Nadišiel čas rozhodujúceho boja

Hoci snahy o prijatie Ústavy Európskej únie zlyhali po neúspešných referendách v Holandsku a Francúzsku už pred dvoma rokmi, európski politici sa nevzdali. Pripravujú obdobný dokument s veľmi podobným obsahom. Úsilie o budovanie jednotnejšej a silnejšej Európy najčastejšie kritizuje pravica, ktorá sa obáva vzniku centralizovanej federácie. Jej členovia v nej majú prísť o svoju daňovú, kultúrnu a inú autonómiu na úkor silného „socialistického“ centra v Bruseli – také sú aspoň hlásané obavy konzervatívcov a liberálov. Na Slovensku sa však pomerne málo vie a hovorí, že existuje aj kritika zjednotenej Európy z iného uhla – zo strany radikálnej ľavice. Na stránkach Slova preto čitateľom prinášame aj pohľady zástupcov tohto spektra. Článok Steva McGiffena je bezprostrednou reakciou na dianie v Európe. Sumarizuje obavy krajnej ľavice z toho, že prijatá ústavná zmluva postaví už aj mierne prejavy socializmu mimo zákon. Príspevok Američana Matta Reichela – cudzinca žijúceho v kontinentálnej Európe – je síce staršieho dáta, ale vzhľadom na to, že nový dokument sa až priveľmi podobá neúspešnej euroústave z pred dvoch rokov, je ešte stále veľmi aktuálny. Nedávno zasadala Európska rada a prijala závažné rozhodnutie. Onedlho sa má konať medzivládna konferencia s cieľom navrhnúť text, ktorý budú môcť schváliť vlády dvadsiatich siedmich členských štátov a ktorý bude odrážať niečo, na čom sa, podľa nich samých, dohodli. Stane sa tak len niečo po vyše dvoch rokoch odvtedy, čo sa občania Francúzska a Holandska prevažnou väčšinou vyslovili za odmietnutie navrhovanej ústavy EÚ, ktorá bola v zásade identická s novým dokumentom. Odkedy Európske hospodárske spoločenstvo spustilo proces svojej transformácie na jednotný superštát, občania väčšiny členských štátov a potenciálnych členských štátov sa niekoľkokrát vyjadrovali k otázkam členstva v Spoločenstve, členstva v Európskej menovej únii či schválenia zmlúv, ktoré by si vyžadovali zmeny v ich národných ústavách. Referendá so správnou odpoveďou Spomínané príležitosti boli najmä formálne referendá, hoci pár z nich sa dá považovať za referendá ozajstné. Napríklad v Nórsku sa dvakrát pýtali voličov, či chcú, aby ich krajina vstúpila do Spoločenstva, a oni dvakrát odpovedali „nie“. A hoci ich odpoveď spôsobila veľa náreku medzi eurofilnými politikmi a biznismenmi, rešpektovali ju. No v mnohých iných prípadoch sa od začiatku dávalo jasne najavo, že referendum má jednu správnu a jednu nesprávnu odpoveď a že v prípade nedodržania pokynov vlády a korporátnej propagandistickej mašinérie sa rozpúta hlad, nákazy, vojny a zjavia sa aj ďalší apokalyptickí jazdci, na ktorých mená si už ani neviem spomenúť. Aby títo zlovestní jazdci naozaj nepricválali, voliči, ktorí odpovedali nesprávne, dostali niekedy aj druhú šancu. Tentoraz sa však zdá, že už aj tak notoricky obmedzená trpezlivosť našich lídrov sa vyčerpala. Holandskí a francúzski občania si neurobili svoju domácu úlohu v účasti na referende o zavádzajúco nazvanej „Ústavnej zmluve“, a preto v tejto dôležitej skúške prepadli. Nemôžu očakávať, že ich pustia na opravák. Samozrejme, stále môžu byť proti. A keďže Francúzi majú veľmi pestrú históriu radikalizmu a holandskú kampaň proti ústavnej zmluve viedla dnes už – s výnimkou Cypru – najväčšia radikálna ľavicová strana, ich výhrady môžu nadobudnúť podobu, ktorú len ťažko možno odignorovať. A ani Briti, hoci, bohužiaľ, nemajú významnejšie radikálne ľavicové hnutie, z rôznych dôvodov nie sú príliš nadšení myšlienkou, že by sa ich krajina rozpustila v nejakom superštáte. Keďže Labouristická strana referendum sľúbila, bude ho asi musieť zorganizovať. V opačnom prípade riskuje, že ju voliči vykopnú z vlády už v najbližších parlamentných voľbách, ktoré by konzervatívci mohli veľmi ľahko a dokonca pravdivo prezentovať ako referendum o novej zmluve. Uvidíme. Nová zmluva stále rovnako neoliberálna V internetových novinách Spectrezine ponúka Anthony Coughlan úvodnú analýzu novonavrhovanej zmluvy. Ja preto uvediem len jeden aspekt, o ktorom sa v mainstreamovej tlači v podstate ani nediskutovalo. Časť III Ústavnej zmluvy sa v novej zmluve objaví v nezmenenej podobe a bez akýchkoľvek polemík. Ide o časť, ktorá EÚ natrvalo orientuje neoliberálnym smerom a ktorá bola hlavným dôvodom odmietnutia zmluvy v referende vo Francúzsku a v Holandsku. Napriek tomu sa však zdá, že na minulotýždňovej diskusii v Bruseli zohrávala len malú úlohu. Holandský ľavicový poslanec Európskeho parlamentu Erik Meijer pred troma rokmi napísal: „Ústava chráni slobodu pre podniky a ,voľnú, neobmedzenú súťaž‘. Obsah týchto pojmov sa v neoliberálnej Európe uplynulých rokov ukazuje čoraz jasnejšie. Základné služby v oblasti verejnej dopravy, pôšt, energetiky a telekomunikácií sa už nepovažujú za spoločnú problematiku, ktorú treba riešiť spoločne na komunálnej úrovni, ale jednoducho sa berú ako čisto hospodársky sektor. Lisabonský summit v roku 2000 odporučil rozpredaj týchto služieb veľkým medzinárodným korporáciám. Po uskutočnení povinných verejných súťaží na služby, ktoré boli dovtedy v kompetencii štátu alebo verejných orgánov, museli aj zvyšné verejné služby vstúpiť do konkurenčného boja. To znamená, že skôr či neskôr sa vytratia, pretože sú malé, ľudské a napojené na konkrétny región a zámerne nie sú dostatočne vybavené zvládnuť riziko, ktoré vyplýva z konkurencie s ostatnými. V tomto ohľade sa spomínaná ústava veľmi nelíši od kubánskej alebo bývalej sovietskej – zavádza trvalú podobu ekonomiky a bráni akejkoľvek jej zmene na základe demokratického rozhodnutia. Úsilie o socialistické spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa stane v rámci EÚ protiústavné, ako už dávnejšie s istou dávkou entuziazmu predpovedal jeden predstaviteľ pravice v Európskom parlamente.“ Podľa Meijera text ďalej „uvoľňuje cestu kapitalizmu, militarizmu a vládnym štruktúram, ktoré budú sústavne brániť fungovaniu parlamentnej demokracie.“ Je odrazom sveta, v ktorom mať „prosperujúci“ obranný priemysel nie je z morálneho hľadiska o nič horšie, ako úspešne vyvážať jahody. Ilustruje spoločnosť, kde je najdôležitejším zo všetkých ľudských práv právo voľne obchodovať. Voľný obchod najzákladnejšie z ľudských práv Zdá sa, že ľavica dostatočne neanalyzovala výsledok rovnice kapitalizmus plus demokracia. Podľa všetkého sa podstrčenie tejto novej zmluvy európskym národom môže veľmi ľahko ukázať ako súčasť ceny, ktorú za toto zlyhanie zaplatíme. Preto mi dovoľte s analýzou začať a navrhnúť niečo, čo vedci nazývajú „myšlienkovým experimentom“. Po prvé, položte si otázku, prečo ste proti tomu, aby vo fabrikách pracovali osemročné deti. Pod tlakom by vám možno zišli na um racionálne dôvody, ktoré sa týkajú efektivity výroby, dlhodobých ekonomických potrieb a tak ďalej. Ale prvým prirodzeným dôvodom, ktorý vám napadne, bude určite „pretože je to nesprávne“. Zákaz detskej práce naozaj nemusí mať iný výsledok, než zabrániť tomu, aby deti pracovali. V tomto smere sa líši povedzme od rozhodnutia o tom, ako zlepšiť dopravné spojenia – to musí byť odôvodnené z hľadiska výsledkov týkajúcich sa širšie chápaných verejných statkov, napr. maximalizácie bohatstva, efektívnosti a (dúfajme) ohľadov na životné prostredie. Teraz si predstavte, že je podľa vás právo obchodovať natoľko fundamentálne, že je rovnako dôležité, resp. ešte dôležitejšie než právo detí na vzdelanie, hry či slobodný rozvoj. Môžete argumentovať, že toto právo takisto nemusí mať nijaký výsledok. Voľný obchod je prosto právom a čokoľvek, čo zasahuje do tohto práva, je preto nesprávne, aj keby výsledok zásahov doňho bol žiaduci. A aby sme teraz dotiahli túto nočnú moru do konca, predstavte si aj politické dôsledky takejto fundamentalistickej viery vo voľný obchod. Pretože teraz uvažujete ako poprední predstavitelia Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky či Európskej komisie. Gratulujem. Keď sa človek zbaví potreby polemizovať s tézou, že trhové ekonomiky sú už akosi z definície efektívnejšie než akákoľvek ich alternatíva, úplne sa zbaví aj potreby operovať argumentmi, ktoré sa zakladajú na faktických dôkazoch. Som proti detskej práci, mrzačeniu ženských pohlavných orgánov či otroctvu prvom rade jednoducho preto, že je to nesprávne, a len v druhom rade preto, že každý z týchto prípadov možno predstavuje neefektívne využitie ľudských zdrojov. Už len hovoriť o „efektívnosti“ v tomto kontexte by sa v skutočnosti dalo považovať za nevkus. Nová zmluva stelesňuje presne takúto vieru, a tá sa vďaka zmluve stane základom ekonomického práva naprieč dvadsiatimi siedmimi štátmi, ktorých jednohlasný súhlas bude potrebný na prijatie aj tej najjemnejšej zmeny. Ľavica – a vlastne každý, kto úprimne verí v demokraciu – sa preto musí postaviť proti zmluve, pretože tá je posledným klincom do rakvy nášho práva vybrať si takú ekonomiku, akú v našich krajinách chceme. Socializmus mimo zákon Socializmus mal za priaznivých podmienok v niektorých častiach severnej Európy obrovský vplyv na organizáciu spoločností, ktorých hospodárstvo však aj tak ostalo vo svojej podstate kapitalistické. Napriek tomu vo svojej údajne revolučnej podobe vyprodukoval represívne vlády v Rusku, vo východnej Európe a v ďalších krajinách. Preto sa jeho reformistická verzia stala pre masy pracujúcich príťažlivejšou než tzv. komunizmus. Chybičkou krásy na reformistickom prístupe bolo, že hoci dosiahol pôsobivé úspechy v sociálnej oblasti, ponechal kormidlo moci a veľkú časť hospodárstva pevne v rukách jednej triedy. Hoci sa táto trieda v určitej epoche mohla prispôsobiť sociálnej demokracii, postavila sa napokon proti rozporom vlastného systému. Aby Európska únia zostala „konkurencieschopná“, musí sa v čo najväčšej miere zbaviť výdobytkov socializmu a ustanoviť právo voľne obchodovať za najzákladnejšie z ľudských práv. Babrať sa vo volebných systémoch a v podobných veciach môže mať význam pre malé krajiny, ktoré zvyknú byť na kratšom konci povrazu. Otázky typu, či EÚ má mať „prezidenta“ na dlhšie obdobie a koho by sme mali považovať za zástupcu v zahraničných veciach, by nás asi mali zaujímať všetkých. A predsa, tieto a podobné otázky zároveň predstavujú pre niekoho výhodnú dymovú clonu, za ktorou nevidno, čo sa v skutočnosti deje. Prednedávnom sa politický veterán britskej Labouristickej strany Roy Hattersley sťažoval, že jeho strana sa stala natoľko pravicovou, že on sám sa – bez toho, aby zmenil svoje názory – ocitol na ľavej strane. Inštitucionalizácia trhového hospodárstva povedie k tomu, že reformistický socializmus napriek všetkým svojím úspechom zomrie. Socializmus sa svojou vinou a napriek želaniam väčšiny tých, ktorí sú za vysokú mieru spoločenského vlastníctva v ekonomike (tí, ktorí sa nazývajú socialistami, a nie sú za tento princíp, samozrejme, iba hrajú lingvistické hry), vráti do svojej pôvodnej podoby. Keď sa aj tie najmiernejšie socialistické reformy stanú protiústavnými, všetci socialisti, nech sa už považujú za akokoľvek „reformistických“, „umiernených“ alebo „realistických“, sa stanú revolucionármi – bez toho, aby akokoľvek zmenili svoje názory. Možno práve to je to, čo mal koncom 19. storočia na mysli prekladateľ Internacionály, keď písal slová „posledná borba vzplála“. Nastal čas, aby si európska politická elita vypočula „výbuch sopky nášho hnevu“. Autor je spisovateľ a šéfredaktor internetového časopisu euroskeptickej Ľavice Spectrezine Medzititulky Slovo