Namiesto oslavy televízny kar

Boli ste už na oslave päťdesiatky? Ak aj nie, okrem detí u nás každý vie, že polstoročie sa vždy považuje za udalosť, ktorú treba osláviť tak veľkolepo, ako sa len dá. Ak, pravda, oslávenec nie je ťažko chorý, či dokonca neleží na smrteľnej posteli. Spôsob, akým si 50. výročie svojho vzniku pripomenula televízia na Slovensku, sa však podobá práve oslave umierajúceho človeka. Väčšina jej divákov si dozaista ani nevšimla, že prvé televízne vysielanie sa z Bratislavy prihlásilo presne pred pol storočím. Naopak, takmer týždeň čo týždeň sa dozvedáme o pravej tvári ďalšieho z oslavovaných pravicových „reformátorov“. Je až neuveriteľné, ako veľmi sa podobajú ich príbehy i výsledky ich pôsobenia. Veľkolepé reči o systémových zmenách, na prvý pohľad obdivuhodná nekompromisnosť pri „bolestivých, ale potrebných opatreniach“ (prepúšťanie, rozpočtová reštrikcia), stratégie rozvoja v podobe vzdušných zámkov, obrovská podpora v najväčších médiách. Potom nasledovalo odmietanie kritiky a kritikov, netransparentné rozhodovanie doplňovala absencia akejkoľvek diskusie o alternatívach a po ich odchode sa začali odhaľovať, chyby, nedostatky, finančné a majetkové prechmaty oprávňujúce podozrenia z premysleného rozkrádania. História Rybníčkovho šafárenia Človeku sa ani nechce veriť, že by konzervatívna politická orientácia takého Rudolfa Zajaca na jednej a Richarda Rybníčka na druhej strane bola iba náhodou ich jednou zo spoločných čŕt. A že by tie ďalšie neboli dôsledkom práve tejto. Rybníček prirýchlo podľahol presvedčeniu o vlastnej neomylnosti a výsledkom jeho šafárenia je televízia, ktorá sa už nenachádza len vo finančnej a materiálovo-technickej, ale aj v totálnej programovej kríze a kríze identity. SLOVO už vlani upozorňovalo, že spôsob hospodárenia, ktorý vtedajší generálny riaditeľ zaviedol, je absolútne netransparentný, umožňuje vynakladať milióny, ba desiatky miliónov bez akejkoľvek kontroly, a akýchkoľvek reálnych možností v tejto oblasti bola zbavená i Rada STV. Zopár bojovníkov na čele s terajším ministrom kultúry Marekom Maďaričom či neskôr hercom Mariánom Slovákom nemalo proti zglajchašltovanej väčšine najmenšiu šancu. Verejnosť bola opíjaná rožkom, zatiaľ čo zopár vyvolených na čele s Marcelom Parom sa podľa všetkého opíjalo miliónovým kšeftami. Rybníček sa dnes nemôže zbaviť morálnej zodpovednosti za tento stav a dúfajme, že ho neminie ani trestnoprávna. Jej vyvodenia však možno len ťažko očakávať od človeka, ktorý si síce bezcharakterne robí imidž na Rybníčkov úkor, ale vo všetkom s ním donedávna „chodil“. Branislav Záhradník sa ukazoval nielen ako pravá ruka svojho šéfa a jeho verný spojenec, ale navyše nie je žiadny nováčikom ani v politike, ani v biznise. Nemožno veriť, že o šafárení vo vedení televízie, do ktorého patril, nemal ani potuchy. Všetko, čo sa okolo STV dialo, nekriticky obhajoval a do poslednej chvíle sa Rybníčkovmu a Parovmu vyčíňaniu nevzoprel. Do bodky to platí aj o odmietaní šéfa STV dať televíznej rade relevantné podklady na posúdenie viacerých obrovských finančný operácií. Kópie rozdeľovania odmien Rybníčkovi vernému manažmentu B. Záhradníka usvedčujú, že svojím pôsobením vyvolával oprávnenú spokojnosť generálneho riaditeľa televízie. Verejnosť sa pritom práve v tom istom čase dozvedela o nejednom prípade, keď človek pozitívne hodnotení za svoje výkony musel z STV odísť krátko po tom, čo R. Rybníčkovi prezentoval svoje výhrady a kritické názory o rozhodovaní manažmentu. Ak čosi také zažil Peter Stano, určite by sa tomu nevyhol ani B. Záhradník. Treba ďalší dôkaz, že mlčal „ako voš pod chrastou“? Záhradníkovo vyčíňanie Branislav Záhradník naozaj nemá právo stáť, bárs aj dočasne, na čele tejto televízie. Aj jeho konanie vážne poškodzovalo verejnoprávny charakter STV. Rovnako ako R. Rybníček si aj on zamenil pôsobenie manažéra verejnoprávnej televízie s hudobnou či hereckou superstar. Neraz sa viac než v súvislosti s plnením si pracovných povinností objavoval v správach a reportážach z rôznych „párty“ alebo bulvárnych príspevkoch o súkromí hviezd. Na obrátkach to nabralo po zverejnení vzťahu s finalistkou prvej série SuperStar Martinou Schindlerovou. Pritom v čase, keď tento vzťah ešte tajil, hrubo zneužil svoju manažérsku funkciu. Aby vyvrátil „bulvárne reči“, nechal do (mimochodom, aj podľa vedenia STV ľahko bulvárnej) relácie Blesk nakrútiť reportáž, ktorá mala „nezmyselné reči“ o tom, že so Schindlerovou niečo má, vyvrátiť. V reportáži oduševnene tvrdil, že s mladučkou hviezdičkou žiadny vzťah nezačal, aby onedlho nato v bulvárnej tlači priznal pravý opak. Jasne sa tým prihlásil k Rybníčkovej téze o „mojej“ televízii. Nikita Chruščov po svojom nástupe spustil bezprecedentnú kritiku svojho predchodcu, ale stalinizmus zo sovietskej spoločnosti a špeciálne politiky nevykorenil. Ako by mohol, keď bol roky jeho aktívnym „účastníkom“, ba budovateľom. Iba naivný človek by si mohol myslieť, že po „výmene“ Rybníčka Záhradníkom sa situácie nebude opakovať. Terajší „poverený riaditeľ“ nie je zárukou ani dôslednej nápravy skazy, ktorú po sebe zanechal posledný šéf STV, ani dôsledného prešetrenia, odhalenia a dôsledného potrestania vinníkov spomedzi jeho vlastných kolegov z Rybníčkovho manažmentu. Hanebná spomienka V takejto situácii minulotýždňová päťdesiatka slovenského televízneho vysielania, bohužiaľ, nebola dôvodom na oslavu. Ale napriek všetkému rozhodne bola príležitosťou na bilanciu a najmä pripomenutie si toho najlepšieho, čo má televízia na Slovensku za sebou. Najmä preto, že zatiaľ to nevyzerá, že by aspoň niečo z toho najlepšieho mala ešte pred sebou. STV však toto výročie využila len na to, aby opäť ilustrovala hlbokú priepasť medzi ňou a Českou televíziou. Darmo by ste očakávali archívny výber množstva programov, ktoré majú aj po rokoch viac priaznivcov ako mnoho terajších relácií. Darmo by ste očakávali celodenné tematické vysielanie na Dvojke, ktorá je určená aj na takéto príležitosti. STV namiesto toho ponúkla jeden „odfláknutý“ akože zábavný strihový program na úrovni piatej cenovej skupiny. Namiesto ucelenej retrospektívy, ktorá by mala hlavu a pätu a najmä nejaký badateľný dramaturgický zámer, pozliepali autori v štýle piate cez deviate hocičo, čo v archívoch (asi narýchlo) našli. Keďže spravodajstvo je stále považované za výkladnú skriňu televízie, nebolo vari prehnané očakávať, že uvidíme aj autentickú spravodajskú reláciu. „Retro show“ však ponúkla jej štylizovanú karikatúru, ktorá síce asi dvakrát bola aj smiešna (v dobrom zmysle slova), ale viac by sa ako samostatné skeče hodila do relácie typu S.O.S. A keďže hlavnými účinkujúcimi boli práve jej protagonisti, ktorí aj z časového hľadiska dostali dominantný priestor, je zjavné, že išlo o zámer. Lenže divákom vnucované zosmiešňovanie celej doterajšej televíznej tvorby z Bratislavy, Banskej Bystrice a Košíc, akoby sme neboli schopní vlastného úsudku, bol veľmi zlý zámer. Ale najväčšou hanbou je, že STV si nedokázala vyrobiť ani len jediný vlastný program k svojej päťdesiatke. Lebo aj „retro show“ za peniaze koncesionárov a daňových poplatníkov externe vyrobila cudzia produkčná firma, ktorá dodáva programy pre každú televíziu, ktorá si zaplatí. Spôsob, akým si STV pripomenula 50. výročie, bol síce otrasný, ale zároveň plne charakterizoval stav, v akom televízia vstupuje do ďalšej „päťdesiatročnice“. Vyzerá to tak, že na jej záver už nenájde v archívoch vlastnej tvorby materiál ani na polhodinový spomienkový program. Autorka sa venuje mediálny analýzam