Anton Marec patrí už k skúseným slovenským prozaikom. Medzi čitateľmi je známy najmä častým využívaním motívov zo života horolezcov a ľudí žijúcich v horskom prostredí. Pre mnohých dolnozemcov predstavuje človek žijúci vo vysokohorskom prostredí tvrdého chlapa, pre ktorého platia pevné životné zásady.
Anton Marec svojimi prácami túto predstavu čiastočne potvrdzuje. Preňho však literárny hrdina zväčša nebol len normálnym človekom, ale najmä človekom idey hľadajúcim takmer vo všetkom niečo vyššie, niečo tajomné a nepochopiteľné. Anton Marec však nie je filozof a filozofické úvahy hrdinov jeho predchádzajúcich knižiek tak aj vyzerali. Občas boli nezrozumiteľné, častejšie skôr sentimentálne a o ich skutočnom filozofickom posolstve sa dalo často pochybovať.
Honba za veternými mlynmi
Anton Marec sa vo svojej najnovšej knižke pokúsil načrieť do života človeka opäť v širšej dimenzii. Neopustil vlastnú predstavu literatúry ako niečoho vysokého, ale len potvrdil, že sa nezbavil dojmu, že stále existuje niečo vyššie, že za predmetným svetom a skutkami človeka existuje niečo zmyslami ťažko uchopiteľné, že existuje akési skryté posolstvo vecí, ba dokonca azda aj akási abstraktne chápaná pravda, ku ktorej by sa mal človek svojimi činmi približovať.
Jeho koncepciu sveta mu nechcem brať a ani nechcem s ňou veľmi polemizovať, ale zdá sa mi, že je to tak trochu honba za veternými mlynmi. Námet pre svoju najnovšiu novelu čerpá Marec opäť z vysokohorského prostredia, tentoraz mu však nejde v prvom rade o krásu hôr a život v nich, ale aj o politiku.
Štyri postavy – štyri životné príbehy
V novele Len popol vo vetre vyrozprával Anton Marec príbeh nikdy sa nekončiaceho boja dvoch rodín Valigurovcov a Mihalinovcov, ktorý sa zvádza, nevedno celkom presne, pre čo. Konflikt prechádzajúci z otcov na synov je naznačený vo veľkej časovej šírke viac ako päťdesiatich rokov, čo umožnilo Marcovi naznačiť nielen súkromný rozmer tohto sporu, ale aj jeho spoločenské pozadie.
V minulosti podčiarkoval hlavný rozpor rodiny Valigurovcov s Mihalinovcami boj medzi konformným podliehaním komunistickej ideológii (Valigurovci) s ťažko jednoznačne definovateľnými opozičnými postojmi Mihalinovcov (odvíjajú sa od úsilia jednoznačne presadzovať etické presvedčenie, ktoré prezentujú aj viditeľným preferovaním svojho protikomunistického postoja).
Táto spoločenská tendencia sa v porevolučnom období deväťdesiatych rokov mení. U Valigurovcov ju reprezentuje Karol Valigura, ktorého Marec predstavuje opäť ako človeka v podstate nemorálneho, ľahko sa prispôsobuje situácii a využíva okolnosti vždy vo svoj prospech.
Mihalinovci sa nemenia. Reprezentuje ich Matúš Mihalina, ktorého vždy odstrkovali, v živote vlastne nikdy nič nedosiahol, ale napriek tomu neustále hľadá akúsi svoju pravdu. Aby toho nebolo ešte dosť, doplnil repertoár hlavných postáv o Kláru, bývalú spolužiačku oboch protagonistov, ktorá sa napriek tomu, že bola zamilovaná do Matúša, napokon pod tlakom okolností vydala za Karola. Manželstvo bolo len pragmatickým zakončením ich životných postojov opierajúcich sa len o využívanie darov konzumnej spoločnosti, bez akéhokoľvek kladného duchovného rozmeru. Klára v komplikovanej štruktúre Marecovho myslenia azda symbolizuje zlo prítomné v rozličných variáciách v živote človeka.
V spleti ťažko dešifrovateľných problémov
V poslednom desaťročí sa život človeka naozaj zmenil a jednou z najdôležitejších jeho vlastností je jeho zduchovnenie. Čo už pod tým rozumieme, je už druhá vec. Najčastejším variantom tohto zduchovnenia v súčasnosti je príklon k náboženstvu, podľa možnosti najlepšie ku katolíckemu. Anton Marec to vie a bezbrehé filozofické fantazírovanie hrdinov predchádzajúcich kníh nahradil tentoraz pseudofilozofickými meditáciami Matúša Mihalinu, ale najmä didakticky pôsobiacimi teologickými úvahami ich takisto spolužiaka – kňaza Kristiána Mačuteka. Prostredníctvom tejto postavy skomplikoval pohľad na život hrdinov ešte viac a úbohého čitateľa zaviedol do spleti ťažko dešifrovateľných problémov.
Anton Marec vyrozprával príbehy postáv pre neho typickým spôsobom. Rozprávanie, v podstate realistické, je domaľovávané manieristickými ornamentálnymi doplnkami vhodnými pre žiačikov základnej školy.
Kompozícia novely je neprehľadná. Celému rozprávaniu by mal panovať autor, „náhodný rozprávač niekoľkých minulých, prítomných a budúcich príbehov“, ale ten je neraz zamieňaný subjektívnym rozprávačom, prostredníctvom ktorého sú občas prezentované postoje všetkých štyroch zainteresovaných postáv.
Nestačí len chcieť, treba to aj vedieť
Anton Marec najnovšou knižkou neprekvapil. Jej umelecká hodnota je veľmi nízka a o tej filozofickej radšej ani nechcem uvažovať. Marec toho chcel povedať veľmi veľa, ale nič zreteľnejšieho sa mu veru povedať nepodarilo. Jeho knižka si však azda aj nájde niekoľkých obdivovateľov. Je to možné najmä preto, lebo naivný čitateľ, nechcem uraziť žiadneho čitateľa, ale využívam typologické pomenovanie jednej skupiny čitateľov podľa profesora Jána Števčeka, si z nej vyberie to, čo zodpovedá jeho svetonázoru, na ostatné zabudne a bude azda aj spokojný. Pre literatúru je to však málo. Marecova najnovšia knižka opätovne dokazuje, že v literatúre, tak ako v živote, nestačí vždy len chcieť. Treba to aj vedieť.
Autor (1950) je literárny vedec a vysokoškolský pedagóg
Anton Marec: Len popol vo vetre. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2000
