Ak sa nechceme na slobodnú spoločnosť iba hrať, budeme musieť otvoriť tému dekriminalizácie marihuany. A pritom brať ohľad najmä na tých, ktorých sa marihuana týka, nie na názor odborníkov. V pozadí tohto problému sú totiž hlbšie filozofické otázky, než je dilema, či dekriminalizovať, alebo nie. Treba prehodnotiť rovinu uvažovania o ľuďoch, ktorí odmietajú spoločenský systém. Normálnym nazývame človeka, ktorý spĺňa všetky, alebo aspoň väčšinu zo známych inštitucionalizovaných úkonov a foriem, ktoré nám celý život vtĺkajú do hláv. Je to istá forma mužských, „kresťanských“ hodnotových škatuliek prepojená s inštitúciami štátu, kapitalizmu a ekonómie. Teda, normálny je „taký obyčajný“ monogamný, heterosexuálny občan, ktorý sa učí na školách, pracuje, ako sa patrí, a cíti sa šťastný. Dodržiava zákony a nariadenia politických, náboženských a spoločenských autorít. To, čo sa nazýva normalita, je spoločensko-historický výtvor, ktorý sa objektívne nedá obhájiť. A na takejto normalite sme vystavali zákonodarstvo a penálny systém. Musíme si však aspoň priznať, že to je iba jedna z možností. Nik tento model normality nemusí prijať. Ak sa rozhodneme z neho vystúpiť, ťažko nám v tom možno zabrániť inak ako legalizovaným násilím. To je aj prípad užívateľov marihuany. Mali by sme pripustiť možnosť, že psychické problémy, ktoré sa marihuane pripisujú, nemusia vyplývať z nej samej. Môže ísť aj o následky narušenia umelo vytvorenej konzumnej identity jednotlivca, ktorá sa náhle ukáže ako neprijateľná. Následné problémy so zaradením naspäť do systému potom nie sú zavinené marihuanou, ale skôr nesprávnym, egovzťažným a konzumným spôsobom, ako človek uchopí seba samého a realitu sveta okolo, do ktorého sa musí nasilu vracať. Prestaňme sa tváriť, že to, čo nazývame normalitou, je normálne. Spôsob, akým väčšina utvára samých seba, svoje spoločenské štruktúry a celky, vôbec nie je jedinou možnosťou, ako prežívať život. Tobôž nie najlepšou. Autor je študent filozofie na Filozofickej fakulty UK
