Nájsť dobré správy z Iraku

Zdá sa, že nech prídu z Iraku akokoľvek zlé správy, vždy je možnosť ako sa na ne pozrieť „z inej strany“. Minulý rok, keď bol počet civilných obetí na jednom zo svojich vrcholov, republikánsky senátor z Iowy Steve King vyhlásil: „Moja žena čelí ako civilista vo Washingtone omnoho väčšiemu riziku, než priemerný civilný Iračan.“ Tvrdil, že v roku 2003 bolo vo Washingtone na 100 000 obyvateľov 45 násilných úmrtí, zatiaľ čo v Iraku len 27,51. Neskôr sa ukázalo, že zdroj irackých štatistík je nejasný, zatiaľ čo údaje za Washington sú zastarané. No nemá zmysel sa o tom ďalej rozpisovať. Tento príklad len ilustruje, že nech je situácia akokoľvek zlá, zvyčajne sa nájde hlupák, ktorý je až neuveriteľne schopný dať „novú perspektívu“ obrovským civilným obetiam, či povedať, že neuvaríte veľkú demokratickú omeletu bez rozbitia niekoľko sto tisíc vajec (mierna parafráza). Niekedy sa však objavia až neodškriepiteľne absurdné štatistiky. Ako keď sa pred pár dňami ukázalo, že Spojené štáty „stratili“ od invázie v roku 2003 190 000 zbraní určených pre iracké bezpečnostné sily. Podľa amerického ministerstva sa tiež stratilo 135 000 kusov ochrannej výzbroje, a aj najzarputilejší advokáti celého irackého dobrodružstva museli priznať, že to „vyvoláva otázky“. Isto. Napríklad: nechýba v týchto údajoch desatinná čiarka? Napríklad tri čísla od konca… Alebo nás už nudí asymetrická vojna a teraz sa snažíme situáciu na prospech nepriateľov trochu vyrovnať? Nemohli by sme aspoň prestať preklínať Irán za to, že dodáva zbrane povstalcom, keď to tak dobre zvládame sami? Samozrejme, nemáme odpovede, pretože, ako vysvetlil hovorca Pentagonu, medzinárodné jednotky v Iraku ešte pripravujú reakciu. Veď kto by na také niečo nepotreboval trochu času? Zatiaľ americká vláda iba priznala, že „niektoré“ zo stratených zbraní mohli „padnúť“ do rúk povstalcom – pri takejto formulácii by človek mohol uveriť, že sa snažia povedať, že veľká väčšina týchto AK-47 a pištolí bolo adoptovaných milými irackými rodinami a teraz žijú pokojným životom na vidieckych farmách, kde strašia vrany a zostreľujú plechovky z plotov. Faktom však je, že 20 % obetí amerických síl spôsobili útoky malými zbraňami. A hoci si nikdy nemôžeme byť istí koľkí z týchto útočníkov mali zbrane od Pentagonu, celá vec začína naberať rozmery, pri ktorých príbeh o tom ako CIA kedysi vyzbrojila Taliban vyzerá ako slabý odvar. Počas posledných mesiacov viacero komentátorov bez problémov poukázalo na to, ako Washington podporuje všetky možné frakcie irackého konfliktu – od šiítskej vlády v Bagdade, cez sunnitské arabské milície v provincii Akbar – v ich bojoch proti al-Kajde. Nevyhnutným záverom je, že Washington prakticky časť povstalcov tiež vyzbrojil. Ale to už by sa asi verejnosti ťažko predávalo. The New York Times nedávno uviedol, že na vytváranie bezpečnostných síl v Iraku sa minulo 19 miliárd dolárov. No dokument Bieleho domu zverejnený minulý mesiac konštatuje, že len šesť z týchto bataliónov je schopných operovať bez americkej podpory – čo je o štyri menej, ako v marci. Postaviť do dobrého svetla takúto správu by už mal pravdepodobne problém aj George Bush. Pokrok sa už nedosahuje ani v tom, že sa nezrýchľuje zhoršovanie situácie… Nemožno však pohybovať, že prezident vytiahne niečo zo zálohy. Už teraz vidím ďalší z tých prejavov, v ktorých zahrnie médiá prekvapením a nespokojnosťou z toho, že nedokážu hovoriť aj o dobrých správach z Iraku. Už počujem jeho slová: „Vítam ochotu Iračanov prijať trhovú ekonomiku.“ (Skôr ekonomiku čierneho trhu, na ktorej sú hlavnou komoditou ukradnuté americké zbrane.) No je to bezpochyby významný pokrok. Možno by ale mohol povedať čosi ako „Pozerám sa na Irak a vidím rast v kľúčových sektorov.“ Napríklad v sektore obchodu so zbraňami. Článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené