Mladí začínajúci slovenskí prozaici, ktorí vstúpili do slovenskej literatúry v 90. rokoch, zväčša formulujú svoje autorské postoje voči skutočnosti odmietavo. Ani situácia v estetickej rovine nie je najlepšia. Základom estetického tvaru prozaického textu je často deštrukcia textu, prípadne štýl, ktorý má svojou expresivitou a neraz i vulgaritou šokovať (hoci už takýto štýl nikoho nešokuje) a vyvolávať estetický zážitok v tej najkrajnejšej zápornej estetickej polohe. Má vyvolávať pocit hnusu a škaredosti.
Slovenská próza však má talenty, len musíme chvíľku počkať, kým sa vypíšu a objavia sa diela, ktoré sa budú dať opäť čítať, a ktoré budú ponúkať čitateľom estetický zážitok a humanizujúce posolstvo. Cesty k takýmto dielam sú krivoľaké a plné prekážok.
Autor, ktorý svojimi prózami odmieta prvoplánové tematizovanie reality, ale ktorý svojou prácou hľadá humanizujúce posolstvá, je Peter Karpinský. Karpinského prózy sú esteticky hybridné, ale je zreteľné, že prozatérsky štýl už objavuje a pokúša sa vyjadriť filozofický postoj k svetu. Píše o človeku, ktorý sa dostáva do zvláštnych situácií, ktorým nie je schopný racionálne porozumieť. Príbehy jeho próz sú situované do spoločensky nejasného, geograficky i politicky vágneho prostredia. Jeho hrdinovia veria svojim citom a napokon aj niečomu transcendentnému a iracionálnemu, čo sa veľmi približuje k náboženskej viere.
Ani Karpinský veľmi nevie, kadiaľ vedie cesta k opätovnému nájdeniu kontaktov medzi ľuďmi. Jeho postoje sú taktiež skeptické, ale nedeštruktívne. Postavy do určitej miery eliminujú existenciu objektívnej materiálnej reality a utiekajú sa do svojho vnútra. Podstatu existencie a zmysel života hľadajú v ireálne. V Karpinského prózach ide o tajomné akceptovanie náboženského cítenia, nie o explicitné didaktizujúce vnucovanie názoru čitateľovi.
Jeho štýl je manieristický. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o bežné realistické rozprávanie, ale nie je to tak. Verí detailu, často navršuje vedľa seba množstvo opisných maličkostí, ktorými veci a situácie znejasňuje a dodáva im prvky tajomna a nepochopiteľnosti. Rozprávanie ozvláštňuje výberom motívov, ktoré majú azda aj symbolický význam. Mám na mysli motívy sfingy, potopy červených myší, holubov, hadov, cesty, výber mien…
Karpinského detailizácia rozprávaného pôsobí archaizujúco, ale práve svojráznym využívaním nerealistických motívov ozvláštňuje texty do takej miery, že pôsobia napokon moderne. Jeho intuitívny výklad skutočnosti, smerujúci k iracionalite a náboženstvu, je jedným z variantov vytvárajúcich opozíciu voči deštrukcii, vulgarite a nihilizmu veľkej časti súčasnej mladej slovenskej prózy.
Karpinského prózy si nájdu čitateľa. Mám však dojem, že preferovanie nejasnej duchovnosti a nepochopiteľnosti života nie je tým najoptimálnejším prostriedkom tematizovania duchovnej situácie dneška.
Autor je literárny vedec a pedagóg
Peter Karpinský: Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov Bratislava 1998
