Načo sú Chávezovi zbrane

Napriek tomu, že Venezuela a politika, ktorú reprezentuje jej prezident, si v skutku zaslúži pozornosť a širokú diskusiu, v médiách sa prakticky vždy s priezračnou predpovedateľnosťou zužuje len na isté témy. Návšteva venezuelského prezidenta Huga Cháveza v Moskve sa v tlači dominantných periodík objavuje pod titulkami reflektujúcimi na jeden nezanedbateľný fakt, ktorým je nákup zbraní pre venezuelskú armádu. Keď už sme pri tom a chceme túto skutočnosť analyzovať, objektívne existujú minimálne dva veľmi dobré dôvody, ktoré kladú demokraticky zvolenej venezuelskej vláde za povinnosť posilniť bezpečnosť a obranyschopnosť štátu. Regionálna integrácia Prvým z nich je tohtoročné nedávne znovuzrodenie Štvrtej námornej flotily Spojených štátov amerických, ktorá bola deaktivovaná po druhej svetovej vojne. Jej úlohou vtedy bolo dohliadať na námorné trasy okolo Južnej Ameriky a ochraňovať záujmy USA v regióne vo vojnových časoch. Natíska sa otázka, či súčasná situácia v Latinskej Amerike natoľko „ohrozuje“ záujmy Spojených štátov amerických, že si vyžaduje zavedenie opatrení z druhej svetovej vojny. Podľa všetkého áno. Tentoraz však región neohrozuje žiaden nepriateľ zvonka. To, čo vážne znepokojuje impérium na severe, sú procesy vo vnútri južnej časti kontinentu. Najobávanejším procesom je najmä smerovanie k väčšej ekonomickej i politickej suverenite, ale aj všestrannej integrácii národov Latinskej Ameriky. Súčasná celoregionálne priaznivá klíma na prudký rozvoj nemá v tejto oblasti historickú obdobu. Odkedy krajiny Strednej a Južnej Ameriky na svojich brehoch privítali španielskych konquistadorov, prechádzali z rúk do rúk kolonizátorov európskych veľmocí až po storočnú poslednú imperiálnu nadvládu Spojených štátov amerických. V súčasnosti v Latinskej Amerike po prvý raz vyvstáva hmatateľná šanca uplatnenia skutočnej samostatnosti a suverenity. Idea širokej regionálnej integrácie medzi štátmi regiónu vystúpila z ríše povestí a bájí o hrdinských osloboditeľoch spod španielskej koruny a nadobúda konkrétne kontúry utváraním spoločných hospodárskych, finančných a politických inštitúcií. Tento ideologický pohyb nie je izolovaným projektom elitných vládnucich štruktúr niekoľkých štátov, ale má zdroj v samej základni pyramídy moci, v ľuďoch – občanoch. Nový projekt Dôsledky troch desaťročí neoliberalizmu a jeho katastrofálne ekonomické a humanitárne zlyhania v 80-tych a 90-tych rokoch bohato stačia na to, aby presvedčili, že pre nich kapitalizmus jednoducho nefunguje. Vlna, ktorú toto poznanie v občanoch spôsobilo, vyniesla v mnohých štátoch Latinskej Ameriky k moci novú politickú generáciu ľavicových lídrov, spomedzi ktorých svoj mandát najdôslednejšie napĺňa demokraticky zvolený venezuelský prezident Hugo Chávez Frías, ktorého politiku podporuje viac ako 65-percent voliacich občanov Venezuely. (Na rozdiel od rekordne nízkej podpory pre politiku administratívy USA.) Venezuela je na prírodné zdroje veľmi bohatá krajina s enormnými zásobami ropy, z ktorej tečú taktiež obrovské finančné príjmy, ktoré je Chávez odhodlaný investovať do rozvoja nielen vlastnej krajiny, ale celej južnej časti amerického kontinentu. Tento projekt má názov Socializmus pre 21. storočie a zahŕňa širokú ekonomicko – politickú integráciu, ktorá však nebude postavená na trhových základoch a konkurencii, ale na princípoch ekonomickej sebestačnosti, spolupráce a hospodárskeho dopĺňania sa. Je ťažké budovať socializmus v kapitalistickom prostredí. Nie je totiž možné stavať len tak z ničoho, vyžaduje si obrovské zdroje, čas a mobilizáciu všetkých síl a hlavne vôle. Bez masovej, ďaleko nadpolovičnej podpory voličskej základne je odsúdený na zánik. Silou každej idei, ktorá sa ujme v mysliach ľudí je, že ju je odtiaľ možné dostať len inou, silnejšou ideou. Vždy, keď kapitalizmus stratí tú schopnosť inšpirovať, má k dispozícii ešte ďalšie prostriedky – vojenský teror. Hugo Chávez a s ním celá Venezuela sa so svojím projektom Socializmus pre 21. storočie stali prirodzeným kandidátom na likvidáciu. Preto je v tomto prípade schopnosť ubrániť politickú nezávislosť legitímnym právom a povinnosťou vlády každej krajiny. Hrozba zo susedstva Druhý dobrý dôvod na posilnenie obranyschopnosti vlastnej krajiny je nedávny vážny cezhraničný incident medzi venezuelským susedom Kolumbiou a Ekvádorom, keď vzdušné a pozemné sily Kolumbijskej armády podnikli rozsiahlu útočnú vojenskú operáciu na území svojho suseda, Ekvádoru. Takisto je len veľmi ťažko tolerovateľný fakt, že kolumbijské vojenské a polovojenské jednotky systematicky narušujú a prekračujú hranice hlboko do územia Venezuely. V tomto kontexte je dôležité povedať, že Kolumbia je po Izraeli druhým najväčším prijímateľom americkej vojenskej pomoci, ktorá v jej prípade predstavuje približne 700 miliónov dolárov ročne v zbrojnej technike. Kolumbia je hlavný a zďaleka najpevnejší spojenec Spojených štátov amerických v Latinskej Amerike. Sebaobrana Z vyššie uvedených argumentov vyplýva, že Venezuela má viacero dostatočných dôvodov na to, aby sa obávala o svoju bezpečnosť. Nikoho asi netreba presviedčať, že venezuelský projekt Socializmus pre 21. storočie (podporovaný veľkou väčšinou Venezuelčanov) kole oči a ide priamo proti hegemonickým záujmom administratívy Spojených štátov amerických v Latinskej Amerike. Existuje viac ako dosť príkladov v relatívne krátkej histórii USA, keď vojenské riešenie na posilnenie vlastnej hegemónie kdekoľvek vo svete predstavuje veľmi „pragmatické riešenie“. Autor je publicista