Čím sa meria blahobyt štátu a spokojnosť jeho občanov? Kúpnou silou občana, jeho zdravotno-sociálnou starostlivosťou či výškou HDP? Vôbec mi neprekáža, keď jedni majú hocičo. Skôr mi prekáža, keď druhí nemajú; nemajú na základné nevyhnutnosti, na veci dennej spotreby a všeobecne na zachovanie vlastnej dôstojnosti. Koľko percent obyvateľstva má byť štatisticky spokojných s vládnucou garnitúrou, aby sa dalo konštatovať, že vláda to robí naozaj dobre a pre národ? Možno s výnimkou Islandu, krajín Škandinávie, Luxemburska a Švajčiarska ľudia viac-menej reptajú na svojich reprezentantov vo vládnych štruktúrach celosvetovo. Prečo to tak je? Prečo sa záujem o voliča a snaha vypočuť si ochotne jeho vízie a prisľúbiť nápravu končí s vyhlásením výsledkov volieb?
Nie, máte pravdu, nekončí. Len sa načas odloží „ad acta”, aby sa po nej siahlo ako po zimníku pred sezónou, keď sa v menu začne opäť ponúkať predvolebný guláš. Stále dookola ten istý scenár, ktorý má jedinca skôr otráviť a odradiť od správy veci verejných. Ten však naivne čaká, že ako v Dobšinského rozprávkach dobro konečne aj v realite vykrúti zlu krk. Skutočnosť je zavše viac ako deprimujúca. Dlhodobo absentuje príťažlivá alternatíva a keďže „niet koho”, riadime sa tradične princípom menšieho zla. Prirodzene, smutné konštatovať, že žiadna z ponúkaných možností nie je pre občana prvou voľbou, len akási z núdze cnosť – a to už roky rokúce…
Tí, ktorým vlna rozčarovania a apatie zo strany voličov priniesla ministerské kreslá, sa až príliš podobajú predchodcom. Ba často ich aj v toľko dovtedy kritizovaných a zaznávaných veciach predčia. Uvedomujúc si krátkosť vlastnej životnosti pri koryte, ponáhľajú sa „zabezpečiť” a na občana a sľuby nezvýši čas. Je úžasné všímať, ako opozícia boxuje za voliča, kým sa po voľbách „nepremaľuje” na koalíciu… To sa potom samozrejme udeje aj opačným smerom. A tí, ktorí predtým mali páky, mohli a neurobili, si zrazu, keď ťahajú za kratší koniec, spomenú, po čom národ „pišťal” a bojujú, sľubujú, že keď budú vládnuť oni, bude to prioritou. Prečo nezaviesť vysvedčenie, kde zrkadlo v rovnici „Sľúbené = splnené“, nekompromisne vystaví mandát na ďalšie volebné obdobie. Ak sa niečo nenaplnilo, no pohli sa ľady, dá sa to tolerovať a prižmúriť oko. Inak, žiadne opakovanie ročníka, ale podrobný audit a čas skladania účtov. A parlament s vládou by „fachčili” ako Stachanovci na 130 %! A ak sa počas daného obdobia spreneverí a nereprezentuje záujem voliča, tak predčasný dekanský termín, zrušenie kontraktu a navždy dovidenia. Takto to predsa úspešne funguje v úspešných firmách, tak prečo to nepreniesť do politiky, keď to tam nie a nie fungovať?
No zatiaľ občan prichádza o ďalšiu ilúziu. Stratí nezmyselne štyri roky v úsilí vystúpiť na vysnívaný Olymp sociálno-právnej spoločnosti. Vyzerá to, že civilizovaného sveta sa v našich zemepisných súradniciach nedožijú nielen jeho vnuci, ale žiaľbohu ani pravnuci. Nemusíte súhlasiť, no zdá sa mi, že opoziční poslanci znesú vážnejšie kritériá a sú akčnejší. Spomeniem dvoch, tých, čo si toť nedávno vymenili, po menšom zemetrasení a voličskom extempore so sloganom „nech je sranda”, posty. Pokiaľ to obom do istej miery ako tak svedčí čoby spolujazdcom, volant by som ani jednému z nich rozhodne nezveril. Nemýlite sa, sú to presne tí, ktorí sa na smrť nenávidia, nevedia si prísť na meno a pritom robia paradoxne jeden druhému vlastnou politikou najlepšiu kampaň. Ako v Drakulovi, až zarážajúca neschopnosť druhého oživila a pozvala späť zo spoločenského záhrobia toho prvého. Z karu politickej mŕtvoly vstal ako bájny Fénix z popola. To, že niekto niekoho vystrieda, neznamená hneď, že nástupca je lepší. To len s predchodcom už národu naozaj došla trpezlivosť a v stave hlbokej apatie by zvolil hoci aj čerta. Ak niekoho nazvete zlodejom, nemôžete sa nechať prichytiť ani len s krabičkou zápaliek, keď vám nepatrí.
V Čechách sa pred časom pobavili na bilbordoch jednej z politických strán so sloganom „Budeme krást míň!” I keď to spôsobil „škriatok” a nebolo to vôbec zámerom, k pravde má dané heslo bližšie ako tí, čo tvrdili „Nejsme jako oni”. Otázkou je, či by zas neostalo len pri sľuboch…
(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)
