými časťami Zeme sú realitou, problematické sú však závery, ktoré sa z toho vyvodzujú. „Rozvojový“ svet sa považuje za tým či oným spôsobom „nedostatočný“ oproti „rozvinutému“. Spôsobom prekonania „nedostatočnosti“ je jeho „civilizovanie“ – proces, v ktorom prijme normy, hodnoty „rozvinutého“ sveta. To samozrejme neznamená, že neexistuje rozdiel medzi národom a štátom (pokiaľ ide o ich funkcie) v krajinách centra (teda „moderných“) a (semi)periférie (čiže „tradičných“, „rozvojových“). Sociálne prostredie nie je absolútnym determinantom rozhodovania sociálnych aktérov, stanovuje však rámec, v ktorého hraniciach sa interpretuje a hodnotí sociálna realita a v ktorom sa uskutočňuje politika. To sa týka aj národa a štátu a ich premietnutia do politiky. Vytváranie „národa“ a „štátu“ Na (ne)existenciu (politického) národa v predkoloniálnom období sa nazeralo a nazerá dvoma spôsobmi. Prvá skupina autorov považuje národ za úplne moderný fenomén (patria do nej niektorí marxistickí, ale aj liberálni autori teórie modernizácie, ako Ernest Gellner). Podľa nej nesiahal v predkoloniálnom období pocit identity ďalej ako za lokálnu, náboženskú, jazykovú či etnickú úroveň. Teritoriálny štát ako štruktúra, v rámci ktorej sa mohol politický národ vyvinúť, bol len čisto mocenskou konštrukciou, schopnou zhromažďovať, maximálne, obmedzenú lojalitu politikou patronáže. Druhá skupina autorov (patria k nej skôr ideológovia nacionalistických politických hnutí ako vedci) hovorí o starovekých koreňoch národa v južnej Ázii. Národ je podľa nich historickou entitou, ktorá sa postupne formovala v bojoch s vonkajším nepriateľom (moslimovia, Briti, hinduisti…). Pri oboch prístupoch je základným problémom ich statickosť. Ten druhý, v politickej vede menej pertraktovaný, je statický vo svojej povahe, národnú identitu chápe všezahrňujúco, strácajú sa v nej časové i priestorové variácie, čím je v podstate ahistorický. Prvý, a v tomto kontexte dôležitejší, prístup zas hovorí o stabilnej, v podstate nemennej spoločnosti, nad ktorú umiestňuje štát ako čisto politicko-mocenskú konštrukciu, výsledok schopnosti mocensky ovládnuť určité územie. Z toho by vyplývalo, že medzi jednotlivcami a štátom bol len čisto hierarchický mocenský vzťah bez spoločnej identity. Takýto pohľad však môže viesť k niekoľkým konceptuálnym problémom, z ktorých najdôležitejším je potreba vysvetliť podmienky vedúce k prudkej zmene, ktorá v poslednej tretine 19. storočia urobila zo spoločností „neschopných“ tvoriť národ a pociťovať spoločnú identitu spoločnosť schopnú národného hnutia, ktorého požiadavky postupne prerástli do ambície mať samostatný štát, ako „najlepší spôsob, ktorým si môže národ spravovať vlastné záležitosti“. V tomto rozpore sa prejavuje dvojité videnie, ktoré Edward Said nazval pojmom „orientalizmus“. Na jednu stranu sa stavajú „tradičné“ formy spoločenskej identity, ktoré umožňujú jednotlivcovi cítiť lojalitu voči skupine definovanej niektorými spoločnými znakmi. Na stane druhej je zas „moderný nacionalizmus“, akosi racionálne odôvodnená príslušnosť k určitému národu. V skutočnosti však tieto dva pojmy popisujú dve podoby toho istého budovania národnej identity, národa – ako upozorňujú historici Bayly či Englund v 17. a 18. storočí, teda v období vytvárania najstarších „moderných“ európskych národov, štátnici i filozofi veľmi eklekticky miešali klasický republikanizmus (resp. „racionálny patriotizmus“) s apokalyptickým protestantským kresťanstvom, kultmi katolíckych svätých, záväzkami zo spoločných práv a korporatívnych slobôd, vernosťou k určitej dynastii či konceptmi „charizmy krajiny“. Cieľom bolo využitie starších identít na vytvorenie novej, z ktorej by mohol štát čerpať symbolický kapitál. Spôsob tvorby sociálnej identity v agrárnych spoločnostiach sa líšia od industriálnych (ktoré sa utvárali v európskych kolonizujúcich štátoch). Pre jednotlivca v agrárnej spoločnosti sa sociálna lokácia vytvárala poznaním toho, ako sa má jeho skupina, či už je to kasta, komunita alebo trieda, správať voči ostatným skupinám. V industriálnom svete má byť spoločenská pozícia omnoho viac výsledkom individuálneho konania. V skutočnosti platí, ako konštatuje B. Roy, že definujúcim sociálnym dôsledkom industrializácie je práve táto „dislokácia“ pracujúceho jednotlivca z jeho „tradičnej“ sociálnej skupiny (s predpísanými sociálnymi rolami) a jeho „oslobodenie“ pre trhovú ekonomiku. V skutočnosti si však musíme uvedomiť, že napriek tejto ideálnej predstave sa sociálna pozícia jednotlivca v industriálnej kapitalistickej spoločnosti stále určuje aj jeho príslušnosťou k „tradičným“ sociálnym skupinám, ako je pohlavie, rasa, národnosť, sociálno-ekonomický pôvod, a pod., akurát sa tento fakt zastiera mýtom individualizmu. Modernosť a predmodernosť Pre štáty (semi)periférie je charakteristické, že majú silne obmedzenú suverenitu, a to pre slabšiu ekonomickú bázu (keďže sa na ich území nachádzajú periférne časti komoditných reťazcov produkujúce nižšiu pridanú hodnotu), čo pre politickú elitu znamená menšie možnosti koncentrácie kapitálu a menšej schopnosti regulovať sociálnych aktérov (v dôsledku nižšej ohraničenosti a koncentrácie). Bývalý ghanský prezident, a politický teoretik Kwame Nkrumah to nazval neokolonializmom: „Esenciou neokolonializmu je, že štát, ktorý je mu poriadený, je teoreticky nezávislý a má všetky vonkajšie znaky medzinárodnej suverenity, v skutočnosti je však jeho ekonomický systém, a teda aj jeho politika, riadený zvonka. Metódy a formy tohto riadenia môžu naberať rôznu podobu. Napríklad v extrémnom prípade sú na pôde neokoloniáneho štátu umiestnené jednotky imperiálnej mocnosti a kontrolujú jeho vládu. Častejšie sa však neokoloniálna kontrola robí ekonomickými a monetárnymi prostriedkami.“ Z charakteru svetosystému zároveň vyplýva previazanosť a vzájomná podmienenosť procesov prebiehajúcich v štátoch centra a (semi)periférie. Vo „weberovskom“ poňatí sa tradičný a moderný štát odlišujú svojou efektívnosťou. Tradičný štát (sám o stupeň nad spoločnosťami zberačov, lovcov, pastierov, či poľnohospodárov, v ktorých sa v rámci spoločenskej deľby práce ešte nevyvinula špecializovaná skupina „vládcov“) má všetky základné prvky moderného štátu: politický aparát (špecializované inštitúcie, ktorých účelom je „vládnuť“ – uskutočňovať politické zámery a rozhodnutia predstaviteľmi politického aparátu), územie (oddelené hranicami od území iných štátov, či „územia nikoho“), právo na použitie sily (kodifikovaný systém noriem a špecializované inštitúcie, ktorých cieľom je používať silu v rámci daného systému noriem). V porovnaní s modernými štátmi mu však niektoré prvky chýbajú – podľa A. Giddensa sa rozdiely prejavujú v troch oblastiach. Prvou je suverenita: územia ovládané tradičnými štátmi nie sú tak presne definované, ako je to u štátov mo-derných. Skutočná moc ústrednej vlády klesá smerom od centra. Pojem suverenity (teda neodňateľného práva vlády na zvrchovanú právomoc na celom presne definovanom území) má v tradičných štátoch v porovnaní s modernými len malý význam. Druhým rozdielom je občianstvo, v zmysle spolupatričnosti, ktorú cítia občania so štátom (resp. jeho predstaviteľmi). V tradičných štátoch sa obyčajne týkala len vládnucej triedy, v moderných je väčšina obyvateľstva žijúca na území vymedzenom hranicami občanmi zdieľajúcimi spoločné práva a povinnosti a považujúcimi sa za súčasť národa. Posledným rozdielom je nacionalizmus. S týmto pojmom sa spája sám vznik moderných (národných) štátov. Definovať ho možno ako systém symbolov a presvedčení vyvolávajúcich pocit príslušnosti s danému politickému spoločenstvu. Podľa Giddensa ide o systém symbolov a presvedčení vyvolávajúci pocit príslušnosti k danému politickému spoločenstvu. Možno usudzovať, že týmto spoločenstvom je národ, ktorého existencia je tak jedným zo znakov štátu. Rozdiel medzi moderným a tradičným štátom je z klasického weberiánskeho pohľadu kvantitatívny, nie kvalitatívny – moderný štát má jasnejšie definované hranice, je viac zvrchovaný smerom dovnútra, oproti iným spoločenským formáciám pôsobiacim v tom istom priestore, opiera sa o pocit náležitosti u širšej skupiny obyvateľstva a tento pocit je schopnejší mobilizovať inkluzívnejším systémom symbolov. „Národ“ je jedným (zásadným) inkluzívnym symbolom, ktorým si štát zabezpečuje lojalitu ľudí. Vývoj od tradičného štátu k modernému, a tým aj vývoj národa diktuje vývoj materiálnych podmienok – zvyšujúca sa deľba práca a komplexnosť výrobných procesov zvyšuje zložitosť sociálnych vzťahov. Ich regulácia a koordinácia si vyžaduje efektívnejšiu štátnu moc, ktorá práve v dôsledku stále väčšej schopnosti ovplyvňovať život človeka musí hľadať legitimitu v inkluzívnejších systémoch symbolov. Ide teda v podstate o lineárny vývoj. Štáty a národy „tretieho sveta“ sú potom špecifickým variantom spájajúcim formálne prvky moderných a tradičných foriem organizácie spoločenského života. Zo špecifického spojenia modernity a tradicionalizmu – a napätia medzi nimi, majú potom vyplývať aj problémy štátov „tretieho sveta“ prejavujúce sa v politickej nestabilite. Čo znamená suverenita Ak aplikujme na Giddensovo rozlišovanie Bourdieho poňatie suverenity, môžeme povedať, že pretrvávajúce znaky tradicionalizmu sa v štátoch „tretieho sveta“ prejavujú nedostatočným stupňom vývoja „poľa moci“. Držitelia štátnej moci nemajú plnú kontrolu nad ostatnými kapitálmi a ich držiteľmi, nie sú schopní určovať úplne kurz výmeny medzi nimi. Dôvodom je, že pole moci je nedostatočne koncentrované a ohraničené – boj o spoločenskú kontrolu sa neodohráva len na úrovni štátu, ale aj mimo neho. V symbolickej rovine to znamená, že „národ“, ako centralizovaná kolektívna politická identita, nemá dostatočne hegemonistické postavenie nad inými kolektívnymi politickými identitami (etnická, náboženská komunita, regionálne identity, a pod.) Vnútorní a vonkajší sociálni aktéri tak môžu tieto identity efektívne využívať na oslabovanie štátu tým, že sú schopní spochybňovať legitimitu jeho požiadavky na zvrchovanú moc. Vznik štátu je spojený s procesom koncentrácie a ohraničovania pola moci. Z povahy svetosystému vyplýva, že proces koncentrácie a ohraničovania poľa moci je neukončený, a miera jeho zavŕšenosti klesá s rastúcou vzdialenosťou (len druhotne v zmysle geografickom) konkrétneho štátu od centra svetosystému. Koncentrácia a ohraničovanie vytvára v svetosystéme štruktúru poľa moci, ktorú môžeme popísať ako sieť vzájomne prepojených subpolí, z ktorých má každé svoje centrum. Ovládnutie tohto centra dáva sociálnemu aktérovi možnosť a oprávnenie regulovať ostatných aktérov v rámci vymedzených hraníc. Štát je práve touto „možnosťou a oprávnením“. Idea národa je zas jedným z nástrojov na ich získanie. Tento jav môžeme popísať bližšie pomocou Bourdieových kategórií fyzického a symbolického násilia. Fyzické násilie je proces regulácie vzťahov medzi jednotlivými sociálnymi aktérmi, predovšetkým prostredníctvom kontroly nad výmenným kurzom medzi jednotlivými formami kapitálu a práv k nim. Prejavom monopolu na fyzické násilie, ktorý si uplatňuje štát, je schopnosť poskytovať odmeny a dávať tresty. Pod symbolickým násilím treba chápať vytváranie kategórií myslenia spontánne aplikovaného aktérmi na sociálnu realitu. Cieľom symbolického násilia je premeniť ohraničené mocenské pole (teda hierarchicky usporiadaný systém mocenských vzťahov medzi aktérmi) na korpus (sociálna štruktúra, ktorá sa javí ako objektívna, a ktorá slúži ako klasifikačná schéma, nespochybniteľný princíp konštrukcie sociálneho sveta). Kamravova „legitimizácia“, či Midgalom popisované vytváranie „systému symbolov“ je potom práve procesom aplikácie symbolického násilia. S jeho pomocou sa vlastná existencia štátu kladie mimo oblasť pochybností. V Európe sa od 16. storočia presadzoval ako tento korpus práve národ, a túto prax rozšírila koloniálna expanzia aj do zvyšku sveta. Moderný štát je oprávnením na monopol na fyzické a symbolické násilie. Vďaka tomuto monopolu môžu sociálni aktéri, ktorí majú podiel na štátnej moci ohraničovať a koncentrovať pole moci, a to ako v rovine „fyzickej“, tak aj „symbolickej“. V súčasnom svetosystéme je spôsobom získania monopolu na symbolické násilie idea moderného národa, ktorá však súčasne stanovuje limity moci. Štát ako politický rámec V svetosystéme je štát inštitúciou, ktorej existencia je definovaná vo vzťahu k iným štátom. Medzištátny systém je rámcom, ktorý štáty definuje, a tým odlišuje moderný štát o iných spôsobov organizácie pola moci. Úloha, ktorú má štát zohrávať vo svetosystéme, je ukotvená v politickom diskurze i v normách, ktoré medzinárodný systém riadia – Organizácia spojených národov je predovšetkým zhromaždením štátov uznaných inými štátmi, resp. zástupcov národov (politicky uznaných), ktorých právo na štát je medzinárodne uznané. V štruktúrach OSN tak bola napríklad ukotvená OOP, ako „uznaný zástupca palestínskeho národa“, a až do polovice 90. rokov 20 storočia nebola žiadna organizácia zastupujúca Východný Timor. Palestína ako štát tak existovala politicky skôr, ako o nej bolo možné hovoriť fakticky, Východný Timor zas získal nádej na samostatnosť až v momente, keď sa stal medzinárodným problémom. Pokračovať by sa dalo ďalej – Demokratická republika Kongo je štátom, aj keď moc jej vlády mimo okolia hlavného mesta prakticky neexistuje. To isté platí o Somálsku. Na druhej strane, hoci majú regióny ako Severný Cyprus, kurdské územia v Iraku, jednotlivé regióny v Demokratickej republike Kongo, Somálsku a pod. všetky vnútorné znaky štátu – (pomerne) jasne vymedzené hranice, existencia mocenského centra, ktoré si (viac-menej úspešne) nárokuje mocenský monopol, inkluzívny systém symbolov podporujúci lojalitu obyvateľstva – nie sú medzinárodne uznané, preto nie sú štátmi. Nie je to však len formálne rozdelenie. Oddeľovanie štátov a „ne-štátov“ je na medzinárodnej úrovni podporované aj sankciami a incentívami: štáty môžu vstupovať do zmluvných záväzkov (žiadať o pôžičky, rozvojovú pomoc…), ich oficiálni predstavitelia požívajú určité výhody, smú sa (minimálne formálne) zúčastňovať na rozhodovaní o medzinárodnopolitických otázkach a pod. Výsledok týchto sankcií a incentív je vždy rovnaký – zvýhodňovanie skupiny ovládajúcej pole moci v štáte oproti skupine ovládajúcej pole moci v „ne-štáte“. Vplyvy globálneho prostredia na štát sú protichodné. Politickú superštruktúru svetoekonomiky tvoria formálne suverénne štáty, usporiadané do hierarchickej štruktúry, ich suverenita je však súčasne obmedzená. Znamená to, že svetosystém svojimi vplyvmi štát posilňuje a súčasne oslabuje (to znamená že zvyšuje i znižuje mieru, do ktorej je: a) možné vytvorenie monopolu na fyzické násilie, b) legitímne vytvorenie monopolu na symbolické násilie; zvyšuje a znižuje možnosť koncentrácie a ohraničenia poľa moci). Posilňovanie prebieha predovšetkým potvrdzovaním úlohy štátu ako hlavného (v niektorých prípadoch jediného) aktéra medzinárodnej politiky. Podstatou oslabovania je vytváranie mož-ností priamych, nesprostredkovaných cezhraničných kontaktov sociálnych aktérov z rôznych štátov, rozširovaním definície aktéra medzinárodnej politiky na jednotlivcov, či spoločenské skupiny, a obmedzovaním právomocí štátu voči sociálnym aktérom (napríklad medzinárodnou kodifikáciou ľudských práv). To súčasne znamená posilňovania i oslabovanie národa. Trvaním na nemennosti politických hraníc (tento princíp je porušený len výnimočne, v podstate vždy je to vysvetlené potrebou národného sebaurčenia) sa z národa stáva korpus – akoby prirodzená sociálna štruktúra slúžiaca na organizáciu politickej moci i klasifikáciu sociálnej reality. V nedokonale koncentrovanom poli moci sa však vždy môže prejavovať vplyv vonkajších (mimonárodných) sociálnych aktérov, prípadne môžu byť posilňované partikulárne kolektívne politické identity. Tým sa postavenie národa v symbolickej rovine oslabuje, a to v stúpajúcej miere od centra k periférii svetosystému. Nacionalizmus Medzi tradičným a moderným štátom teda nevedie čiara, ktorá by ich oddeľovala ako dve kvalitatívne odlišné reality. Súčasná podoba štátu sa vyvinula v reakcii na vývoj a rozširovanie svetosystému. Postupným vývojom vzniklo aj dnešné chápanie idey národa. Na príklade jej vývoja v Južnej Ázii sme si ukázali, že je výsledkom snahy držiteľov štátnej moci o dosiahnutie hegemónie v symbolickej rovine, a protichodnej snahy sociálnych aktérov o posilnenie vlastnej politickej moci (niekedy s cieľom získať štátnu moc), na čo je potrebné aj oslabenie symbolickej hegemónie. V období kolonializmu sa to prejavilo vývojom od tradičného k modernému patriotizmu, ako aj zápasu medzi snahami o vytvorenie proimperiálneho patriotizmu a rodiacim sa moderným nacionalizmom. Nacionalizmus, do značnej miery spoločný pre politické elity rozvojového sveta bez ohľadu na ich ďalšiu ideologicko-politickú (seba)identifikáciu (liberálne demokracie, autoritárske systémy jednej strany, atď.), tak vlastne nie nejakou jednotou ideológiou, ale predovšetkým snahou o symbolické ukotvenie štátu, a tým aj postavenia politickej elity, voči ostatným štátom a neštátnym politickým aktérom. Samozrejme, presná podoba a funkcia nacionalizmu závisí od špecifických miestnych podmienok. Pre krajiny trhané etnickými, náboženskými či lokálnymi identitami je tento oficiálny nacionalizmus často jedným z posledných (aj keď len formálnych) znakov existencie, a to dokonca aj v prípade, že sa s ním už identifikuje len práve vládnuca skupina. V krajinách, ktoré sa šplhajú po globálnom mocenskom rebríčku – ako je napríklad Čína – hrá inú, no rovnako dôležitú úlohu. Pre politickú elitu ponúka ospravedlnenie rastúcich sociálnych a regionálnych rozdielov, ktoré sú dôsledkom „modernizácie“ v rámci (a podľa pravidiel) súčasnej podoby globálnej ekonomiky, a súčasne vysvetlenie nevyhnutnosti zachovania existencie štátu a druhotne aj režimu. Kľúčové je pritom práve spájanie režimu a štátu – tým, že sa politická elita postaví do pozície garanta štátnej suverenity, môže akékoľvek útoky proti sebe interpretovať ako útok na štátnosť, samostatnosť a dovolávať sa tak omnoho hlbšieho rezervoáru lojality, než je len súhlas s režimom (či poslušnosť voči nemu).
