Sociológovia by mohli skúmať, čo sa vlastne stalo, a či to víťazstvo z roku 1990 nenieslo všetky znaky revolučných zlomov, keď moc leží na ulici, rozjasaný ľud hľadá vodcu a priveľmi ho ešte neskúma.
No mňa vtedy zaujala trúfalosť a pýcha bývalých víťazov, ktorým predvolebné prieskumy predpovedali odchod na striedačku moci. Literárny vedec Milan Šútovec, onen podpredseda federálneho zhromaždenia, mi však odpovedal: „Do boja predsa musíte ísť s rozvinutou zástavou!“
Áno, to už vedel aj Ján Žižka, keď naučil svojich bojovníkov zastrašiť protivníka hlasným nebojácnym spevom: Kdož jsou boží bojovníci. Nezlomený duch, polovica víťazstva!
No falošný tón dokáže zničiť aj tú najkrajšiu pesničku. Falošným, zato hlasným revom nás zo striedačky častujú vyprášení pravicoví lídri. Ako keby sa nič nestalo, ako keby odišli na odpočinok po krásnom zápase, v ktorom nám predviedli fair play a my teraz ľutujeme, že sa už nemôžeme dívať na ich dômyselnú a pre nás takú prospešnú hru. Ako keby nebolo tých osemnásť mesiacov útrpného každodenného marazmu, ako keby nezanechali rozbitý štátny daňový systém, ako keby nevideli, ako proti sebe dokázali postaviť takmer všetky profesijné skupiny: už nielen nižšie sociálne zaradených ľudí, ale aj zdravotníkov (kauza sestričky, štrajk lekárov – Uhliarik), učiteľov (najväčší štrajk od novembra – Jurzyca), dokonca aj umelcov (Budmerice, Danubiana, RTVS – Krajcer).
Niekto by im asi mal prezradiť, že zástavu v boji už stratili.
Včera v lese rozmýšľam, koľko zveri tu žije. Jelene, daniele, srnce, diviaky, jazvece, kuny, tchory, lasice, líšky, veveričky, ježe – a ja som zatiaľ videla iba srnky, veveričky, asi lasicu a ježkov. Boja sa ma? Vysoko v korune duba zatiaľ krkoce krkavec – dlho som sa ľakala, že to tak vŕzgajú staré stromy – a v priehlbinke svahu sú v plnom kvete čerešne vtáčie. Cez obed v televízii kázal nafúkaný člen bývalej koalície. Čo sa pomiatol? Nedochádza mu, že nedokázal presvedčiť ani len tých svojich bývalých voličov? Zvery v mojom lese tuším, ale tie rešpektujú prírodné zákony, vychádzajú vtedy, keď je ich čas. Dokelu, kedy sa to naučia tí nafúkanci, čo nám znepríjemňovali život už poriadne dlho?
Na Slovensku pravica nikdy voľby nevyhrala, napriek tomu vládla. Doteraz sa pravicoví intelektuáli nad takýmto konštatovaním skôr pohoršovali. Po tohtoročných parlamentných voľbách sa odrazu Ján Štrasser v Sme k tomuto očividnému faktu priznal: „Tri týždne čítam a počúvam, že pravica zdrvujúco prehrala voľby. Prosím vás! A kedy ich od pádu komunizmu vyhrala? Slováci už dvadsať rokov volia doľava v kombinácii s autoritatívnym lídrom. Je pravda, že dvakrát Mečiar a raz Fico neboli schopní zostaviť vládnu koalíciu. Zostavila ju pravica a z toho si odvodila mýtus o svojej prevahe.
V tejto pýche sa na jeseň sama odstavila od moci a tak ako za poldruha roka svojho posledného vládnutia pohŕdala občanmi, pred predčasnými voľbami pohrdla svojimi voličmi. To sa prejavilo aj v katastrofálnej volebnej kampani.“
Ale aby nevznikol dojem, že ide o sebareflexiu. To nie – lebo Slovensko je už raz také, trošku prihlúple, trošku spomalené, trošku ospalé, trošku romantizujúce. Aby porážka nebolela, treba víťaza pekne očierniť, a už sa ho nebojíme. A tak čítame, že pravicové strany majú najviac mladých, zdravých, úspešných… Čo má pravdepodobne znamenať, že hlasy ľudí s nižším vzdelaním, prípadne starších, možno aj s inou farbou pleti či pôvodom, sú menej hodnotné. Nezaváňa to tak trochu fašizmom?
Serióznejší sociológovia miernia nadšenie pravicových propagandistov.
„Pri tej vysokej podpore Smeru sa už nedá povedať, že by sa jeho voliči nejako významne odlišovali od sociálno-demografického priemeru Slovenska,“ hovorí sociologička Oľga Gyárfášová. Mazanie bývalých hraníc podľa nej vidno i na tom, ako sa volilo v mestách, obciach či v okresoch. Smer tak napríklad vyhral už aj v Bratislave, ktorú predtým považovali za „modrú“ baštu SDKÚ. Teraz to už neplatí. „Aj celkovo na Slovensku zostali len dva okresy, kde Smer vo voľbách nezískal väčšinu,“ zhrnula Oľga Gyárfášová.
Čo teda zostáva nepriznaným porazeným? Vytiahnuť naftalínom páchnuce staré vechte. „Vláda jednej strany“, „Vo vláde sú šiesti komunisti!“ Ktovie, na koho majú zabrať, keď ich majú aj vo vlastných rodinách, aj na pracoviskách… Inteligentnejší politici pravice si to možno uvedomujú, preto skúšajú iné triky – odhaľujú, na čom chce vraj Robert Fico stavať: na istotách sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, na ktoré ako na zlaté časy spomínajú stredné a staršie generácie. Zahorúca však občanov varujú: pre voličov sa tu zahrá divadlo, ale my sme tridsať rokov inde a takto to nepôjde!
Nevieme, či nová vláda nepremárni svoju šancu, ale zatiaľ ju má, a legitímne podloženú. Zatiaľ sa zdá, že politici sociálnej demokracie sa rozhodli ukončiť dve desiatky rokov trvajúcu studenú občiansku vojnu. Nevyvolávať rozbroje, ale získavať spojencov. A to nie iba z tradične ľavého prostredia. Odpoveďou pravice je rozhorčenie. No ale to potom načo nám budú politické strany a parlament, keď sa všetko dohodne s partnermi mimo tohto prúdu?! Načo nám budú mimovládne organizácie, ak nebudú mať sídlo na úrade vlády ako za premiérovania Ivety Radičovej? A najpôvabnejší argument vytiahla Sulíkova SaS – ponúka sociálnej demokracii svoj program. Pretože ho má najlepší. A pretože ho sama ako súčasť vlády naplniť nedokázala. Hm, komu a načo je potom taká strana?
Každý má svoju pravdu.
No a ľud, ktorý dvadsaťtri rokov zakusuje slastnú slobodu a neoliberálne dogmy, vie tiež svoje. V roku 1989 si chcel uľaviť, a netušil, že to trochu preženie. Pod peknými heslami sa mu pred očami rozpustil majetok. Dnes je ponížený. Väčšina spoločnosti sa má horšie ako v časoch reálneho socializmu.
„Nájdite si iný ľud!“ znelo heslo novembrovej revolúcie.
Mne sa vidí, že by ho mali pozorne počúvať tí, čo sa dnes naparujú na striedačke.
