Načo nám je kultúra?

Marek Maďarič, minister kultúry Na sklonku školského roka pred prázdninami sa naše bohaté hlavné mesto sťahuje. Zabezpečení odpočívať, nezabezpečení naháňať možnosti, aby už aj oni boli „za vodou“. Preto keď sme do klubu Nového slova pozývali ministra kultúry Slovenskej republiky Mareka Maďariča, trochu som sa obávala, ako to naše stretnutie dopadne. Napočudovanie sa v ten príjemný júnový podvečer do Univerzitnej knižnice vybralo množstvo záujemcov. V parlamente sa práve hlasovalo o Zákonníku práce, ktorý podľa jedných mal byť návratom socializmu, podľa druhých mal stanoviť hranice, aby sa z ľudí v pracovnom pomere nestali otroci. Ako to skončilo – vieme, hoci vlastne nevieme. A napriek obavám nakoniec posedenie v Klube Nového slova stálo za to. Slovensko je zvláštna krajina. Literárny vedec a predchodca Mareka Maďariča v kresle ministra Rudolf Chmel v eseji publikovanej v Sme hovorí, že na sklonku reálneho socializmu, pred politickým prevratom v roku 1989 boli za kapitalizmus 3 percentá opýtaných, za socializmus – predpokladajme, že nie ten reálny, ale dubčekovský – viac ako sedemdesiat percent. Pán minister, čo myslíte, kam sa tých 70 percent ľudí prepadlo? A ešte dôležitejšia otázka – ako spracovalo a spracúva umenie fakt, že nie všetkým bolo jasné, za čo v tom osemdesiatom deviatom štrngajú kľúčikmi? – Nebral by som celkom vážne tie čísla – aj keď nepochybujem, že ich citujete presne. Pred osemdesiatym deviatym asi málokto uvažoval, že by mohlo dôjsť k zmene režimu, a napokon, keď sa tak stalo, ani Václav Havel a ďalší ponovembroví politici neprezentovali ľuďom plány na také zásadné zmeny ako napríklad privatizáciu veľkých podnikov. Chcem tým povedať, že tá predstava o kapitalizme alebo o prechode k nemu bola veľmi nejasná, ak nejaká vôbec bola, a ten želaný socializmus si tiež mnohí stotožňovali skôr so spomienkou na dubčekovské obdobie ako s obdobím normalizácie. Inou témou je, ako sa so zmenou spoločenských a politických pomerov vysporiadalo umenie. A asi máte pravdu, že by veľmi pomohlo, keby sa ľudia mohli identifikovať s dielami, ktoré by umelecky spracovali túto veľkú tému transformácie spoločnosti. Nemala by sociálnodemokratická vláda podporovať vznik pôvodných umeleckých diel? Alebo aj vy sa stotožňujete s názorom, že podporovať kultúru je stereotyp z čias reálneho socializmu, ktorý nám zostal v hlavách dodnes, ako sa vyjadril sa predchodca na poste ministra, literárny vedec Rudolf Chmel? – Štát, ktorý nepodporí vrcholové umenie a ponechá ho na pôsobenie rukám trhu, sa môže dožiť nepríjemných prekvapení. Vidíme to aj dnes, a nielen na Slovensku. Na prvom mieste je zábava. Ale umenie by malo aj znepokojovať, klásť otázky, vzdelávať, dvíhať spoločnosť. Túto úlohu štát musí podporovať. Ak by sme mali osvietených renesančných mecénov, možno by nemusel umenie do takej miery podporovať štát. Ale to je dlhý proces, a aj keby bohaté firmy a podnikatelia vo väčšej miere podporovali kultúru, vždy to zostane predovšetkým povinnosťou štátu. Navyše, ako ukazujú štúdie, sektor kultúry sa podceňuje z hľadiska jeho možných prínosov aj pre ekonomický rast a zamestnanosť, keď sa doňho primerane investuje. Volám sa Milka Zimková… – Vitajte, pani Zimková. Pán minister, ja mám vlastnú skúsenosť, ako sa štát stará o vznik pôvodných umeleckých diel. Mám už pár rokov napísaný scenár filmu, ktorý som dala aj do grantovej komisie. No, ale aby som mohla dostať grant, najprv musím mať prisľúbených päť miliónov na film. Možno je to pre niekoho málo, ale ja ich nemám doma v šuflíku. No, tak pochodila som už všelijakých veľkých pánov podnikateľov. Prišla som do jednej veľkej firmy, tam ma prijal nejaký menežerik, šuhajko tak asi dvadsať päťročný, tri mobily pri uchu, ja mu hovorím, o čo ide, on hovorí raz do jedného, raz do druhého, raz do tretieho mobilu, to by som ja nedokázala ani do jedného, nie žeby som ešte aj počula, čo mi rozpráva človek pri mne. Ale menežerik nielenže počul, lebo potom mi zrazu povie: Pani Zimková, a vy prečo, keď hovoríte o peniazoch, pozeráte do zeme, klopíte oči. Ja mu na to, no, mne je to akosi nepríjemné… A on že – minule tu bola Deana Horváthová aj s Jakubiskom, a tí chceli inakšie milióny, ako vy, ale Deana Horváthová veru oči neklopila… Tak ja asi takú povahu nemám, no ale nemám ani film. Tak mi poraďte, čo mám robiť. Keby som hrala hokej alebo futbal, tak by som asi peniaze zohnala, ale ja hrám iba divadlo a nedávam góly, aby som bola majsterka sveta. Ja iba „bavim“. A o to tí veľkí páni privatizéri záujem nemajú, šak ja nedávam góly. A čo keď si pozrú film? Budú potom majstri sveta? – Vy, pani Zimková, ste umelkyňa, vy sa pohybujete v iných myšlienkových sférach, preto by bolo optimálne spojiť sa s kvalifikovaným producentom, ktorý to vie aj s tými mobilmi, aj s menežermi. Aj na Slovensku už máme šikovných nezávislých producentov, ktorých najprv vy presvedčíte o svojej látke, a potom už je ich starosť zohnať peniaze na film. Jednoducho je to dnes tak, že úspech dosiahnu priebojní a niekedy aj v dobrom slova zmysle drzí producenti. Dnes už asi nie je doba, že príde skromný umelec, sklopí oči a verí, že zapôsobí na podnikateľa len svojím umením. Nikto nedá svoje peniaze bez toho, aby nemal v dohľade nejakú návratnosť v podobe publicity, reklamy a tak podobne. Každý mecenáš umenia očakáva istú návratnosť, sú na to štáby ľudí, ktorí hodnotia projekty. Ministerstvo kultúry môže projekt iba podporiť, ale nemá na to, aby ho pokrylo celý. Majetok štátu sa počas predchádzajúcich vlád rozdal – teda sprivatizoval. Často za symbolickú korunu. Akým spôsobom možno presvedčiť nových majiteľov bývalého spoločného majetku, že ich povinnosťou nie je iba vytvárať zisk, ale že zisk by mal mať pozitívne dôsledky v kultúrnej a duchovnej sfére? Čo v tom môže urobiť sociálnodemokratické zákonodarstvo? – Nesúhlasil by som celkom s vami. Zmena systému znamenala aj zmenu vlastníckych vzťahov. A už dnes možno vidieť, že veľké podniky – napríklad SPP má nadáciu na podporu obnovy pamiatok, Slovenská sporiteľňa podporuje Bratislavské hudobné slávnosti, SPP Divadelnú Nitru, a mohol by som pokračovať, ale nechcem tým firmám robiť reklamu. Postupne aj k nám prekvapkáva poznanie, že pre veľké spoločnosti je kultúra istou prestížou. Samozrejme, robia to predovšetkým pre svoju značku, preto radšej podporujú cyklické podujatia a také, ktoré majú publicitu, pretože vtedy sa tá ich značka objaví v televíziách. Celoslovenské súťaže, mnohé festivaly, mnohé tradičné prehliadky by sa bez týchto firiem nezaobišli. Manažmenty si postupne uvedomujú, aký veľký význam má aj pre ich produkty kultivovaný občan. Povedzme to tak, že zmena bola nielen veľká, ale aj rýchla, kultúra ju akoby dobiehala. „Sloboda trhovej spoločnosti pre väčšinu našich rodákov znamená vybrať si z výberu tej najlepšej kvality ten najpoklesnutejší gýč,“ opäť parafrázujem Rudolfa Chmela. Pekne sa to dá ilustrovať napríklad na známej účtovníčke z Košíc a jej melodyboyovi, či čítačke televíznych správ a jej Honzovi. Nemal by štát podporou pôvodných diel ponúkať alternatívu proti tomu braku, ktorý sa na človeka valí zo všetkých strán? – No, myslím, že aj keď sa pozrieme do histórie, nájdeme paralely. To takzvané vysoké umenie prijímalo pomerne malé percento ľudí, bolo to tak v starovekom Ríme, aj v dobe renesancie, aj v čase osvietenstva. Znepokojujúce je, ak zábavu, a často, to máte pravdu, aj poklesnutú zábavu ponúkajú verejnoprávne médiá. Ich úloha je zákonom stanovená: majú informovať, vzdelávať, majú byť kultúrnymi inštitúciami, vyrábať pôvodné umelecké diela, nie iba vysielať kópie kópií. Boli ste členom televíznej rady za Rybníčka a Zahradníka a na protest proti programovej štruktúre, ktorá nezohľadňovala zásady verejnej služby ste z postu podpredsedu vtedy odstúpili. Dnes by ste v rade zotrvali? – Odstúpil som vtedy po dvoch rokoch. Nové vedenie Slovenskej televízie nie je ešte ani rok vo funkcii a prvý rok je v takomto prípade vždy obdobím prechodu medzi programovým smerovaním predchádzajúceho a nového vedenia. Takže s hodnotením by som ešte určite pár mesiacov počkal, a to aj vzhľadom na to, že až od septembra bude možné hovoriť o novej programovej štruktúre, ktorú už pripravilo a bude ju realizovať nové vedenie. Postoj ku kultúre zákonite vypovedá okrem iného aj o politickom začlenení jedinca (inštitúcie, spoločenstva) v tradičnom delení na ľavicu a pravicu. Ak abstrahujem od pakultúry šírenej súkromnými TV a hodnotím iba verejnoprávnu STV, musím, žiaľ, konštatovať, že je jednoznačne pravicová, s akcentom na katolicizmus (množstvo duchovných t.j. ideologických relácií, patetický prednes bežných správ o cirkevných hodnostároch…). Svetlou výnimkou bývajú niektoré vydania relácií „Sféry dôverné“ a „Reportéri“. Pán minister, ste bezosporu znalcom STV. Nepokúsite sa ju pre budúcnosť zmeniť na skutočne verejnoprávnu, občiansku, demokratickú, tolerantnú? Nepomohlo by to slovenskej ľavici? – Predovšetkým si myslím, že televíziu pozerajú všetci, pravicoví i ľavicoví voliči, aj nevoliči. Televízia, ktorá je verejnou službou, musí koncesionára brať do úvahy bez ohľadu na to, ako je politicky, ideovo a názorovo orientovaný. Každá relevantná názorová skupina by mala dostať primeraný priestor a žiadna by nemala prevažovať na úkor iných. Ak divák vidí, že je diskriminovaný, má právo sa ozvať a žiadať od televíznej rady nápravu. Ako občan môžem hodnotiť vysielanie Slovenskej televízie a môžem s vami v mnohom súhlasiť. Ako člen televíznej rady som sa verejne vyjadroval k programovej štruktúre, pretože to bolo v mojej kompetencii, ale ako minister musím ctiť zákony Slovenskej republiky. Som reprezentant výkonnej moci, ktorá nemôže a nebude zasahovať do verejnoprávnych médií inak, ako na základe platnej legislatívy. Pán minister, kedy odvolá parlament Rozhlasovú radu, kedy zvolí novú a tá odvolá súčasnú riaditeľku Zemkovú? Som poslucháčka rozhlasu, odkedy pomenili rozhlasovú štruktúru, klesá počet poslucháčov, lebo si nevedia ani nájsť svoje stanice, a keď ich nájdu, nenájdu tam obľúbené relácie. Úroveň slovenčiny klesla na takú úbohú hranicu, že to nikdy v Slovenskom rozhlase nebývalo. Po zmene programovej štruktúry dávali o polnoci slovenskú hymnu v takom tempe, že to ani nebola hymna, teraz, od prvého šiesty už nehrajú žiadnu hymnu. V Slovenskom rozhlase! Ja chodím raz do mesiaca na zasadnutia Rozhlasovej rady, lebo raz do mesiaca sú zasadnutia verejné. Ale ani raz som tam nevidela žiadneho poslanca. A mali by tam chodiť! To by sa dozvedeli veci! Prvé, čo nové Zemkovej vedenie urobilo, bolo zrušenie mediáleho výskumu. Oni nepotrebujú vedieť, čo si poslucháči o ich zmenách myslia. Kedy začnete konať? – Podľa zákona môže parlament odvolať rozhlasovú radu len ak svojím uznesením najmenej dvakrát v priebehu polroka konštatuje, že rada si neplní povinnosti stanovené zákonom o Slovenskom rozhlase. Každý musí rešpektovať zákon – aj rozhlasová rada, aj parlament, aj vláda. Preto ja, ako poslucháč môžem povedať, že ani mne sa nepáčia tie zmeny, ale ako minister si nemôžem a ani nechcem dovoliť porušiť princípy verejnoprávnosti, ktoré dáva zákon. Iba rozhlasová rada má právomoc odvolať generálneho riaditeľa. Tak hovorí zákon. Je na členoch rady, ako vnímajú spokojnosť alebo nespokojnosť poslucháčov. Sledujem vysielanie Slovenského rozhlasu, viem, aké hodnoty vytváralo Rádio Devín. Na jeho pôde vznikali rozhlasové hry, ktoré žali medzinárodné úspechy na Prix Italia, vznikali fíčre, vznikali rozhlasové pásma, rozhlasové poviedky. Slovenský rozhlas ako člen Európskej vysielacej únie usporadúval medzinárodné prehliadky rozhlasovej tvorby, celoslovenské prehliadky rozhlasových hier. Sledoval som toto dianie aj ako autor, je to veľké duchovné bohatstvo, ktoré sa roky vytváralo. Ale nesúhlasil by som, že poslanci Národnej rady nekonajú. Naopak, vyvíjajú dosť silný tlak, v mediálnom výbore odhlasovali poslanecký prieskum v Slovenskom rozhlase, a keď poslancom Dušanovi Jarjabkovi a Ľudmile Muškovej generálna riaditeľka odmietla poskytnúť všetky požadované informácie, problémom sa zaoberal už aj ústavnoprávny výbor a podporil poslancov, že majú právo vykonať prieskum. Výkonná moc do tohto procesu nezasahuje a zasahovať nebude, pretože ju k tomu nesplnomocňuje zákon. Ale ako občan a poslucháč i tvorca sledujem, čo sa v rozhlase deje. Pred pár týždňami som čítala v Literárnom týždenníku rozhovor s vami, a tam sa hovorilo, že socha Svätopluka by mala byť umiestnená vo dvorane Hradu. Tak ja si myslím, že socha Rastislava, nie Svätopluka, by mala byť umiestnená tam, kde sa ľudia stretávajú, na verejnom priestranstve, na Hviezdoslavovom námestí, nie uzavretá v priestore, kam ľudia bežne nemôžu chodiť. Ako symbol kresťanskej kultúry Slovanov by mal byť na verejnom priestranstve Rastislav na koni, lebo Rastislav pozval svätého Cyrila Metoda. A mali by sme urobiť pre históriu viac a pripomenúť si aj Pribinu. Mohli by ste sa o to pričiniť? – Myslel som, že aspoň na tom Svätoplukovi sa zhodneme… No, ale súhlasím s vami, že by sme mali mať na Slovensku viac umeleckých diel, ktoré by nám symbolizovali našu históriu, ktoré by niečo hovorili o nás a našich predkoch. Domnievam sa, že pri rekonštrukcii Hradu by sme mali pamätať aj na niečo, čo súvisí s našou štátnosťou. Ja si neosobujem právo rozhodnúť, kto by to mal byť, aj som sa tak vyjadril v rozhovore pre Literárny týždenník. Ak sa štát rozhodne osadiť na hradnom nádvorí, nie vo dvorane, nejakú sochu, určite sa kompetentní ľudia poradia s historikmi a odborníkmi na danú problematiku, ktorí poradia, kto by to mal byť. Nestaviam sa do polohy, že ja by som mal rozhodnúť. Zhodneme sa na tom, že sochy takýchto dejateľov potrebujeme. Nielen sochy, ale aj pamätné tabule, dosky s menami ľudí, ktorí čosi urobili, čosi pre náš národ znamenajú. Keď taký podnikateľ, Soták sa myslím volá, dal na cudzieho rozprávkara, mal by dať aj na slovenského. Na námestí by mal stáť Pavol Dobšinský. A Ľudmila Podjavorinská a Jozef Cíger Hronský… – Áno, súhlasím, aj tieto osobnosti si zaslúžia, aby sme si ich pripomínali. Pán minister, ako sa vyrovnávate s poklesom finančných prostriedkov do oblasti kultúry v poslednom období? A akú kultúru presadzujete? Či takú, ako hovoril Mao Ce Tung – nech kvitnú všetky kvety, či kapitalistickú, či socialistickú, či sociálno-demokratickú… – Najprv k tomu financovaniu. Podarilo sa mi dohodnúť, že ešte v tomto roku bude rozpočet kultúry zvýšený – v tejto chvíli o dvesto miliónov. A čo sa týka budúcoročného rozpočtu – viem, že mnohých ľudí vydesil prvý návrh, ktorý prišiel z ministerstva financií. Ale bol to iba návrh, o ktorom sa stále rokuje. Je mojou absolútnou prioritou, aby rozpočet v roku 2008 bol podstatne vyšší ako tento rok. A mám dôvody povedať, že sa mi to podarí presadiť. No a akú kultúru presadzujem? Určite nepodporujem nijaké ideologické delenie kultúry, mala by sa podporovať kultúra kvalitná, rôznorodá, tradičná aj avantgardná, mal by sa presadiť pohľad na kultúru, ktorá nie je iba nejakým príveskom, ale sama je schopná byť prínosom pre spoločnosť. Trend pasívneho prijímania kultúry nie je zdravý. Podporíte aktivity, ktoré by priniesli aktívne zapájanie kultúry? To znamená finančne podporiť hudobné telesá, folklórne telesá, detské súbory, všetko, čo vzniká medzi ľuďmi a vytvára podhubie na fungovanie dobrej spoločnosti. Konzum, nielen materiálny, ale aj ten kultúrny vedie iba k obezite, aj duchovnej. – Máte pravdu, že sa zvyšuje pasívne prijímanie kultúry. Ale to nie je iba problém Slovenska. Nejaký filozof povedal, že táto civilizácia sa uzabáva. To nie je len o pasívnom prijímaní zábavy, ale aj podsúvaní iných vecí, ako sú drogy, s ktorou súvisí zločinnosť, poškodzovanie duševného zdravia spoločnosti. Niekedy sa mi zdá, že niektoré establišmenty možno aj cieľavedome udržiavajú ľudí v takejto pasivite. Svojím spôsobom je to to staré rímske „chlieb a hry“. Áno, v rámci možností aj teraz podporujeme všetky aktivity, o ktorých ste hovorili. Máme grantový systém, aj keď nie je z hľadiska administratívy najšťastnejší, ale to, čo ste spomínali, určite už aj teraz podporujeme. Grantový systém pokrýva celú škálu, otázka je, že prostriedkov nie je toľko, aby všetci boli uspokojení. Viem zo svojich ciest po Slovensku, že v obciach a na vidieku kultúra žije, ľudia športujú, zakladajú si spolky, spievajú, tancujú, hrajú divadlo. Takže Slováci nesedia len pred televíziou. To podporujem. Pán minister, pred niekoľkými týždňami na stránkach Slova ostro vystúpil Edo Chmelár proti nešťastnej mediálnej politike vlády. Myslím si, že oprávnene. Výkonná moc má v rukách všetky prostriedky, médiá iba jeden, hoci – uznávam – veľmi vplyvný. Všetci, ktorí tu žijeme, vidíme, že na Slovensku akoby nebola verejná mienka, iba mediálna mienka, ktorá sa od tej verejnej dosť odlišuje. Novinári sú tiež voliči a podľa ich celoročnej produkcie od vlaňajších volieb je zrejmé, že sú to voliči porazení. Verím členom vlády, že sa na stretnutiach s občanmi stretávajú s horkými výlevmi na adresu médií – aj ja sa s takými názormi stretávam. Ale prečo neupozorníte svojich voličov, že majú sami využívať demokratické inštitúty a žiadať dodržiavanie novinárskej etiky? Možno to vaši voliči nevedia, ale ak sa s nimi stretávate, nemali by ste medzi nich trochu šíriť aj osvetu, ponúknuť im samým možnosti, ako veci vziať do rúk? Tým by sa podporil aj rozvoj naozaj občianskej spoločnosti, keď sa občan už nespolieha, že všetko za neho vybaví niekto „hore“, ale keď je nespokojný, tak sám aktívne vstúpi do diania? Ak sa vašim voličom nepáči mediálna politika, tak by sa mali sami ozvať, to predsa nemá robiť premiér a vláda. – Viete, dosť dlho sa touto problematikou zaoberám. Na ozdravenie pomerov by mali slúžiť pravidlá. Aj novinári dlho volali po zmene zákona, ktorý tu doteraz platí, hoci sa úplne zmenili spoločenské pomery. Pred rokmi sa pripravoval tlačový zákon, bola to iniciatíva poslancov Jána Budaja a Dušana Jarjabka, ktorý zo zákona ustanovoval tlačovú radu so sankčnými kompetenciami voči médiám. Voči tomuto návrhu vznikol odpor a vydavatelia narýchlo ponúkli vlastný variant tlačovej rady ako samoregulačného orgánu, pričom garantovali jeho účinnosť a autoritu. Ale aký je výsledok? Veď vydavatelia sami nerešpektujú svoj vlastný samoregulačný orgán. Všetci členovia sú dobrovoľníci a ich rozhodnutia nikto neberie vážne. Aj ja som sa na tlačovú radu obrátil, keď ma bulvárny denník obvinil, že rozpredávam majetok. Išlo o odpredaj budovy na základe verejnej súťaže, ktorú pripravil a realizoval ešte predchádzajúci minister a Ministerstvo pod mojím vedením iba dokončilo zákonom stanovený postup. Tlačová rada mi dala za pravdu, prijala rozhodnutie o porušení pravidiel novinárskej etiky v denníku Plus 1 deň. A kto sa o tom dozvedel? Veď vydavatelia, ktorí si samoregulačný orgán vymysleli, schválili, zvolili si do neho zástupcov, nemajú silu presadiť ani len to, aby sa rozhodnutia tlačovej rady publikovali tam, kde problém vznikol. V ich vlastných periodikách. Akú má potom táto tlačová rada autoritu, keď o jej činnosti, a možno ani existencii nikto nič nevie? Bez kompetencií je úplne o ničom. Pri tvorbe nového tlačového zákona sme diskutovali so zástupcami novinárov aj vydavateľov, ako zvýšiť váhu tohto etického orgánu. Náš návrh tlačového zákona je hotový a ľuďom ponúka možnosť uplatniť si právo na opravu, na odpoveď aj na dodatočné oznámenie. Tieto inštitúty vyvážene spájajú ústavné práva na slobodu informácií a ochranu osobnosti a nielenže nikomu nebránia zverejňovať informácie, ale posilňujú zverejňovanie pravdivých informácií. Teším sa na diskusiu o ňom. Ale áno, máte pravdu, občania by sa mali aj sami začať brániť a vystupovať proti neetickému konaniu novinárov. Veď tu nejde o politikov, ale o lži a polopravdy, ktoré sa stali súčasťou verejného života. Pán minister, nezvažujete znížiť DPH na knihy? – Hovoril som s mnohými vydavateľmi, niektorí mi povedali, že do ceny knihy sa znížená sadzba nepremietne v tom zmysle, že by ceny kníh išli výrazne dole, no minimálne sa zachová ich súčasná cena, čo by bolo inak pre vydavateľov ťažko dosiahnuteľné. Ale sám som presvedčený, že to je agenda sociálnej demokracie: podporovať kultúru aj zvýhodnenou daňovou sadzbou a premiér tiež veľmi podporuje návrh na zníženie DPH predovšetkým na učebnice a na internet. Pracujeme na tom. Pán minister, čo s pakultúrou? Na verejných priestranstvách, na kúpaliskách a podobne sa na človeka valí kakofónia aj sto dvadsiatich decibelov, ktoré bolia, vyrevúva tá takzvaná moderná hudba, škodlivé decibely ničia sluch ľuďom. Nemalo by s tým ministerstvo kultúry v spolupráci s nižšími zložkami niečo urobiť? A druhá otázka – sprayeri. Ničia budovy, podchody, teraz opäť pomaľovali celý most SNP. Nemalo by aj tu ministerstvo v spolupráci s ministerstvom vnútra zasiahnuť? Nech tí, čo ničia verejné hodnoty, ich sami za svoje, obnovujú. – Čo sa týka množstva decibelov, na to platí vyhláška, otázka je, či sa dodržiava. No, viete, zakazovať niekomu počúvať modernú hudbu – to by sme asi nechceli. Viem, že vám, skôr narodeným to asi nie je celkom príjemné, ale spomeňme si, že v dvadsiatych rokoch džez znel vtedy tým skôr narodeným podobne. A dnes je to už klasika. Čo sa týka sprayerovov – je to aj vandalstvo, aj istý druh mestskej kultúry, alebo subkultúry, ktorá však väčšinou poškodzuje verejný majetok, a v tom určite je problém. Bojujú s tým vo všetkých veľkých mestách, riešenie je skôr na strane represívnych orgánov, či už mestských alebo štátnych. Pán minister, dovoľte, aby som zagratuloval vám i celej slovenskej verejnosti k novému Slovenskému národnému divadlu. A chcel by som sa opýtať – potvrdila sa skepsa kritikov, že ak bude nové SND, nebude na regionálnu kultúru? – Gratulujme si všetci, že to divadlo máme. Príbeh Slovenského národného divadla by mohol byť pre nás aj trochu poučením. Možno nám všetkým pomohol zbaviť sa istého čiernobieleho videnia. Myšlienka nového divadla vznikla hlboko v minulosti, možno preto sa naň niektorí divadelníci pozerali ako na niečo monštruózne, ako na socialistického molocha. Mnohí, určite aj v dobrej viere, sa nevedeli na vec pozrieť objektívne, nová budova im symbolizovala čosi, proti čomu sa postavili. No ale teraz, keď sa už do divadla presťahovali, tak sa tešili, že to divadlo majú. Škoda, že sme ho neotvorili už pred desiatimi rokmi, mohli sme predísť takej zlej atmosfére v spoločnosti, ktorá nás rozdeľovala. Ale teším, že sme SND otvorili aj vďaka záujmu a zainteresovaniu verejnosti. Bol som tam nedávno zagratulovať pani Márii Kráľovičovej k jej jubileu, hrala v hre Táne Kusej S mamou. To dávali v Štúdiu, zároveň bolo predstavenie v činohre aj v opere. A ja som videl, ako to divadlo žije, ako dýcha, že je naozaj kultúrnou inštitúciou. Preto ma teší, že to aj vy tak vnímate. Nemyslím si, že o niečo vyššie financovanie divadla môže ohroziť financovanie regionálnej kultúry. Slovenské národné divadlo určite nebude fungovať na úkor regionálnej kultúry, divadlo ponúka atraktívne priestory, takže bude si môcť na seba aj zarobiť. Mnohé regionálne kultúrne stánky patria už pod správu vyšších územných celkov alebo miest, ale stále máme grantový systém na podporu aj tejto kultúry. Verím, že sa nám do pokladnice ministerstva do konca roka podarí získať ešte nejaké peniaze, ktoré aj regionálnej kultúre prospejú. My musíme mať na prevádzkovanie jedného primeraného národného divadla, jednej národnej galérie, jednej národnej filharmónie, jedného lepšie situovaného národného múzea, isté inštitúcie nás vždy budú niečo stáť, ale bez nich by štát stratil charakter moderného štátu. Pozitívne vzťahy ku kultúre sa vytvárajú, ale neprídu samy od seba. Kde, podľa vás, vziať tie pozitívne vzory? Kto je dnes kladný hrdina, hodný nasledovania? – Dnes, ako aj v minulosti bol človekom hodným nasledovania ten, ktorý robil niečo pre druhých ľudí alebo si svojim pevným postojom v ťažkých chvíľach uchoval nespochybniteľný kredit. Aj dnes sú takí ľudia, ale málo sa o nich hovorí. Ak sa pýtate mňa – pre mňa sú duchovnými autoritami básnik Milan Rúfus, otec kardinál Korec a otec kardinál Tomko. Slovenské médiá takmer unisono vyznávajú jedinú vieru v neviditeľnú ruku trhu, ktorá by mala pôsobiť asi aj v kultúre. Voľby v roku 2006 a najmä výsledky merania dôveryhodnosti súčasnej vlády ukázali, aký veľký je rozdiel vo vnímaní médií a ich konzumentov, čitateľov-voličov. Počula som v jednej rozhlasovej besede, že Smer-sociálna demokracia a ostatné vládne strany majú menej kvalitných voličov… Nikto z inteligencie vyznávajúcej sociálnodemokratické hodnoty na takéto cynické vyjadrenia nereaguje. Čo myslíte, prečo? – Kto delí voličov na viac a menej kvalitných, vracia sa hlboko do minulosti. Veď práve všeobecné volebné právo bolo výdobytkom, ktorým sa prekonalo stáročné kastovníctvo, že len isté vrstvy obyvateľstva majú právo rozhodovať, podľa majetku a pôvodu, alebo len muži. Takže takéto delenie je scestné a urážlivé. Demokracia je predsa aj o tom, že vo voľbách má rovnakú váhu hlas univerzitného profesora aj zametača, mladého človeka aj dôchodcu, pretože všetci sme ľudia s rovnakými právami. A mali by sme sa ozvať, keď zaznievajú takéto cynické myšlienky. Poviem vám ešte jedno – keď sú pre niekoho obyčajní ľudia s nižším vzdelaním menej kvalitní, zabúda aj na taký rozmer človeka, ako je múdrosť a tá nespočíva len vo vzdelaní. Nie každý vzdelaný a nadpriemerne inteligentný človek je aj múdry, pretože súčasťou múdrosti je aj morálka. A to by si mali uvedomiť tí, ktorí v politickej zaslepenosti pohŕdajú obyčajnými alebo starými ľuďmi. Pán minister, teraz ešte otázka na margo vašej straníckej funkcie. Edo Chmelár na stránkach Slova adresoval otvorený list predstaviteľom Smeru-sociálnej demokracie. Čítate listy, aj tie otvorené? Reagujete na ne? – Jeho otvorený list som čítal. A aj keď nesúhlasím so všetkým, čo napísal, považujem za užitočnú aj takúto kritiku a práve v čase, ako aj on píše, keď sme na vrchole popularity. Určite nie sme bez chýb a máme na čom robiť, ale ja sa na stranu Smer–sociálna demokracia pozerám aj z nadhľadu relatívne novej strany a vidím okrem chýb aj prirodzený pozitívny vývin, dozrievanie strany a aj ľudí, ktorí ju tvoria smerom k napĺňaniu sociálno-demokratických hodnôt a postojov. Keby bola politická strana teoretickým projektom, aj ja by som trval na tom, že musí hneď pri zrode spĺňať absolútne kritéria. Stranu však tvoria reálni ľudia s predstavami aj ideálmi, ktorých napĺňanie koriguje reálny život a reálna politika. Smer však máme dobrý, ak mi dovolíte na záver túto slovnú hračku. Debatu moderovala, otázky zaznamenala a spracovala Gabriela Rothmayerová