Napätie v Kosove vzrastá každým dňom

Štyri roky po zastavení vojnového konfliktu v Kosove sa do predovšetkým srbských a národnostne zmiešaných miest vkráda strach a smrť. Začiatkom augusta v meste Peč na západe Kosova boli zabití traja Albánci, niekoľko dní po incidente neďaleko albánskej dediny Ceranjska Reka pri meste Kosovska Mitrovica zastrelili pri výkone služby indického policajta UNMIK-u Satuša Menoša. K útoku na základňu vojska Srbska a Čiernej Hory v Dobrosine pri juhosrbskom meste Bujanovac v nedeľu 10. augusta sa priznala Albánska národná armáda. Napätie vyvrcholilo tri dni potom, keď na kúpuce sa srbské deti v obci Goraždevac na západe Kosova strieľal neznámy páchateľ. Dve z nich zahynuli a ďalšie štyri sú zranené. V priebehu dvoch týždňov prišlo teda v dvojmiliónovom Kosove o život šesť ľudí. Podľa podpredsedu parlamentu Kosova Olivera Ivanoviča sú tieto udalosti vyjadrením strachu albánskych extrémistov z toho, že sa ich sen o Veľkom Albánsku vzďaľuje a ostane nenaplnený. „Z Belehradu zaznieva jasné stanovisko, že Srbsko sa Kosova nevzdá. Srbskí politici sú čoraz častejšie partnermi pri rozhovoroch o budúcnosti autonómnej oblasti,“ povedal pre kosovské rádio Kontakt plus. Dôvodom teroristických útokov Albáncov je podľa neho aj skutočnosť, že 16. júla medzinárodný sud v Prištine odsúdil štyroch príslušníkov Oslobodeneckého vojska Kosova (UCK) za vojnové zločiny proti civilnému obyvateľstvu, resp. zabíjanie, bitie a mučenie kosovských Srbov a Albáncov. Štatút Kosova O budúcnosti juhosrbského regiónu by sa malo začať intenzívne hovoriť v septembri. Návrat k stavu pred príchodom Miloševiča k moci je nemožný. Na oboch stranách bolo priveľa vyliatej krvi, vypálených domov a zničených majetkov. Podľa niektorých albánskych predstaviteľov si polovica kosovských Albáncov vie predstaviť spoločný život so Srbmi, ďalšia tretina je plná nenávisti a stále schopná vrátiť protivníkovi všetko zlé z minulosti. Zvyšok tvoria ľudia, ktorým vyhovuje nejasná situácia, pretože len v nej môže naplno rozkvitať obchod s drogami a zbraňami. Srbi na otázku o svojich plánoch, budúcnosti Kosova a súžití s Albáncami nechcú odpovedať. Je ťažké pre nich žiť v strachu a neslobode, no ešte ťažšie odísť hľadať si nový domov. Kým je v Kosove UNMIK a KFOR väčšina z nich má aspoň zamestnanie. Všetky albánske politické strany, či už Demokratický zväz Kosova prezidenta Ibrahima Rugovu, Demokratická strana Kosova Hasima Thaciho alebo Aliancia za budúcnosť Kosova Ramuša Haradinaja vidia Kosovo ako samostatnú krajinu. To však v preklade znamená štát s čisto albánskym obyvateľstvom. Albánci nie sú ochotní vytvoriť multietnickú spoločnosť, v ktorej by v mieri mohli žiť príslušníci všetkých 24 národnostných menšín a etnických skupín, ktoré do konca deväťdesiatych rokov 20. storočia žili na tomto území. Srbskí politici akoby v poslednom čase rezignovali. Správu nad Kosovom má totiž prostredníctvom mierovej misie UNMIK OSN. Kým jej doterajší šéf Michael Steiner všemožne podporoval Albáncov, dávajúc Kosovu znaky štátnosti ako vlastné občianske preukazy, pasy, samostatné zmluvy s inými štátmi, Belehrad sa len prizeral, ako mu pomaly uniká moc nad územím. Predstavitelia politických strán, ministri a poslanci sa o Kosove často vyjadrovali ako o bremene – už za čias Tita bol najzaostalejšou časťou veľkej Juhoslávie. Po vojne sa zadlženosť len zvýšila a slabý priemysel skončil v slepej uličke. Prvý sa z apatie pozbieral predseda Koordinačného centra pre Kosovo a Metohiju Nebojša Čovič a kolegom odkázal, že „je nemysliteľné, aby sa vo verejných a neverejných vyhláseniach niektorého z oficiálnych predstaviteľov Srbska a Čiernej Hory, náhodou spoznala pochybnosť o udržaní súčasnej hranice krajiny“. Podľa jeho slov má byť v návrhu pripravovanej srbskej ústavy zakotvený aj článok o nemennosti hraníc Srbska a vyslovene zakázané zrieknutie sa Kosova. Kosovo za vstup do EÚ a NATO Tretím riešením otázky Kosova je možnosť, že Srbsko vymení Kosovo za rýchlejší vstup do euroatlantických štruktúr a masové investície do slabého srbského hospodárstva. Súhlas Srbska s osamostatnením sa Kosova by však určite vyvolal dominoefekt a mal nepriaznivý vplyv na krehký mier v Bosne a Hercegovine a Macedónsku. Nebojša Čovič a rastúci počet srbských politikov však túto možnosť absolútne zamietajú. Suverénnosť štátu má podľa neho prednosť pred separatistickými snahami menšinovej etnickej skupiny. Vo svojich vyhláseniach sa odvoláva na Záverečný akt prijatý na zasadnutí KBSE v Helsinkách v roku 1975, ktorý garantuje nemeniteľnosť vonkajších hraníc štátov, okrem prípadu, keď samy na to pristanú. To Srbsko zrejme nikdy neurobí. Aj Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 2001 Juhoslovanskú zväzovú republiku (Srbska a Čiernej Hory) za člena v dnešných hraniciach, uznajúc tak suverenitu JZR nad územím Kosova. Podľa návrhu Belehradu by 10 tisíc kilometrov štvorcových mohlo dostať širokú autonómiu v rámci Srbska. Tento návrh však neprichádza vôbec do úvahy pre Albáncov. Deklarácia o Kosove a Metohiji V utorok 12. augusta prijala vláda Srbska návrh Deklarácie o Kosove a Metohiji, ktorú podľa očakávaní prijme srbský parlament na svojom prvom septembrovom zasadnutí. Deklarácia definuje práva Srbska v Kosove v súlade s rezolúciou 1244 Bezpečnostnej rady OSN, zdôrazňujúc otázku ľudských práv všetkých obyvateľov regiónu a decentralizáciu Kosova. Jej prijatie nepríjemne prekvapilo albánskych politikov, pretože srbská vláda tak dala prvýkrát po dlhom čase jednotne najavo, že o Kosovo a jeho západnú časť zvanú Metohija mieni bojovať všetkými silami. Situácia v Kosove je napätá a strach je každodennou súčasťou života najmä nealbánskeho obyvateľstva. Nový šéf misie OSN Harri Holkeri, ktorý v uplynulom týždni prišiel do Kosova, povedal, že úloha, ktorá stojí pre ním, je najťažšia, akú v živote dostal. Obyvatelia dúfajú, že bývalý fínsky premiér bude pracovať pre mier a lepšiu budúcnosť. No predovšetkým dúfajú, že Albánska národná armáda spolu s Kosovskými obrannými jednotkami (teda bývalé zložky UCK) nezačnú, v prípade, že nedostanú nezávislosť, ofenzívu proti medzinárodným silám KFOR. Tá vojna by však mala katastrofálnejšie následky ako predchádzajúca. Či už bude Kosovo naďalej súčasťou Srbska alebo skončí ako nezávislý štát s cieľom pripojiť sa neskôr k Albánsku, najdôležitejšie je, aby mohli všetci jeho obyvatelia opäť slobodne žiť, pracovať a vzdelávať sa rovnako v Prištine, Kosovskej Mitrovici, Peči aj v Prizreni.